Foto: shutterstock

Čo je skleníkový efekt

Skleníkový efekt je prirodzený jav, ktorý existuje od počiatku našej planéty, ak by tu nebol, na Zemi by sme mali mínus 18 stupňov Celzia. Zem by pravdepodobne nebola vôbec vhodná pre život, ako ho poznáme, bola by pokrytá snehom a ľadom od rovníka až k pólom. Zjednodušene, atmosféra prepúšťa na zemský povrch slnečné žiarenie, zemský povrch sa zohrieva a vyžaruje tepelné žiarenie smerom nahor. Toto žiarenie zemského povrchu však už zachytávajú skleníkové plyny. V normálnom prípade určitá časť tepelného žiarenia zo zemského povrchu preniká späť do kozmického priestoru, no vysoká koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére zapríčiňuje, že práve skleníkové plyny toto žiarenie takmer úplne pohlcujú a zohrievajú tak zemský povrch viac, ako je potrebné. Príčinou globálneho otepľovania teda nie je samotná existencia skleníkových plynov, ale zosilnenie ich koncentrácie vplyvom človeka.

Skleníkové plyny sú plynné látky, ktoré spôsobujú skleníkový efekt. Patrí medzi ne oxid uhličitý, metán, oxid dusný a fluorované skleníkové plyny. Vznikajú pri procesoch v prírode (sopečná činnosť, zemetrasenia) alebo činnosťou človeka. Najvýznamnejším prírodným skleníkovým plynom je vodná para v atmosfére. Emisie skleníkových plynov spôsobuje spaľovanie fosílnych palív (uhlie, ropa, plyn), výroba elektrickej energie, doprava či priemysel.

„Skleníkový efekt je prirodzený jav. Ak by tu nebol, na Zemi by sme mali mínus 18 stupňov Celzia.“

Oxid uhličitý predstavoval viac ako štyri pätiny (82 percent) celkových emisií skleníkových plynov v roku 2016, uvádza to Európska environmentálna agentúra (EEA). Ak by sa napríklad množstvo oxidu uhličitého v atmosfére zdvojnásobilo, teplota vzduchu by vzrástla o 2 stupne Celzia. Nie však len oxid uhličitý, ale problémový je aj metán. Metán má takmer štvrtinový podiel na globálnom otepľovaní. Každý deň ľudská činnosť spôsobuje asi 1 milión metrických ton metánu. Ťažba ropy a zemného plynu sú pritom jeho najväčším zdrojom. Vzniká však aj na skládkach odpadu, ale aj pri chove hospodárskych zvierat.

Stratili sme rovnováhu

Do roku 1750 bol cyklus záchytu a emisií CO₂ v rovnováhe najmä vďaka stabilnému rozsahu biosféry, ukladaniu asi 0,4 miliardy ton uhlíka ročne do fosílií a dopĺňaniu tohto množstva z podzemných zásobníkov najmä sopečnou aktivitou. V atmosfére sa tak zdržiavala pomerne stála koncentrácia CO₂ – okolo 280 ppm (parts-per-million, t. j. 280 častíc CO₂ z milióna približne v jednom kubickom metri vzduchu). Tento režim pretrvával na našej planéte posledných 10-tisíc rokov.

Od priemyselnej revolúcie emituje ľudstvo do atmosféry fosílny uhlík – uhlík, ktorý síce v atmosfére bol, ale biosféra ho počas viac ako 200 miliónov rokov z atmosféry zachytila, premenila na biomasu a po malých množstvách ukladala do fosílií, teda podzemných rezervoárov planéty Zem. Z tohto ukladania uhlíka máme dnes uhlie, ropu a zemný plyn. Do atmosféry sme ho však nesmierne rýchlym tempom z podzemných rezervoárov vrátili, hlavne vo forme oxidu uhličitého a metánu. 

V súčasnosti pridávame do atmosféry takmer 10 miliárd ton uhlíka ročne. Biosféra nie je schopná vrátiť takéto kvantum do podzemných rezervoárov. Z dôvodu obmedzení fyzikálnych a chemických procesov nedokáže takéto množstvo uhlíka odčerpať ani svetový oceán. Koncentrácia oxidu uhličitého a metánu v atmosfére preto rastie v pomere 2 : 5 (400 miliónov ton uhlíka z atmosféry späť do podzemných zásobníkov k 10 miliardám ton uhlíka z podzemných zásobníkov do atmosféry). 

Klimatická dohoda velí udržať teplotu pod 2 stupne

Prvýkrát sa fenoménom globálneho otepľovania začali zaoberať v 80-tych rokoch vo Veľkej Británii počas vlády Margaret Thatcherovej. Vehementne podporovala výskum vplyvu skleníkového plynu CO₂ na životné prostredie a klímu ako takú. Vďaka tomu sa vykonali viaceré vedecké štúdie, ktoré preukázali nepriaznivý vplyv uvoľňovania veľkého množstva oxidu uhličitého do atmosféry. Britská vláda to následne využila na oslabenie vplyvu odborov (najmä v ťažiarenskom priemysle pri získavaní uhlia), s ktorými mala dlhodobé problémy.

Globálne otepľovanie patrí k najznámejším hrozbám pre trvalo udržateľný rozvoj. Riešením, ako ho spomaliť, je znižovanie emisií skleníkových plynov. Takzvaná klimatická neutralita je v podstate nutnosťou. Podstatou toho je, aby emisie skleníkových plynov neboli vyššie, než sú záchyty oxidu uhličitého. To sa deje najmä prostredníctvom lesných ekosystémov.

„Do konca 21. storočia sa klimatické pásmo z úrovne Komárna presunie na úroveň Popradu.“

Aj vďaka tomu sú už v súčasnosti v platnosti niektoré legislatívne úpravy, ktoré sa snažia s otepľovaním bojovať. Cieľom Parížskej klimatickej dohody, ktorá nadobudla účinnosť 4. novembra 2016, je udržať oteplenie Zeme v najbližšom storočí pod 2 stupne Celzia. Prečo práve táto úroveň? Očakáva sa, že ak by sme prekročili nárast teploty o ďalšie 2 stupne Celzia, zrýchlenie globálneho otepľovania a jeho multiplikačný efekt by začal naberať také rozmery, že aj keby sme zo dňa na deň prijali politiku nulových emisií, už by sme otepľovanie nemuseli zvrátiť. Preto môže byť najbližších 100 rokov kľúčových pre planetárny ekosystém. 

K ďalším opatreniam patria napríklad emisné povolenky. Tie stanovujú množstvo emisií, ktoré môže krajina vyprodukovať ako celok. Následne ich ďalej nakupujú individuálne firmy, a tie tak získajú povolenie pri svojej výrobe vyprodukovať isté množstvo emisií CO₂. Celá výroba sa tak logicky predražuje.

Globálne otepľovanie má vplyv nielen na človeka

Od začiatku 20. storočia sa na svete stalo viac ako 30-tisíc prírodných katastrof, ktoré spôsobili škody vo výške asi 6 biliónov eur. To, že v atmosfére sa momentálne nachádza viac oxidu uhličitého ako kedykoľvek za posledných 800-tisíc rokov a že naša planéta je teplejšia, ako by potrebovala, má svoje účinky nielen na život človeka, ale aj celú prírodu. 

Hladina oceánov od začiatku 20. storočia stúpla v priemere o 19 centimetrov. Oceány vstrebávajú asi štvrtinu oxidu uhličitého, čo je približne 4 kilogramy CO₂ na osobu za jeden deň. Pomáhajú tým síce regulovať klímu, veď dokážu pohltiť až 90 percent nadbytočného tepla z atmosféry, mení to však ich chemickú rovnováhu. Sú kyslejšie, čo je problémom najmä pre homáre, ustrice, koraly, ktoré stoja na začiatku potravinového reťazca mnohých druhov. Teplejšie oceány znižujú počet rýb, mäkkýšov, spôsobujú ich presuny a problém prežiť majú aj koralové útesy.

„Hladina oceánov od začiatku 20. storočia stúpla v priemere o 19 centimetrov.“

Za normálnych okolností je proces vymierania druhov pri živote na Zemi absolútne prirodzený. V minulosti prebehlo viacero masových vymieraní, ako napríklad v prípade dinosaurov. Problémom však je, že súčasné vymieranie je spôsobené prakticky výlučne ľuďmi a prebieha tisícnásobne rýchlejšie ako tie v minulosti. Podľa Centra pre biologickú diverzitu je ohrozených 30 % bezstavovcov, 21 % rýb, viac ako tretina obojživelníkov, 21 % plazov a 12 % vtákov z celkového počtu objavených a pomenovaných zvierat. Približne 1 100 druhov cicavcov sa radí medzi ohrozené, pričom najviac zasiahnuté sú primáty. Zvlášť alarmujúce je percento ohrozených rastlinných druhov – až 68 %. 

Špeciálnou kategóriou v tejto oblasti je hromadné vymieranie včelích komunít po celom svete. Za posledné desaťročia sa väčšina sledovaných komunít zmenšila o viac ako 50 % alebo úplne vymrela. Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo odhaduje, že zo 100 plodín, ktoré zabezpečujú 90 percent potravín, až 71 opeľujú včely. V súčasnosti na daný problém neexistuje žiadne riešenie. Takisto ako neexistuje žiadna ucelená politika, ktorej cieľom by bolo efektívne bojovať proti masovému vymieraniu ako takému. Aj keď EÚ je celosvetovým lídrom v boji za zachovanie biodiverzity, jej opatrenia sú ešte len v zárodkoch. 

Jeden z najzávažnejších environmentálnych problémov sú kyslé dažde. Zasahujú veľkú časť sveta, pričom znečistenie vytvorené v jednej krajine sa môže prejaviť ako problém v inej krajine. Okrem priameho negatívneho vplyvu na ľudské zdravie a zvieratá (kožné ochorenia a dýchacie ťažkosti), kyslé dažde veľmi negatívne vplývajú na lesy a vegetáciu. Tým výrazne prispievajú k odlesňovaniu a problémom s lesným hospodárstvom. Najdlhšie trvajúce stopy však zanechávajú v pôde. Kyslé dažde spôsobujú dekalcifikáciu pôdy (odvápnenie), čím podstatne znižujú jej úrodnosť. Navyše tiež rozkladajú hliník bohatý na minerály, a tak dochádza k ďalšej kontaminácii pôdy. V niektorých častiach sveta trvá pôde desiatky rokov, kým sa od radikálneho obmedzenia emisií oxidu siričitého vôbec začne zotavovať.

V Poprade bude ako v Komárne

Podľa Karpatského rozvojového inštitútu (organizácia zameraná na udržateľný rozvoj) priemerné ročné teploty vzduchu na Slovensku vzrástli za posledných 130 rokov o 1,7 stupňa Celzia. Do konca 21. storočia by priemerné teploty vzduchu pod Tatrami mohli vzrásť o 2 až 4 stupne. A to oproti rokom 1951 až 1980. Zmena o 4 stupne Celzia sa prejaví tak, že klimatické pásmo z úrovne Komárna sa presunie na úroveň Popradu. Postupné otepľovanie prináša aj intenzívnejšie extrémy počasia, prichádzajú vlny horúčav, suchá, následné problémy s úrodou, vyššie ceny. Ale objavujú sa aj zdravotné problémy, kolapsy z horúčav. 

Klimatická zmena je nezastaviteľná. Môžeme ju iba spomaliť do prirodzenej formy a normálneho priebehu tak, aby sa jej ľudská populácia vedela prispôsobiť. Problém pri globálnom otepľovaní však je, že všetko nie je také jednoznačné ako sa prezentuje a javí. Nie, nemáme na mysli výroky Donalda Trumpa na túto tému – americký priemysel by naozaj mal byť ekologickejší. No aj celosvetová výroba a priemysel musia byť ekologické, ak rozvoj má byť naozaj trvalo udržateľný. Otázkou skôr zostáva, či boj s globálnym otepľovaním, ako hlavným problémom, je najlepší možný spôsob boja. 

Autormi článku je kolektív redakcie Financial Report: Arian Ali, Magdaléna Švančarková, Jakub Zibura, Dominik Hapl, Peter Petráš