Foto: archív Roberta Krauseho

Nie zamestnanec, ale spolupracovník

Chcú zamestnanci viac peňazí, alebo väčší komfort v práci?
Je dôležité, aby zamestnávateľ bral do úvahy potreby svojich zamestnancov, čo si však vyžaduje jeho zvýšenú pozornosť. Často sa vo svojej praxi stretávam s tým, že zamestnanci by ocenili prémie alebo zvýšenie platu, ale v dlhodobej perspektíve výskumné výsledky naznačujú, že len samotné zvýšenie platu nerobí zamestnancov v práci spokojnými. 

V rámci pracovného jazyka odporúčam taktiež pracovať aj so zmenou slova zamestnanec na slovo spolupracovník. Pre človeka je aj v pracovnom prostredí významné, aby mal uspokojené potreby, ktoré mu umožnia efektívnejšie fungovanie, pričom mám na mysli najmä potrebu vypočutia, istoty a bezpečia. Zamestnávateľ by mohol preto viac počúvať svojich zamestnancov a vnímať ich ako partnerov, ktorí pomáhajú napĺňať spoločné ciele firmy. Zamestnávateľ by mal taktiež ísť príkladom svojim zamestnancom, pretože šéf má takých ľudí, akých si zaslúži, a ľudia majú takého šéfa, akého si zaslúžia. Taktiež by mal šéf-líder budovať svojich zamestnancov, a tým zvýšiť pravdepodobnosť toho, že aj jeho zamestnanci sa budú vo významnejšej miere spolupodieľať na budovaní firmy.

„Výskumné výsledky naznačujú, že len samotné zvýšenie platu nerobí zamestnancov v práci spokojnými.“

Ak sa má zamestnanec cítiť spokojný, čo všetko vplýva na jeho výkon? 
Na samotný výkon vplývajú rôzne premenné. Na jednej strane hovoríme o vnútornej motivácii zamestnancov, ktorá vychádza z hodnôt a presvedčení jednotlivcov. Zároveň hovoríme aj o externých faktoroch, ako napríklad pracovný kolektív, finančné ohodnotenie či prostredie, v ktorom sa jednotlivci nachádzajú. Na výkon pôsobia aj interpersonálne vzťahy na pracovisku, a preto je nemenej významné im venovať taktiež zvýšenú pozornosť. 

Existuje v dnešnej rýchlej dobe univerzálny návod na správne vyváženie voľného času a práce?
Samotné spojenie „work-life balance“ je pre zamestnancov nezrozumiteľné a nevedia, ako s uvedeným pojmom naložiť. Pod týmto pojmom môžeme rozumieť rovnováhu medzi pracovným a osobným životom. To znamená, že ak chce človek podať dobrý pracovný výkon, bolo by ťažké tak urobiť, ak by bol zdravotne indisponovaný alebo nemal dostatok energie. Kľúčové tiež môže byť zadefinovanie toho, čo pre nás znamená šťastie a úspech. Je často mylná predstava, že úspech nás urobí šťastným, ale častejšie nás šťastie urobí úspešnými, a to najmä v dlhodobej perspektíve. 

Je veľa prípadov, keď človek nevie skĺbiť osobný a pracovný život a viac sa venuje práci. Ako sa dá rozpoznať priveľké pracovné nasadenie, kým nie je neskoro?
Keďže každý človek je jedinečný, nedá sa všeobecne určiť hranica, ktorá by určovala intenzitu pracovného nasadenia. Ak však jednotlivec venuje priveľké množstvo energie určitým pracovným úkonom, tak môže po určitom čase dôjsť k pracovnému vyčerpaniu, najmä ak nemá dostatočnú spätnú väzbu, ocenenie alebo motiváciu, respektíve dostatočné potvrdenie, že to, čo robí, robí dobre. V tomto prípade môže dôjsť k vyhoreniu. Ak však jednotlivec pozná jasný zmysel svojej práce a objavil vnútorné dôvody, ktoré ho motivujú k danej činnosti, je vyššia pravdepodobnosť, že sa vyhoreniu vyhne. 

Viac sa venovať blízkemu okoliu ako digitálnemu svetu

Čoraz viac ľudí pracuje hlavou a nie rukami. Doba sa zrýchľuje, od pracovníkov sa očakáva, že budú neustále na telefóne. Čo treba robiť pre to, aby sa s tým človek vyrovnal? 
Práve práca na telefóne urýchľuje mnoho procesov. Je doba digitálna, keď dochádza k dematerializácii. V minulosti sme mali kalendáre na stoloch, teraz ich máme v smartfónoch. Papierovú mapu nahradila digitálna mapa v smartfóne. V tomto kontexte sa hodí prirovnanie ,,dobrý sluha, zlý pán.“ V súčasnosti mnohí jednotlivci, ktorí pracujú digitálne, oberajú svoj mozog a zmysly, čo z neuropsychologického hľadiska negatívne pôsobí na jednotlivé štruktúry nášho mozgu.
Je potrebné, aby jednotlivci brali do úvahy fakt, že nie všetko, čo je digitálne, musí byť pre človeka aj užitočné a prospešné. Vďaka médiám sme dokázali prekonať vzdialenosti (telekonferencie, videokonferencie), ale to, čo nám médiá nepomohli vytvoriť, je blízkosť. 
Upriamil by som pozornosť na to, aby sme sa viac venovali práve ľudom, ktorí sú v našom okolí a ktorí nás významne ovplyvňujú a často aj omnoho viac, ako ľudia na druhej strane zemegule. 

Doba digitálna so sebou priniesla aj sedavú prácu. Aké sú najčastejšie činnosti, ktoré ľudia robia vo voľnom čase na odreagovanie a čo odporúčate vy, ako psychológ? 
Forma psychohygieny je veľmi dôležitá, pretože ak jednotlivec nemá možnosť dočerpať palivo, tak je prirodzené, že na svojom „aute“ sa ďaleko nedostane. Vo väčšine prípadov je pre mentálne pracujúcich ľudí relaxom fyzická aktivita, a naopak, pre manuálne pracujúcich ľudí mentálna aktivita.
To, čo však pomáha druhým ľuďom, automaticky neznamená, že to musí pomáhať aj nám, a preto by si mal jednotlivec nájsť svoje smerovanie, ktoré mu dodá dostatok energie.

„Pri riadení ľudí by mal ten, kto riadi, vedieť riadiť v prvom rade seba samého.“

Čo je z pohľadu psychológa najdôležitejšie pri riadení ľudí? Chcem byť čo najefektívnejší, no chcem aj fungujúce prostredie pre zamestnancov. Čo si mám všímať?
Všímavosť posilňuje a nevšímavosť oslabuje. To, čomu venujem svoju pozornosť, tak to rastie, a čomu svoju pozornosť nevenujem, tak to klesá. V rodinnom prostredí, ak venujem čas svojej manželke, tak vzťah rastie, ale ak jej čas nevenujem, náš vzťah upadá. To isté platí aj v pracovnom prostredí. Ak zamestnávateľ venuje svoj čas zamestnancovi, tak vzťahy na pracovisku rastú. 
Je dôležité, aby zamestnávatelia nevnímali len seba ako osobnosť firmy, ale práve aby budovali seba a svojich kolegov, keďže ľudia sú nosným prvkom firiem. Ak sa zamestnanci cítia byť súčasťou niečoho, inými slovami majú uspokojenú potrebu patriť niekam, tak dokážu podávať omnoho lepšie výkony, ako keď vykonávajú prácu stereotypne. Pri riadení ľudí by mal ten, kto riadi, vedieť riadiť v prvom rade seba samého.

Ak sa majú zamestnanci cítiť ako súčasť firmy a malo by vo firme pôsobiť rodinné prostredie, ako riešiť konflikty na pracovisku konštruktívne? 
Konflikty sú dobré, lebo napĺňajú naše potreby, ale z konfliktov niekedy pramení boj, a ten už taký konštruktívny nie je, lebo pri boji sa striedajú pocity menejcennosti s pocitmi nadradenosti. Konflikt ako taký je v základnej terminológii nesúlad medzi minimálne dvomi stranami s opačným nábojom. Pri riešení konfliktov je dôležité udržiavať si odstup a využívať emócie k jednaniu a nejednať pod ich vplyvom.

Poznať zmysel práce

Existuje návod, ako by mal zamestnávateľ správne ohodnotiť zamestnanca tak, aby sa necítil podhodnotený?
Aj zamestnanci potrebujú cítiť svoju hodnotu. V jednej zahraničnej firme bola veľká fluktuácia ľudí. Tak si firma najala psychológov, ktorí zistili, že ľudia nepoznajú zmysel svojej práce. Išlo o fabriku, kde ľudia sedeli za strojom a vyrábali súčiastky, ktoré po niekoľkých úpravách končili v kardiostimulátoroch. Následne psychológovia prišli do firmy a pýtali sa zamestnancov, či vedia, kde končia súčiastky, ktoré vyrábajú. Zamestnanci však odpoveď nepoznali, a preto vo firme vznikol slogan „Zachraňujeme ľudské životy“. 

Na pracovisku prichádza človek aj do mnohých stresových situácií, ktoré nevie riešiť. Ako sa so stresom vieme vyrovnať? 
Jednotlivec by v prvom rade nemal bojovať so stresom, ale mal by sa ho naučiť zvládať a zároveň lepšie rozumieť sebe samému. Namiesto bojovania so stresom odporúčam ľuďom viac pracovať so stresovými reakciami a najmä s poznaním seba samého a toho, čo im stres vytvára. Nie je dôležité to, čo sa v živote jednotlivcom deje, ale to, akým štýlom zareagujú na dané situácie. Metaforicky napísané, nejde o to, aké karty dostaneme, ale o to, ako s nimi hráme. Z pohľadu racionálno-emočne-behaviorálneho prístupu sú veci neutrálne, a len my im prisudzujeme význam. 

Ako sa prejavujú dôsledky toho, že človek už pracuje za hranicami svojich síl, a čo by mal vtedy robiť?
Čím viac človek tlačí na pílu, tým viac je pravdepodobné, že píla môže prasknúť. Ak jednotlivci prekračujú svoje hranice, tak ich môžu prekročiť až natoľko, že sa budú cítiť diskomfortne a budú mať viac starostí než radostí. Jednotlivec by si mal preto vyčleniť čas na vlastnú psychohygienu, ale aj na kontakt so sebou samým, pretože pri preceňovaní síl môže dôjsť k vyčerpaniu organizmu, ale aj k rôznym iným zdravotným komplikáciám. Najlepšou intervenciou je však prevencia, a preto ak sa jednotlivci nebudú venovať sebe samým a budú to čakať od druhých ľudí, môžu byť veľmi frustrovaní.