Foto: Archív Silvie Panákovej a Bibi Bohinskej

Vo Financial Report vám ponúkame rozhovor so slovenskou filmovou producentkou Silviou Panákovou (na snímke vpravo) a dramaturgičkou a scenáristkou Bibou Bohinskou (vľavo). Dámy majú na svojom konte niekoľko kvalitných filmových projektov ocenených laickou verejnosťou aj filmovou kritikou. Otvoriť aj nepríjemné témy a posvietiť si na ne svetlom filmových reflektorov vnímajú ako svoje poslanie.

Ženy v zákulisí filmu

Čo vás, dve dámy, priviedlo do zákulisia filmárskeho sveta?

Silvia Panáková: Ako osemnásťročná som dostala možnosť pracovať v Slovenskej televízii ako asistentka produkcie pre jedného produkčného. Práve on ma priviedol k filmu, keďže väčšinou natáčal televízne filmy. Nasmeroval ma na VŠMU, na produkciu. Tak som to skúsila. Zoznámila som sa so spolužiakmi, z ktorých niektorí už pracovali v rôznych produkčných firmách. Začali sme sa navzájom podporovať a pomáhať si. Vyskúšala som si niekoľko pozícií, od klapky, cez asistentku réžie, asistentku produkcie, produkčnú, či lokačnú koordinátorku. Krok za krokom ma to posúvalo dopredu. Rovnako som mala možnosť pracovať s viacerými národnosťami – s Američanmi, Izraelčanmi, Nemcami a pod.

V jednom momente som si jednoducho povedala, že aj ja to dokážem. Chcem urobiť film. Začala som s kratšími dokumentárnymi filmami, kde som si vyskúšala prácu producentky, a najmä to, ako a kde hľadať peniaze na film. Postupne som sa prepracovala k celovečerným hraným filmom. Dodnes som vytvorila 25 hraných a dokumentárnych filmov. Od roku 2002 je to už viac ako 20 rokov a 25 filmov. Momentálne s Bibou Bohinskou pripravujeme niekoľko ďalších filmov. Dokonca prvýkrát chystáme aj animovaný film. Natáčame dokumenty, hrané filmy, ale aj koprodukčné filmy. Aktuálne plánujeme spoluprácu s Talianskom.

Byť úspešnou filmovou producentkou na Slovensku a dokázať zohnať financie potrebné na natáčanie filmu zrejme nie je vždy jednoduché. Čo ťa motivuje zotrvať, nevzdávať to?

Sú to momenty, keď máte pocit, že sa naozaj niečo podarilo. Veľmi ma poteší, keď sa film páči ľuďom, keď sa ich dotkne a keď nejakým spôsobom rozmýšľajú a diskutujú o čom bol. Samozrejme je to veľmi subjektívne. Filmy sú preto rôzneho žánru, aby si našiel každý divák ten svoj obľúbený film. Výroba filmu je veľmi zložitá a náročná práca celého tímu ľudí. Ocenenie pre film poteší každého filmára. Dáva mu pocit výnimočnosti a zadosťučinenia.

Napríklad filmy Fair Play alebo Ján Palach. Sú to filmy z obdobia komunizmu. Dnes si mladí ľudia nevedia predstaviť, ako boli mnohí v tom čase perzekvovaní či prenasledovaní, čo sa dialo v rodinách, pri športe či pri štúdiu na univerzite. Podarilo sa nám odkryť mnoho historických faktov a poukázať na ne. Pre mladšiu generáciu by to mohlo byť niečo ako dejepis prostredníctvom filmového plátna. Možno im to povie viac ako učebnice a predpísaná školská osnova, podľa ktorej musia presne memorovať dátumy a poučky. Presne to ma nesmierne teší, keď si film nájde svojich divákov.

Robili sme tiež celovečerný dokument Identita ES. Je to o známom genetikovi, ktorý celý život hľadal svoje korene. Jeho život bol zo začiatku veľmi dramatický. Ako malé dieťa prežil holokaust. Napriek tomu to, čo v dospelosti dokázal, čo po ňom ostáva a ako motivuje ostatných, je úžasné. Mimoriadne úspešný vedec Emil Skamene (na snímke nižšie), ktorý pochádza z Česka, postavil v Kanade univerzitu, kde vychováva ďalšie generácie mladých vedcov. Nie je to žiadna celebrita, ale jeho úspech je omnoho významnejší. Dokázal to svojím umom a charakterom. Takýchto ľudí vnímam ako morálne vzory, tí by nás mali inšpirovať k väčším či menším úspechom.  

To je na filmoch fascinujúce, že tento úchvatný príbeh môžeme sprostredkovať širokej verejnosti. Pochopiteľne, že nebude z každého vedec, nie každý postaví univerzitu, ale každý môže urobiť svet trochu lepším vo svojom odbore, respektíve v tom, v čom je dobrý.

Spolu s Bibou sa snažíme hľadať podobné, nadčasové a silné príbehy. Záleží nám na tom, aby mal film výpovednú hodnou nielen v prítomnosti, ale aj keď si ho pozrieme o 20 rokov. Aby diváci lepšie rozumeli tomu, ako sa v danej dobe žilo, čo ľudia riešili, ale napríklad aj aká hudba sa počúvala. Pretože aj hudba o mnohom vypovedá.

Kultúra je nástroj, cez ktorý ľudia reflektujú na to, čo vidia. Filmy majú dokonca oproti divadlu výhodu v tom, že film tu na nejakom nosiči ostane už navždy.

Čo teba, Biba, priviedlo do sveta filmu?

Už ako dieťa som chcela byť spisovateľkou. Požičiavala som si veľa kníh, a čítala som tie dobré, aj tie zlé. Moji rodičia nikdy nechápali prečo, tak som im vysvetlila, že ako mám vedieť, ako sa píšu dobré knihy, keď nemám referenčný bod.

Neskôr som zistila, že na to neexistuje škola. Takže som sa asi trikrát hlásila na žurnalistiku. Na prijímacích skúškach mi hovorili, že si vymýšľam, takže nemôžem robiť novinárku. Nuž, v dnešnej dobe by som sa zrejme aj uživila.

K scenáristike som prišla vlastne náhodou. Raz som sedela pred VŠMU a začal ma „baliť“ nemenovaný režisér. Poradil mi, že na škole, pred ktorou sedím, sa dá študovať aj scenáristika. S nadšením som si vypočula to, že môžem písať, no už som prepočula, že len pre film. Ja som v tej dobe nebola veľký filmový fajnšmeker. Podľa mňa sa pedagógovia na VŠMU dodnes smejú na tom, ako som im hovorila, že pozerám Angeliku a podobné filmy tej doby. Už vtedy som však milovala aj seriály – napríklad „Dietlovky“ – ten spôsob rozprávania príbehu som mala veľmi rada.

Vyštudovala som teda scenáristiku a dramaturgiu. Keďže môj spôsob rozprávania je veľmi košatý, začalo ma baviť aj písanie seriálov. Môžem si dovoliť ísť viac do hĺbky, najmä pri opise postáv. Mám tam na to priestor.

Dlho som pracovala na rôznych seriáloch v komerčných televíziách. Keď do RTVS nastúpilo nové progresívne vedenie, tak prijali môj staronový námet o týraných ženách. Podarilo sa to presadiť a vznikol z toho seriál Tajné životy. Seriál mal dve sezóny a patril k najúspešnejším v tej dobe. Vyhrali sme aj niekoľko zahraničných cien, seriál sa vysielal a mal úspech aj na Českej televízii a odkúpili ho aj Poliaci.

Čo ty považuješ za najväčšiu motiváciu zotrvať v tejto profesii, povedzme aj napriek tomu, že si pôvodne filmový priemysel nepovažovala za svoju prioritu?

Je to médium, ktoré má obrovský dosah. Čiže, keď sa natočí kvalitná a zmysluplná vec, tak to môže mať vplyv na niečo omnoho podstatnejšie. Napríklad Hniezdo alebo spomínané Tajné životy v RTVS, alebo akýkoľvek film či seriál, ktorý prináša okrem zábavy aj nejakú pridanú hodnotu, môže nenásilným spôsobom diváka edukovať, dokonca aj niečo zmeniť k lepšiemu. Motiváciou sú pre mňa práve takéto konkrétne situácie. Napríklad seriál Tajné životy, kde hrala hlavnú úlohu Zuzana Mauréry. Po skončení natáčania ju niekto potešil dobrou správou, ktorá bola priamou reakciou na seriál. A totiž to, že pred začiatkom seriálu existovala len jedna linka záchrany, kam mohli telefonovať týrané ženy, ale po skončení seriálu ich bolo už osem. Skrátka rozhýbali sme ľady.

Vyrábajú sa aj komerčné, tzv. rýchlo uvarené seriály, ktoré majú dramaturgickú platformu telenoviel a majú len zábavný charakter. Aj to je práca, ale to nie je úplne to, čo chcem ja osobne robiť.

Teším sa z filmov, ako je napríklad Piargy (na snímke), na ktorom som spolupracovala so Silviou ako dramaturgička. Teší ma teda spolupracovať na filmoch, ktoré otvárajú tabuizované a nové témy. Preto pri hľadaní nových projektov berieme do úvahy aj tento aspekt – čo užitočné to prinesie, aký to bude mať sociálno-spoločenský benefit.

Ďalšia vec, ktorá ma teší, je, ak môžem pozitívne motivovať aj iných scenáristov. Raz som totiž mala možnosť zúčastniť sa na medzinárodnom workshope, kde sme mali tútora scenáristu Scotta Alexandra, ktorý písal scenáre aj pre Miloša Formana. Dal nám vtedy také dobré pripomienky, že sme s kolegyňou scenáristkou hneď utekali do izby a tešili sme sa na písanie. Ja som si vtedy povedala, že takto to musím robiť aj ja. Aby scenárista, ktorému sa v princípe nechce písať a prepisovať, dostal také inšpiratívne pripomienky, že sa na písanie bude tešiť. To sa snažím odovzdávať aj ďalej.

Máte za sebou niekoľko filmových a televíznych projektov, na ktorých ste úspešne spolupracovali. Spojili vás vaše morálne hodnoty a témy, ktoré spomínate, alebo vaše mentálne nastavenie, jednoducho, že ste si rozumeli?

Silvia Panáková: S Bibou mám príhodu z filmového festivalu z Trenčianskych Teplíc z roku 2008. Náhoda chcela, že sme sa ako filmárky ocitli pri jednom stole. Biba rozprávala príbehy zo svojho vlastného života, ktorými zabávala spoločnosť a my sme sa skutočne asi dve hodiny nepretržite smiali. Bola mi neskutočne sympatická. Aj spôsob, akým historky rozprávala, sa mi jednoducho páčil. Začali sme sa viac stretávať. Najskôr som Bibu poprosila o radu, neskôr aj o dramaturgiu k filmu. V roku 2012 sme si založili spoločnú firmu. Spolu sme hľadali vhodné témy a námety na sfilmovanie. Film Neviditeľná bol jedným z prvých, ktorý sme spolu natočili.

Biba Bohinská: Úplne prvý spoločný projekt bol film Piargy, scenáristky Jany Skořepovej a režiséra Iva Trajkova. Na ňom sme začali pracovať ešte pred Neviditeľnou. Silvia svojho času robila vynikajúcu scenáristickú súťaž určenú pre mladých autorov. Volala sa Cena Tibora Vichtu. Bol to fantastický projekt a veľmi prospešný pre scenáristov, pretože tí vtedy nemali žiadne štipendiá, fond ani inú podporu. Silvia ma pozvala do poroty. Naša filmárska obec je malá, takže sme sa poznali, ale práve tam na mňa veľmi zapôsobil Silviin entuziazmus. Je to cítiť, či to niekto robí len kvôli peniazom, alebo z lásky k filmu. A to mi na nej zaimponovalo. Potom ma Silvia oslovila na dramaturgickú spoluprácu k filmu Piargy. Film sa vyrábal omnoho dlhšie ako zvyčajne, ale všetci sme sa veľa naučili.

Keď spolu pracujete, tvoríte a vzniká niečo nové, ako by ste opísali atmosféru a náladu, ktorá prevláda? Zabávate sa pri tom? Ako prebieha tvorivý proces?

Biba Bohinská: Ja stále hovorím, že keď už z toho nemáme peniaze ani veľký rešpekt, tak jediné, čo nám zostáva, je vytvoriť si tím, s ktorým je radosť pracovať. Nie je to stále len o zábave, ale vždy sa tešíme na spoločný projekt. O všetkom spolu diskutujeme a oprieme sa o názor tej druhej. Silvia mi posiela projekty, aby som si ich prečítala a zhodnotila, ale vždy to ešte spolu prediskutujeme. Nikdy si tvrdo nepresadzujeme svoj názor. Aspoň doposiaľ sa nám nič podobné nestalo. Dokážeme sa zhodnúť, pretože jednoducho máme rovnaký názor na to, aké filmy chceme robiť.

Silvia Panáková: K procesu tvorby ešte dodám, že z väčšej časti ma ľudia so svojím projektom oslovia. Posielajú mi námety ako producentovi. Každý týždeň dostanem mailom nejaký nový projekt. Občas Bibu aj ľutujem, pretože ona vždy súhlasí s tým, že si to prečíta. Ja jej to teda posielam, a ona mi povie svoj názor.

Kontaktujú ma aj producenti zo zahraničia, čiže scenáre dostávame aj v angličtine. Je teda veľká výhoda, že Biba rozpráva po anglicky tak dobre, že môže čítať a prehodnotiť aj anglické scenáre. Dokáže presne vyhodnotiť, aké sú tam úskalia, čo môže fungovať a čo fungovať určite nebude, a tiež či a prečo by to mohlo byť zaujímavé práve pre Slovensko. Je to prvé sito, ktorým jednotlivé projekty prechádzajú.

Biba Bohinská: Okrem toho aj aktívne vyhľadávame nové námety. Obe veľa čítame knihy a dávame si rôzne tipy, napríklad či nejaká kniha nie je zaujímavá aj pre sfilmovanie. Proces konečného výberu je veľmi dôležitý, pretože nejde o projekty na rok či dva, ale o dlhoročné projekty. Preto je potrebné vnímať, aké témy sú aktuálne zaujímavé pre spoločnosť, je nutné mať prehľad a dbať na to, aby sme sa neopakovali.

Som veľmi rada, že mám pri svojej práci „parťáka“, s ktorým sa o tom môžem porozprávať. Silvia je aj kreatívne zdatná a vie jasne vyjadriť svoj odborný názor. Takže si rozumieme a pomáhame si navzájom.

Kým padne prvá klapka

Práca vo filmovom priemysle na nás laikov pôsobí fascinujúco a veľmi zaujímavo. Čo všetko predchádza tomu, aby sa film mohol začať natáčať?

Silvia Panáková: Kým sa začne nakrúcať, predchádza tomu aj niekoľkoročná príprava. Po nakrúcaní sú to opäť minimálne rok až dva postprodukcie či distribúcie. Keď máme dobrý námet alebo synopsu, tak sa musí v prvom rade napísať scenár. Príprava je potrebná pri každom filme, či je to dokument, hraný film, alebo animovaný film. Pri filme trvá napísanie scenára jeden až dva roky. Scenár je však základ. Kým nemáte scenár, nemôžete žiadať o peniaze. Na základe scenára začínate kreovať tím – režisér, kameraman, architekt, robíme si predstavu aj o hereckom obsadení a lokáciách. Napríklad pri Piargoch to bolo od roku 2012 až po rok 2016, čiže až v roku 2016 sme začali nakrúcať.

Na základe scenára sa tiež pripravuje rozpočet a finančný plán. Je potrebné osloviť partnerov, televíziu či koproducentov. Pod vedením hlavného producenta na tom pracuje niekoľko ďalších producentov. Trvá aj niekoľko rokov, kým máte prípravu na to, aby ste mohli žiadať o príspevky z fondov. Aj tie majú isté termíny, pravidlá a limity čerpania. To všetko musíte sledovať.

Ak sa film pripravuje v koprodukcii, musíte obsadiť aj hercov z ostatných krajín, prípadne zvážiť zahraničné lokácie. Človek, ktorý ide do kina, vidí 100 minút filmu, vyjde odtiaľ, a buď sa mu to páčilo, alebo nie. Nemá však šajnu o tom, čo všetko za tým je. Dať dohromady celý tím rozmanitých ľudí je taktiež náročné. Štáb sa môže skladať aj z 80 ľudí, z toho je 10 základných tvorcov, ktorí potrebujú na svoju prácu čas.

Biba tento proces prirovnáva k receptu a k vareniu. Piati môžeme mať rovnaký recept, ale aj tak bude každé jedlo chutiť inak. Tak je to aj s filmom. Nikdy neviete, ako sa to vo výsledku podarí „namiešať“, ale robíte všetko pre to, aby to bolo čo najlepšie. Často je to aj o kompromisoch, pretože peňazí na film nikdy nie je dosť. No a niekto musí túto mašinériu manažovať. A to je producent, ktorý musí vedieť nájsť tých správnych ľudí, nadchnúť ich, ale aj zaplatiť.

Koľko stojí slovenský film

Akým spôsobom sa hľadajú finančné zdroje na natáčanie filmu na Slovensku? Býva dôvodom koprodukcie najmä finančná otázka?

Silvia Panáková: Ak chcete natočiť slovenský film, musíte mať najmä podporu Audiovizuálneho fondu. Odtiaľ sa odrážame. Ak ju získate, tak môžete žiadať aj o podporu z televízie na Slovensku, prípadne prostredníctvom iných koproducentov aj zahraničné televízie alebo fondy. V prípade, že nedostanete fond zo svojej krajiny, nemôžete žiadať ani inde. Je to jedna z podmienok. Sponzorské financie sa darí získať skôr pri komerčných filmoch a nie je to jednoduché.

Európske fondy podporujú natáčanie v rôznych fázach výroby. Je tam však tlak zo všetkých krajín Európy, žiadosti si podávajú aj poprední európski režiséri. Je tam veľká konkurencia.

Hovorí sa, že film je po architektúre najdrahším umením. Kde sa pohybujú rozpočty na slovenské filmy? Koľko stojí slovenský film?

Silvia Panáková: Je to rôzne a určite je to diametrálne odlišné ako v časoch, keď sme začínali. Film Piargy (na snímke) sa napríklad vyšplhal až k dvom miliónom eur. Dovolím si povedať, že normálny slovenský film, no nie historický, sa vyšplhá až do 1,5 milióna eur. Pri 30 až 35 filmovacích dňoch je to v dnešnej dobe normálne.

Silvia nazvala scenár základom pre film. Biba, vedela by si nám prezradiť niečo zo zákulisia tvorby scenára? Má to niečo spoločné s romantickou predstavou, keď v príjemnom prostredí čakáš na skvelý nápad, alebo dostávaš väčšinou zadania na spracovanie a musíš hlavne písať?

Biba Bohinská: To závisí od toho, o aký druh scenáristiky ide. Či je to tzv. chlebovka, myslím tým napríklad seriály, ktoré robia komerčné televízie, alebo autorská scenáristika.

Pri seriáloch v ideálnom prípade dostávam už story line. Je to text, ktorý má asi 10 – 15 strán, kde je kompletný diel seriálu bez dialógov. Obsahuje informácie o tom, akí herci tam hrajú, čo si povedia a ako sa správajú. To príde takzvaným dialogistom, ktorí to rozpíšu do dialógov. Na 60 obrazov väčšinou dostaneme sedem pracovných dní. Takže ja len sedím a píšem. V tomto prípade je scenáristika ako pásová výroba v tom najlepšom slova zmysle. Jednoducho to musí fungovať, lebo seriál beží. Divák čaká na svoj pravidelný prídel. Stávate sa súčasťou mašinérie. Na záver sa zapojí tzv. story editor alebo rewriter, ktorý všetky scenáre pozbiera a upravuje dialógy tak, aby mu sedeli do príbehu.

Druhá možnosť je autorská scenáristika. To znamená, že mám nápad, ktorý rozviniem do scenára. Čas pritom v podstate nehrá rolu. Je to tvorivá vec. Buď to píšete pár mesiacov, alebo päť rokov. Je to na vás. Keď som začínala, musela som od základného námetu až po prvú verziu scenára všetko robiť zadarmo. Teraz je tu Audiovizuálny fond, vďaka ktorému máme podporu. Znamená to, že ja ako scenáristka si môžem niečo vymyslieť, urobím základný námet a podám žiadosť na tvorivé štipendium. Je to mimoriadne nápomocné.

Oceňujeme to aj z pozície producentskej firmy, pretože hoci sa nám námet môže páčiť, nemusia byť prostriedky na zafinancovanie autora pri písaní scenára. Túto rolu na seba zobral Audiovizuálny fond. Pre producentov je to aj akýsi signál, že ak projekt dostane štipendium, zvyšuje sa šanca, že pôjde o kvalitný scenár a dopomôže tak k úspechu celému filmu.

No to, čo v predstavách ľudí vyzerá tak romanticky, že človek len sedí a čaká na inšpiráciu, je v realite určite inak. Jednoducho na nič nečakáš, sadneš si na zadok a píšeš. Viem si predstaviť, že básne sa zrejme píšu tak, že básnik niečo spozoruje, inšpiruje ho to a napíše báseň. No scenáristika je tvrdé remeslo, kde je potrebné naozaj si najmä sadnúť a začať písať. Inšpiráciu môžeme hľadať v sebe samom. Objavovať, čo v nás už je. Existuje jedna zásada, ktorá je vlastne aj radou pre začínajúcich spisovateľov. Je potrebné začať niečo – hocičo písať. Aj keby ste mali dookola písať, že „neviem, čo mám písať, som úplne nemožná, že to neviem...“, urobte to! Na základe toho vyprovokujete svoj vnútorný hlas, začnete rozvíjať, čo vám ten hlas našepkáva, a ten odrazu píše príbeh za vás.

Ako sa zostavuje štáb? Kto má rozhodujúce slovo pri výbere režiséra, hercov...?

Silvia Panáková: Väčšinou už za mnou príde režisér, ktorý má predstavu aj scenár. Vtedy už režiséra, samozrejme, nevyberáme. Ak za nami príde scenárista, ktorý nám ponúkne len scenár, tak môžeme spoločne hľadať režisérov podľa ich tvorby na Slovensku alebo v Česku. Veľakrát sa mi stáva, že siahnem aj po českých režiséroch, a to na základe predchádzajúcej spolupráce.

Toto je základ. Štyria kľúčoví ľudia sú režisér, producent, scenárista a dramaturg, ktorí začnú spolupracovať. Od toho sa odvíja ďalší postup. Ak je režisér zahraničný, ako bol napríklad Ivo Trajkov, nepozná dobre našich tvorcov, architektov či kameramanov, ponúkneme mu alternatívy. Záleží na nich, či si vedia ľudsky aj tvorivo sadnúť. Ponúkam len ľudí, na ktorých sa viem spoľahnúť, o ktorých viem, že sú profesionáli vo svojom odbore, a že natáčajú filmy a nie reklamy. Pretože reklama sa natočí za jeden deň, film za 40 dní, navyše v rôznych časových obdobiach. Spôsob je úplne iný.

Tvorivý proces už je na režisérovi. On určuje, ako by mali vyzerať kostýmy, lokácie, ako by mala vyzerať kamera či svietenia. Producent vtedy získava peniaze. Režisér, scenárista a dramaturg tvorivo pracujú. Môže sa stať, že napríklad scenárista napíše, že raketa vyletí do vzduchu, ale príde producent, ktorý povie, že žiadna raketa vzlietavať nebude, pretože na to nie sú financie. Vstupujú do toho teda aj finančné premenné.

Dramaturg do filmu vstupuje spôsobom, že raketa nebude lietať, pretože sme v historickom filme. Uviedla som jednoduchý príklad, ale počas tvorby filmu skutočne vznikajú aj nezmyselné situácie, ktoré tvorcovia v kreatívnom zápale neodhadnú. Čo sa týka hereckého obsadenia, je to opäť iné, ako napríklad v americkom filmovom priemysle, keď producent môže trvať na obsadení hviezdy kvôli komerčnému úspechu filmu. My sme limitovaní „budgetom“.

Obsadzovanie sa začína kastingom. Režisér si skladá obsadenie. Určuje, kto je s kým vhodný, a následne robí kamerové skúšky. Môže sa stať, že producent sa nedohodne s hercom na finančných podmienkach. To sa však stáva výnimočne. Inak ja osobne do obsadenia filmu nezasahujem. Môžem sa vyjadriť, či sa mi to páči, alebo nie, ale viac-menej je to na režisérovi.

Vstupuje do procesu aj predstava dramaturga či scenáristu, ktorá tiež nemusí byť úplne totožná s tým, čo chce režisér?

Biba Bohinská: Hierarchicky je na vrchole producent. To je hlava celej firmy. Klobúk dole pred veľkými producentmi, najmä v našom teritóriu. Je to drina a obrovská zodpovednosť. My ostatní nenesieme zďaleka takú zodpovednosť ako producenti. Hlavou nakrúcania je režisér. Scenárista a dramaturg spolupracujú. Dramaturg ani scenárista vôbec nevstupujú do natáčania, pretože oni tam nemajú čo robiť. Veci, ktoré sa diskutujú s dramaturgom, sa musia prediskutovať na papieri. Následne sa objavia až v strižni, keď sa už film natočí. Tam príde aj dramaturg a môže bez zaujatia, keďže nebol pri jednotlivých natáčaniach, komunikovať svoje pripomienky.

Možno preto sa mnoho scenáristov stáva režisérmi, aby sa im nestalo, že z ich textu urobí režisér úplne niečo iné. Rozumiem aj tomu, ale ja nie som tento typ scenáristu. Ja to vnímam skôr cez písomný prejav ako vizuálne. Nechávam to na režiséra a producenta. Nemám potrebu do toho vnášať chaos. Rešpektujem hierarchiu.

Silvia Panáková: Do scenára, ktorý dostanú režisér a herci, už scenárista vložil aj svoje poznámky, ako napríklad: muž a do zátvorky 60 rokov. Scenárista tam vkladá svoju jasnú predstavu, ako príbeh vidí. Ak je tam napríklad napísané, že 60-ročný muž, tak nemôžeme obsadiť 20-ročného herca. Scenárista v scenári vyjadrí aj svoje stanovisko k tomu, aký by mal mať herec, ktorý stvárňuje určitý charakter, približný vizuál.

Biba Bohinská: Dobre, že to hovoríš Silvia. Napríklad pri Piargoch sa stalo, že tam je postava Roháča, ktorého si každý predstavoval ako vysokého veľkého chlapa. Režisér však obsadil útleho Attilu Mokosa (na snímke), ktorý je veľmi dobrý človek a má krásne dobrosrdečné oči, ale režisér z neho urobil silného patriarchu. Ja to vnímam ako isté úskalie scenáristov. Veľakrát im hovorím, že nemusia byť v opisoch postáv úplne dôslední a majú viac dôverovať režisérovi. Keď si niekto urobí príliš jednoznačnú predstavu o postave, tak ju môže natoľko opísať, že režisér, ktorý nie je dosť rezolútny, sa dostane do pasce a môže uviaznuť v predstavách scenáristu.

Ja mladým scenáristom opakujem, aby uvádzali len takú rekvizitu, ktorá bude vo filme „hrať“, ako bol napríklad pri patriarchovi klobúk a čižmy, s ktorými buchotal po podlahe. Ďalšou z elementárnych scenáristických chýb je tiež, že opis je nemožné, alebo ťažké vo filme vizualizovať. Napríklad, že postava stojí a rozmýšľa nad svojím exmanželom. Ako sa to dá zahrať vo filme? Nedáme tam predsa bublinu ako v komixe. Keď to chceme urobiť, tak je potrebný strih, ďalej postava vo filme otvára album, alebo si pozerá mobil. Jednoducho je potrebné obrazy zrozumiteľne spojiť. Scenáristika je vlastne prerozprávanie obrazov.

Scenár nie je klasický literárny útvar. Musí to vyzerať ako príbeh zo života, ale zároveň bez bežných rutín a reálií. Nikoho nezaujíma, že ľudia každé ráno vstávajú a umývajú si zuby. Je to opakujúci sa motív. Do scenára sa tiež nedávajú dlhé dialógy. Musí sa tam rozprávať v skratke bez pomocných slovíčok, ktoré používame v bežnej hovorovej reči. Hotový scenár sa nečíta ľahko ako román. Je to ako s už spomínaným receptom. Nie je to zábavné čítanie. Dobrý kuchár však vidí za receptom už celú tortičku a koláčik. Chuť prichádza s režisérom, ktorý to dobre uvarí.

Kondícia slovenského filmu

Vy dve sa vo svete filmu pohybujete už viac ako 20 rokov. Možno najlepšie dokážete zhodnotiť cestu, ktorú absolvoval slovenský film, slovenská kinematografia či filmový a televízny priemysel. V akej kondícii je dnes oproti minulosti?

Silvia Panáková: Filmárskemu priemyslu na Slovensku výrazne pomohlo založenie Audiovizuálneho fondu. Predtým dotácie dávalo len ministerstvo kultúry. Udeľovali ich špeciálne komisie, ktoré uvoľnili len veľmi málo prostriedkov. Bolo len päť producentov, ktorí robili filmy. Vyrobil sa jeden film za dva roky, pretože na viac neboli peniaze. Nefungovali sponzori. Niektorí producenti začali pracovať v Česku, iní zase začali robiť rôzne programy pre komerčné televízie, alebo natáčať reklamy.

Fond bol založený a začal svoju činnosť v roku 2010 vďaka vtedajšiemu ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi. Zaslúžil sa o to, aby mal filmový priemysel konečne svoj fond. Odrazu dostali šancu nielen starší overení režiséri, ale aj mnoho mladých perspektívnych ľudí.

Uvoľnili sa prostriedky, či už na štipendiá, na vývoj, na produkciu, alebo distribúciu. Film sa začal podporovať v každej fáze jeho výroby. Konečne sa na Slovensku začali natáčať filmy. V dnešnej dobe má premiéru minimálne 10 až 15 hraných filmov ročne, takéto číslo by sme mohli asi napočítať aj pri dokumentárnych filmoch. Fond dal šancu širokej škále tvorcov aj žánrov.

Práve žánrovú rôznorodosť považujem za veľmi dôležitú. Aby si divák mohol vybrať z rozmanitosti slovenských filmov a nesťažoval si na to, že slovenský film je len jedna veľká „depresia“. Kedysi to tak možno bolo, pretože sa podporoval len jeden druh filmov.

Biba, ty si čo o tom myslíš? V akej kondícii je dnes filmový priemysel? Prečo?

Biba Bohinská: Určite súhlasím so všetkým, čo povedala Silvia. Keď som v roku 2000 začínala písať, tak neboli ani seriály. Musela som ísť do reklamnej agentúry. Nebola možnosť sa uživiť. V ročníku sme boli šiesti, a pokiaľ viem, tak scenáristikou sa dnes živím len ja.

Zmenil to až príchod Audiovizuálneho fondu. Pre scenáristov to znamenalo taktiež nové možnosti. Odrazu dostávali tvorivé štipendium, zlepšili sa procesy a logistika. Keď za mnou príde autor, tak mu môžem poradiť, aby napísal „treatment“, ktorý má desať strán, a následne ho vieme nasmerovať. Je veľký rozdiel, ak niečo robíš zadarmo pár dní, alebo pol roka. Práve na to dnes slúži tvorivé štipendium. Keď ho autor dostane, tak už môže, napríklad aj s mojou pomocou, napísať prvú verziu scenára. Aj vďaka tomuto sa natáča omnoho viac filmov a nakrúcajú sa rôzne žánre. Spomínaný fond je z nášho pohľadu obrovská vec. Zastabilizoval to celé odvetvie a odrazu to začalo fungovať.

Hovorili ste o žánrovom spektre, ale aj o projektoch, ktoré namiesto plytkej zábavy prinášajú silný odkaz, či vyvolávajú diskusiu. Jeden z takýchto konkrétnych počinov je film PIARGY. Získal už 48 medzinárodných filmových ocenení, dobre ho prijala odborná kritika aj laická verejnosť. Ako vy vnímate tento film, možno aj z pohľadu žensko-mužských stereotypov? V čom spočíva jeho úspech?

Biba Bohinská: Stále hovorím, že tento film sa dá pozerať dvoma spôsobmi. Jeden je s otvoreným srdcom a druhý s otvorenou hlavou. Keď otvorím srdce, tak odrazu vnímam metafory a skryté symboly, ktorým je možné dokonale porozumieť len cez emócie. Potom sú ľudia, ktorí od toho čakajú akčnú zábavu. Áno, nepadajú tam autá, nie sú tam explózie, nie je tam päť zastrelených za päť minút, jednoducho, nie sú tam akčné scény. Nie je tam dráma zvonku, pretože dráma sa odohráva vo vnútri. Za zavretými dverami. A to je to, čo ja vnímam. Na tento film je potrebné otvoriť srdce. Nie každý je na to pripravený a nie každého to zaujíma.

Film veľmi priamo a otvorene rozpráva o postavení žien vo vtedajšej spoločnosti. Ľudia môžu po filme diskutovať, ako veľmi sa to odvtedy posunulo. Nakoľko sme sa my ženy od tých starých mám skutočne vzdialili? Sme ďaleko, je to už za nami, alebo sme stále blízko...?

Silvia Panáková: Mnoho žien priznalo, že poznajú podobné rodiny, aj dnes v dnešnej dobe.

Biba Bohinská: Priznali to aj muži. Film spustil diskusiu o postavení žien a mužov v spoločnosti. Bolo publikovaných viacero článkov, a to je to, o čo nám išlo. My filmári by sme na to nemali zabúdať. Naším zadosťučinením a motiváciou je, keď má niekto z filmu zimomriavky. Nie je to o peniazoch či sláve. Naším poslaním je otvoriť aj tabuizované témy, vyniesť ich na svetlo.

Silvia Panáková: Mňa veľmi potešilo aj to, keď za mnou prišiel vnuk Švantnera, podľa ktorého poviedky bol film natočený. Keď sme ho totiž pred desiatimi rokmi oslovili a chceli od neho práva na sfilmovanie, tak si nebol istý, či to má predať slovenskému filmu. Nakoniec nám práva predal. Po uvedení do kín na film prišli dvaja jeho vnuci a gratulovali mi. Veľmi nás chválili, povedali mi, že Švantner by bol hrdý, keby videl svoje Piargy sfilmované práve takto. A to je pre mňa veľká pocta. Lebo on presne vedel, o čom hovorí.

Ešte by som chcela doplniť. Film Piargy je slovensko-česko-macedónska koprodukcia. Macedónska preto, lebo režisér je pôvodom Macedónec žijúci v Česku. Celá hudobná zložka a nahrávanie hudby sa odohrávali v Macedónsku. Ja si myslím, že aj hudba filmu veľmi pomohla. Možno ho trošku odťažila od slovensko-českej kultúry, je tam cítiť balkánsky temperament. Spolupráca sa prejavila aj na tvorivej zložke a hereckom obsadení. Aj preto sa robia koprodukcie nielen finančné, ale aj tvorivé.

Ďalší takýto filmový projekt, so silným odkazom aj pre mladé generácie a veľmi silnou výpovednou hodnotou, je film Michael Kocáb – rocker versus politik. Otázka asi na teba Silvia. Ako vnímaš tento film, prípadne aj ďalšie podobné filmy?

Silvia Panáková: Je potrebné pripomenúť aj mladšej generácii, že práve Kocáb sa vo svojich 35 rokoch pričinil o odsun ruských vojsk z nášho územia. V dnešnej dobe, keď všetci vieme, čo sa deje, tento odkaz opäť ožíva. Nechceme si ani len predstaviť, čo by sa stalo, keby tu ruské vojska stále boli. Samozrejme, nebol na to úplne sám. Pán generál Naďovič v tom celom taktiež zohral významnú úlohu.

Spôsob, akým vo filme zobrazujeme dejiny, cez jeho rockerský život, jeho hudbu až po jeho politickú angažovanosť, by mohol zaujať aj mladšiu generáciu. Je možné, že ak by Kocáb nebol verejnosti známy ako líder rockovej kapely, nepodarilo by sa mu vyvolať tlak a dosiahnuť takýto významný politický alebo diplomatický úspech. Nejakým spôsobom to spolu súvisí. Napokon, aj jeho hudba vždy odrážala dobu, v ktorej žil.

Oľga Sommerová, režisérka filmu, spracovala námet veľmi kvalitne. Film mal premiéru 17. novembra 2022, symbolicky práve na zamatovú revolúciu, s ktorou je Kocáb veľmi silno spätý. V istom zmysle bol podobný aj film Palach, ktorý získal aj cenu filmovej kritiky. Film sa hrá dodnes. Film Fair Play sa v roku 2014 dostal do európskej filmovej akadémie, vďaka čomu som aj ja členkou tejto komisie. Pozvánku totiž dostanete práve vďaka ocenenému filmu.

Máte z oblasti filmového priemyslu nejaké vzory, ľudí, ktorých prácu obdivujete?

Silvia Panáková: Áno, ja mám Pedra Almodóvara. Súvisí to asi s tým, že keď som bola na VŠMU, tak nám často púšťali jeho filmy. Do školy som začala chodiť tesne po socializme. Žili sme vtedy v takej čierno-bielo-šedej dobe. Zrazu prišiel film Pedra Almodóvara, a tam bolo všetko krásne farebné. Často vo svojich filmoch riešil „ženské“ témy, vlastne všetky jeho filmy sú o ženách. Zrejme má k ženám aj veľmi dobrý vzťah, i keď vraj na „pľaci“ je to despota. V každom prípade z hercov a štábu vie vždy dostať maximum. Aj typologicky si vyberá veľmi zaujímavé herečky a stále z nich vie vykresať charakterovo diametrálne rozdielne postavy. Tiež ma fascinovalo, ako vie počas 90 alebo 100 minút kvalitne rozbehnúť a spracovať niekoľko rozmanitých tém.

Jeho brat robí producenta jeho filmov. Keď som sa vrátila z Austrálie, tak som sa začala učiť po španielsky. Chcela som s ním natočiť film. Potom som otehotnela a španielčina išla do úzadia, a už som sa k nej nikdy nevrátila. No ešte stále je všetko množné.

Biba Bohinská: Pre mňa je to Miloš Forman. Je to človek, ktorému sa podarilo presadiť aj v americkom šoubiznise. Dokázal skĺbiť zábavu, pritiahnuť divákov, ale zároveň urobiť film, ktorý má hlbší zmysel. Práve táto kombinácia je to, čo na ňom obdivujem. Vedel pomocou filmu vyrozpracovať rôzne silné témy. Keď prišiel z Česka do Ameriky, urobil svoj prvý film, ktorý sa volal Taking Off. Je to vlastne český film, kde je badateľná česká mentalita, no natočený na americkom trhu. Podľa mňa je to jeden z jeho najlepších filmov, ale, žiaľ, nebol dobre prijatý. Predsa len, Amerika je iná ako Európa. Forman to však pochopil, dokázal sa prispôsobiť, no aj napriek tomu zostať sám sebou. Toto ja vnímam ako jeho posolstvo smerom k nám.

Verím, že nám sa niečo podobné podarilo s filmom Piargy. Natočiť film, ktorý má význam aj svoje posolstvo, ale urobiť to tak, aby zapôsobil aj na bežných ľudí.

Aké nové projekty pripravujete?

Silvia Panáková: Chystáme ďalšie tri filmy, z toho dva sú hrané. Jeden s Dianou Fabiánovou, Hranice vernosti. Pevne verím, že opäť otvoríme pálčivé témy. Mnohé veci máme momentálne v produkcii a v postprodukcii. Dokončujeme aj jeden taliansky projekt. Pevne verím, že sa nám opäť podarí niečo zaujímavé, čo sa dotkne ľudí, a našu tvorbu ocenia aj bežní diváci.

Biba Bohinská: Ja by som ešte rada dala do pozornosti aj film Ráčik. Bude to celovečerný film. Je to o mužovi, ktorý má bipolárnu poruchu. Poviedka je z knihy Barbory Hrínovej, Jednorožce. Spolu s Michaelou Bobockou sú aj autorkami scenára. Kniha sa tešila veľkej popularite najmä medzi stredoškolákmi. Zvolili si ju za knihu roka. Veľmi ma teší, že aj takéto témy značne rezonujú medzi mladými ľuďmi. Dorastajúca generácia berie inakosť úplne inak, normálne, nerobia žiadne rozdiely, neposudzujú. Verím, že námet aj filmové spracovanie opäť oslovia divákov. Ak všetko dobre pôjde, tak by sme mali začať natáčať niekedy v lete alebo na jeseň. Ak nás podporí Audiovizuálny fond aj RTVS, tak by to malo byť v roku 2024 v kinách.

Silvia Panáková: Keby sa chcel niekto, kto si prečíta tento rozhovor, s nami stretnúť, tvoriť s nami, alebo nás finančne podporiť, sme otvorené akejkoľvek spolupráci.