Psychologička radí, ako v karanténe zvládnuť starostlivosť o domácnosť, prácu aj deti

Foto: Zuzana Tomášková

Ako si má človek udržať optimizmus a pozitívny prístup k životu a povinnostiam v týchto zmenených podmienkach?
Inak aktuálnu situáciu môžu vnímať extroverti, inak introverti. Niektorí ľudia dokážu pocity osamelosti dobre kompenzovať telefonátmi alebo stretávaním sa aj s viacerými ľuďmi cez Skype alebo Google Hangouts.  

Veľmi podstatné je dbať na zdravý životný štýl – cvičiť aspoň 20 minút denne, zdravo sa stravovať, vetrať domácnosť, dostatočne dlho spať a veľa piť. Udržovať pozitívneho ducha môžeme smiechom, písaním si denníka vďačnosti, alebo tým, že si každý deň povieme, na čo sa môžeme tešiť – môže to byť prechádzka, kniha či telefonát s kamarátom.  

Pre niekoho to môže byť vítaný čas pre seba, na osobný reštart. A hlavne je potrebné súčasnú situáciu brať tak, že časom odznie. Naopak, zbytočné je tráviť čas čítaním poplašných správ, ktoré nikomu na pokoji nepridajú. 

Niektorí majú možnosť pracovať z domu. Čo je podľa vás dobré dodržiavať, aby takáto práca bola efektívna, navyše ak máme doma ďalších domácich príslušníkov? 
Potrebné je vytvoriť si stále pracovné miesto, ktoré je tiché a príjemné. Dbať na ergonómiu sedenia. Chystať sa akoby do práce – nezostávať v pyžame, pri raňajkách nesledovať televízny seriál, ale snažiť dodržiavať vopred stanovený režim. Ak sa dá, mať pevne dané, kedy sa práca začína, kedy je čas na obed, kedy je koniec pracovnej doby. Dôležité je tiež zabrániť zbytočnému vyrušovaniu. Dohodnúť sa s členmi rodiny na tom, kedy a koľko času strávite spoločne. Tiež je dobré oboznámiť ich, kedy očakávate dôležité telefonáty, pri ktorých nesmiete byť rušený a dohodnúť sa, kto sa vtedy postará o deti. 

 

Pre niekoho to môže byť vítaný čas na osobný reštart.

Nie je to jednoduché skĺbiť pracovné povinnosti a starostlivosť o deti, ktoré odrazu ostali doma a venovať sa aj im. Ako by ste riešili takúto situáciu a čo poradíte rodičom, aby to zvládali jednoduchšie?  
Dohoda a porozumenie je na prvom mieste. Režim a pravidlá by sme nemali oznamovať, ale dohodnúť sa na nich vopred. Vysvetliť si ich a pozorne vnímať partnera i okolie. To sa môže týkať rozdelenia domácich povinností, nákupov, prípravy do školy i varenia. A hlavne, vyhýbať sa sporom a nevyťahovať „kostlivcov zo skrine“, ale sústrediť sa na to dobré a brať veci s humorom.

Pomáha aj získať podporu od okolia – napríklad niekto z vašich blízkych priateľov by dokázal skvele vysvetliť vášmu dieťaťu fyziku. Pomôcť si môžu rodičia detí, ktoré spolu chodia do jednej triedy. Či už je to kontrola domácich úloh alebo vysvetľovanie nového učiva. 

Častým problémom je správne hospodárenie s časom. Ako si ho jednoducho rozdeliť tak, aby ho bolo dosť na prácu, rodinu aj pre seba samého?
Univerzálny návod neexistuje. Každý má svoju prácu nastavenú inak, iný počet detí s iným temperamentom a v inom veku. Niektoré deti sa zabavia samé, iné potrebujú starostlivosť. Každá škola má systém učenia detí a zadávania úloh nastavený trochu inak. Staré pravidlo vraví dodržiavať režim 8 – 8 – 8. Teda osem hodín mať vyhradených na spánok, osem hodín na prácu a osem hodín deliť medzi rodinu, koníčky a domáce povinnosti. 

Tí, ktorí majú malé deti, museli chtiac-nechtiac s nimi zostať doma. Ako im zorganizovať program, ako ich zabaviť a manažovať spoločne strávený čas tak, aby boli nielen ony, ale aj rodičia spokojní?
Odporúčam, všímať si to, čo funguje a na to sa sústrediť viac. Netrápiť sa s maličkosťami, udržať si nadhľad. A byť vďační, že sme zdraví, máme strechu nad hlavou, tečie nám teplá voda a funguje elektrika. Skrátka, že aj naďalej máme dôležité životné istoty.
 
Pokiaľ majú rodičia doma školákov, vhodné je dodržiavať rozvrh hodín, na aký sú deti zvyknuté zo školy. Teda sústrediť sa v 45-minútových vyučovacích blokoch a potom mať prestávku. Samozrejme, záleží, koľko asistencie dieťa vyžaduje a či rodič pracuje z domu, alebo sa mu môže naplno venovať. 

 

Osem hodín na spánok, osem hodín na prácu a osem hodín pre rodinu a koníčky.

Myslíte si, že tu ešte ostáva priestor aj na vzdelávanie v rámci obmedzeného režimu ?
Myslím si, že aktuálna situácia ukazuje, že vzdelávať sa je možné – online i offline formou. Školy tiež veľmi rýchlo prešli na online výuku. Pokiaľ hovoríme o dospelých, aj oni môžu mať priestor – niekto začína s novým hobby, iný zase sleduje rôzne online kurzy na internete. Záujemcovia sa tak môžu veľmi jednoducho a účinne vzdelávať napríklad v oblasti IT, marketingu alebo vo finančnej gramotnosti. Medzi moje obľúbené patria Czechitas, Coursera alebo Spotlight English. Firmy začali svojim zamestnancom zdarma ponúkať rôzne webináre alebo možnosť výučby cudzích jazykov online.

Mnoho ľudí ostalo v zahraničí, kde majú pracovné povinnosti, odstrihnutí od svojich rodín. Dá sa odhadnúť, aké zmeny môže táto odluka v budúcnosti spôsobiť vo vzťahoch v rodinách? 
Niektoré vzťahy to môže posilniť, iné oslabiť. Viem, že niektoré krajiny hlásia vyššiu rozvodovosť, ale možno sú to vzťahy, ktoré by sa skončili rozvodom aj tak. Možno nie v tomto roku, ale v ďalšom. Niekedy sa však aj zlá skúsenosť pri spätnom pohľade môže prejaviť ako dobrá. Záleží, ako sa na ňu pozeráme. Ale funguje to aj opačne. Partneri môžu zistiť, že majú vedľa seba toho najlepšieho človeka na svete a puto medzi nimi sa ešte prehĺbi.

Prispieva k vnútornému pocitu šťastia a zvládaniu situácie v karanténe, aj pomoc iným? Mnohí začali šiť rúška, pomáhajú starším, umelci tvoria s cieľom pomôcť najviac postihnutým...
Určite áno. Robiť niečo pre druhých je jeden zo spôsobov, ako si priniesť do života väčšiu spokojnosť a naplnenie. Prispieť môže každý a môžu to byť aj maličkosti. Môžeme pomáhať starším susedom s nákupmi. Môžeme pomáhať remeselníkom tým, že si predplatíme ich službu. Môžeme si tiež kúpiť voucher u svojej obľúbenej kaderníčky a ostrihať sa u nej neskôr, keď sa situácia upokojí. 

 

Tým, že sami pomáhame, zvyšujeme pravdepodobnosť, že nám v budúcnosti niekto pomôže.

Ako by sa to dalo ešte vylepšiť, aby sme svoje vnútorné naplnenie ešte umocnili? 
Napríklad tak, že budeme pomáhať druhým a zároveň sa sústrediť aj sami na seba. Všímať si, čo je pre nás v živote skutočne dôležité. Môžeme si urobiť revíziu života, či ho žijeme dobre a naplnene. Dobrým pomocníkom je napríklad Yearcompass.com, kde je možné si v rôznych jazykoch stiahnuť podklad na revíziu predchádzajúceho roka a naplánovanie toho súčasného.

Môžeme sa zamyslieť, čo nás v živote robí šťastnými, kde máme tŕň v päte a ako si ho vytiahnuť. Nedávno som čítala knihu, v ktorej autorka Bronnie Ware konštatuje, že ľudia často ľutujú to, že nežili život podľa vlastných predstáv, alebo že nevenovali dosť času svojim blízkym. 

Môžu byť ľudia, ktorí nemajú dostatok financií, psychicky labilnejší? Mali by sa narýchlo niekde – hocikde – zamestnať, alebo radšej čakať na pomoc od štátu, ktorá však nemusí byť dostačujúca?
Štát nám poskytuje istoty, ale záleží tiež na zdraví, svedomí, schopnosti a finančnej situácii jednotlivca. Nedostatok financií a nejasné vyhliadky do budúcnosti môžu s psychikou človeka poriadne zamávať. Záleží aj na tom, akú silnú má človek podpornú sieť vo svojom okolí a v blízkych. Známy je prípad českej herečky, ktorá radšej išla pracovať za pokladňu do obchodu, než aby čerpala peniaze od štátu. Je to teda na uvážení každého z nás.

Na Slovensku v poslednom období vnímame veľkú vlnu solidarity. Výbuch bytového domu v Prešove, zbierka pre choré deti, teraz si navzájom šijeme rúška, pomáhame si, dobrovoľníci roznášajú jedlo a nákupy starším, robia sa finančné zbierky. Je to v nás zakorenené, alebo to v nás vyvoláva táto nepriaznivá situácia?
Myslím si, že takéto situácie môžu preveriť náš charakter. A aj vďaka nim môžu ľudia viac prejaviť altruistické správanie sa. Prežitie spoločnosti bolo vždy silno spojené so spoluprácou. A aj tým, že sami pomáhame, zvyšujeme pravdepodobnosť, že nám v budúcnosti niekto pomôže. Dáva nám to dôveru v človeka, v ľudstvo. 

 

Možno aj deti budú znovu chcieť byť policajtmi, doktormi, vedcami a zdravotnými sestrami.

Ostane takáto solidárnosť v nás navždy, alebo je to časovo ohraničené dobou, ktorú práve prežívame? 
To ukáže čas. Pomáhame si, spoliehame na seba navzájom. Vzťahy to mení, často zosilnejú. Minimálne si po opadnutí nebezpečenstva spomenieme na to, kto čo dobré pre nás urobil a ako sa spoločnosť zomkla. 

Ako sa môže svet zmeniť po tejto kríze? Budú ľudia iní? Zmenia sa naše hodnoty? 
Sama som zvedavá. Záleží na tom, ako spoločnosť a jednotlivé štáty situáciu zvládnu a aký bude mať pandémia dopad na životy jednotlivcov. Inak to bude vnímať človek, ktorý príde o prácu alebo blízkeho a inak ten, kto založí úspešné podnikanie alebo konečne bude môcť tráviť čas s rodinou. 

Pravdepodobne si ale lepšie uvedomíme, čo je pre nás v živote dôležité a ako sme od seba navzájom závislí. Možno sa naučíme investovať do vlastného zdravia, viac času budeme tráviť v prírode. Pravdepodobne si vylepšíme svoje digitálne znalosti, školy sa posunú smerom k online vzdelávaniu. Môže to tiež prehĺbiť pochopenie medzi deťmi, učiteľmi a rodičmi a naštartovať školstvo. Možno aj deti budú znovu chcieť byť policajtmi, doktormi, vedcami, zdravotnými sestrami a nie youtubermi alebo marketérmi, pretože zistia, že sú to pre spoločnosť dôležité povolania.