O čom sa nehovorí, ale malo by sa...

Jana Schochmann: Karin, impulzom na vznik podujatia O čom sa nehovorí bola aj tvoja vlastná skúsenosť s toxickým pracovným prostredím. Kedy si si uvedomila, že to, čo zažívaš, už nie je bežný pracovný konflikt? 

Karin Zvalová: To uvedomenie nepríde zo dňa na deň. Človek, ktorý má sebareflexiu, začne najskôr analyzovať sám seba. Premýšľa, či neurobil chybu, či niečo nepovedal nesprávne, či nemohol reagovať inak. Aj ja som dlho pochybovala o sebe. 

Zložité je aj to, že okolie nemusí spočiatku vidieť, čo sa deje. Kolegovia si môžu myslieť, že ide o osobnú animozitu medzi dvoma ľuďmi. A keď časom začnú chápať, že problém je vážnejší, môže nastúpiť ďalší mechanizmus – strach. Čo ak sa zastanem kolegyne a nabudúce sa terčom stanem ja? 

Aj moja rodina dlho úplne nechápala, čo zažívam. Až keď počuli niektoré telefonáty, ktoré prichádzali napríklad aj neskoro večer, začali si uvedomovať rozsah toho tlaku. Podobné to bolo v práci. Keď som situáciu riešila, stretla som sa aj s reakciou v zmysle: veď on/ona je jednoducho taký/taká. Až keď neskôr podobné správanie zažili na vlastnej koži, prišlo pochopenie a ospravedlnenie. 

Foto: archív Karin Zvalovej

Jana Schochmann: Čiže človek sa môže ocitnúť v situácii, keď mu okolie naznačuje, že svoj problém možno preháňa. Ján, je to obvyklý vzorec správania sa, ako sa s tým vyrovnať? 

Ján Menkyna: Práve to môže byť veľmi nebezpečné. Zrelý človek prirodzene premýšľa nad svojím podielom zodpovednosti. Pýta sa, čo mohol urobiť lepšie. V zdravom vzťahu je to veľmi dobrá vlastnosť. V nezdravom vzťahu sa však práve táto sebareflexia môže obrátiť proti nemu. 

Človek začne postupne pochybovať o vlastnom úsudku a dovolí posúvať hranice, ktoré by za normálnych okolností považoval za neprekročiteľné. Manipulatívny človek navyše často nepotrebuje partnera, ktorý ho okamžite konfrontuje. Oveľa ľahšie môže pracovať s niekým, komu záleží na tom, aby bol dobrým, empatickým, citlivým človekom, ktorý je ochotný hľadať chybu aj v sebe. 

Karin Zvalová: Áno, a postupne si prestávate dôverovať aj v úplne bežných situáciách. Navyše dlhodobý stres človeka vyčerpáva a môže sa prejavovať aj fyzicky. Keď ste v tom sami a zároveň pochybujete o sebe, strácate odstup. 

Pre mňa bol preto veľmi dôležitý príchod nových ľudí do kolektívu. Neboli zaťažení tým, na čo si ostatní už zvykli. Stačilo im vidieť niekoľko porád a povedali mi: „Toto nie je v poriadku.“ Zrazu prišiel niekto zvonka a potvrdil mi, že moja realita nie je vymyslená. To bolo veľmi oslobodzujúce. 

Jana Schochmann: Je teda nový, nezaťažený človek schopný toxické prostredie rozpoznať ľahšie než tí, ktorí v ňom žijú roky? 

Ján Menkyna: Určite. Používa sa metafora varenej žaby. Ak sa hranice posúvajú postupne, ľudia si môžu zvyknúť aj na správanie, ktoré by pri prvom stretnutí považovali za úplne neprijateľné. Najskôr niekto zvýši hlas, potom začne ponižovať, manipulovať, klamať a kolektív si krok za krokom vytvára novú normu. 

Kultúra tým hrubne. A potom príde do kolektívu nový človek a povie: „Počkajte, toto predsa nie je normálne.“ Práve preto je veľmi dôležité mať jasnú predstavu o tom, kde sú naše hranice. 

Jana Schochmann: Aké správanie by už malo byť varovným signálom? 

Ján Menkyna: Napríklad dlhodobá neschopnosť reflektovať na vlastné správanie. Keď zrelému človeku poviete, že vás niečím zranil, nemusí s vami automaticky súhlasiť, ale minimálne sa nad tým zamyslí. Varovné je, ak niekto informáciu o vašej zraniteľnosti začne neskôr používať proti vám. 

Ďalšími signálmi môžu byť systematické klamstvo, manipulácia, vytváranie rôznych verzií reality pre rôznych ľudí či využívanie strachu na dosiahnutie vlastných cieľov. Samozrejme, jedno nevhodné správanie z človeka nerobí toxickú osobnosť. Dôležitý je opakujúci sa vzorec. 

Foto: archív JM

Jana Schochmann: A ak už človek pochopí, že sa v takomto prostredí či vzťahu ocitol, ako sa môže brániť? 

Ján Menkyna: Potrebuje predovšetkým znovu stanoviť vlastné hranice. Nedať druhému človeku právo určovať jeho hodnotu. Pri manipulatívnom správaní pomáha nehrať hru, do ktorej vás ten druhý vťahuje. 

Často používam napríklad prirovnanie k divadlu: nesnažiť sa byť hercom na javisku, ale zostať divákom. Vidieť, čo sa odohráva, ale nenechať sa emocionálne vtiahnuť do každej provokácie. Existuje aj prístup označovaný ako „grey rock“, znamená to byť vecný, stručný a emočne neutrálny, jednoducho nereagovať na návnady. A niekedy je najlepším riešením z nezdravého prostredia jednoducho odísť. 

Karin Zvalová: Presne ten obraz divadla mi veľmi pomohol. Keď som sa na situáciu začala pozerať ako divák a prestala som mať strach, zmenila sa dynamika. Uvedomila som si, že nie všetko dokážem ovplyvniť, ale dokážem ovplyvniť svoj postoj. 

Jana Schochmann: Strach sa v našom rozhovore už zopakoval viackrát. Nielen strach obete, ale aj kolegov, ktorí vidia, že sa deje niečo nesprávne a napriek tomu mlčia. 

Ján Menkyna: Pretože si podvedome hovoria: „Nechcem, aby sa ten človek obrátil proti mne.“ Postaviť sa za niekoho si vyžaduje určitú osobnostnú silu a odvahu. Človek musí vedieť povedať: „Toto už je za čiarou.“ 

A nemusí to byť psychológ. Môže to byť jednoducho zrelý človek, ktorý vie, čo je v medziľudských vzťahoch prijateľné a čo už nie. Zrelosť znamená aj schopnosť vytvárať vzťahy, po ktorých ľudia nezostávajú ponížení, spochybnení či rozložení, ale, naopak, obohatení a inšpirovaní. 

Jana Schochmann: Ľudia s výraznou potrebou moci, kontroly či obdivu sa ale zrejme dokážu dobre presadiť aj vo vysokých pozíciách. Nezamieňame si niekedy schopnosť presadiť sa s kvalitným leadershipom? 

Ján Menkyna: Vrcholové pozície prirodzene prinášajú moc, status, vplyv a pozornosť, preto môžu priťahovať aj ľudí, ktorých motivácia nemusí byť zrelá. A niektoré ich vlastnosti môžu byť spočiatku veľmi atraktívne a dokážu zaujať. Vedia pôsobiť sebavedome, presvedčivo a charizmaticky. 

Preto by sme pri výbere lídrov nemali sledovať iba výkon. Pri manažérskych pozíciách sú dôležité referencie a veľmi dôležité je pýtať sa na motiváciu. Prečo chce človek postúpiť na vyššiu pozíciu? Načo chce väčšiu moc? Aby mohol niečo vytvoriť pre organizáciu a ľudí, alebo aby posilnil vlastné ego a moc? 

Jana Schochmann: To súvisí aj s tým, ako definujeme úspech. Ak niekto prináša výborné výsledky, sme mu niekedy ochotní odpustiť správanie, ktoré by sme u menej úspešného človeka netolerovali. Úspech a osobnostná zrelosť však zjavne nemusia znamenať to isté. 

Ján Menkyna: Presne tak. Firemnú kultúru možno veľmi dobre charakterizovať dvoma otázkami: Čo sa v nej najviac oceňuje? A čo najhoršie je ešte ochotná tolerovať? 

Ak organizácia hovorí o rešpekte a spolupráci, ale zároveň toleruje človeka, ktorý prináša výsledky za cenu toho, že ničí ľudí okolo seba, čo to hovorí o spoločnosti? Skutočnú kultúru neurčujú hodnoty napísané na stene. Určuje ju to, čo sa v realite skutočne toleruje a čo už nie. 

Jana Schochmann: Kto by mal byť vo firme konečným strážcom tejto hranice? 

Ján Menkyna: Rád sa pýtam, čo majú spoločné otec a CEO. Jednou z odpovedí je, že obaja majú určitú nedelegovateľnú úlohu. Musia byť konečnými strážcami hraníc. Ich prítomnosť má garantovať, že určité veci sa v rodine alebo vo firme jednoducho diať nebudú. 

Ak je však práve líder človekom, ktorý hranice posúva, je to veľmi nebezpečný stav. Prostredie postupne hrubne a návrat späť býva oveľa náročnejší. 

Karin Zvalová: Lenže v realite to nie je jednoduché. Ľudia majú hypotéky, deti, potrebujú prácu a boja sa, že ak sa ozvú, môžu o ňu prísť. Preto dnes ani neodsudzujem ľudí, ktorí v mojom prípade mlčali. Rozumiem, že sa báli. 

O to dôležitejšie však je, aby ochrana zdravého prostredia nestála iba na osobnej odvahe jedného zamestnanca. Musí byť súčasťou fungovania organizácie. 

Jana Schochmann: Môže byť naša tolerancia k autoritatívnemu správaniu ovplyvnená aj tým, že sme postsocialistická spoločnosť? Generácie pred nami sa učili, že niekedy je bezpečnejšie mlčať. 

Ján Menkyna: Historická skúsenosť strachu, opatrnosti a presvedčenia, že je lepšie nevyčnievať, môže v spoločnosti zanechať stopu. Neznamená to, že by tu bolo viac problematických osobností než inde. Skôr ide o to, akú mieru správania sme ochotní tolerovať a nakoľko si trúfame ozvať sa. 

Mám pocit, že Slovensko potrebuje zdravé sebavedomie. Stále sa rozhodujeme, či chceme spoločnosť postavenú na hodnotách, zrelosti, udržateľnosti a práci na sebe, alebo budeme obdivovať najmä tých, ktorí sa dokážu najagresívnejšie presadiť, hoci aj na úkor druhých. A to už nie je iba slovenská otázka. Je to širšia civilizačná téma. 

Jana Schochmann: Sociálne siete túto dilemu ešte zvýraznili. Čoraz častejšie vidíme obsah postavený na zosmiešňovaní ľudí, vytrhávaní výrokov z kontextu či vytváraní terčov verejného výsmechu. Kde je v takom prípade väčší problém? U tvorcu obsahu alebo u publika, ktoré sa na ňom baví? 

Ján Menkyna: U oboch. Jeden bez druhého by nefungovali. Ak existuje publikum pre zraňujúci, ponižujúci či nenávistný obsah, vzniká motivácia takýto obsah vytvárať. A tvorca ho zase môže ďalej eskalovať, pretože vidí, že extrémnejšia forma prináša väčšiu pozornosť. 

Sociálne siete nám nastavili zrkadlo. To, čo kedysi zostávalo v súkromných rozhovoroch, dnes vidíme verejne v komentároch. Ukazujeme tam veľa z toho, čo sa odohráva v nás, často bez hraníc. Podobnou skúškou bude podľa mňa aj umelá inteligencia. Nielen čo technologicky dokáže, ale predovšetkým, na čo ju ako ľudia použijeme. 

Jana Schochmann: Zároveň sa z tvorcov obsahu niekedy stávajú akési neformálne morálne autority. Rozhodujú, kto je podľa nich inteligentný, smiešny, hodný rešpektu či pohŕdania, a publikum tento súd preberá. 

Karin Zvalová: Sociálne siete navyše vytvárajú tlak na úspech meraný lajkami, sledovateľmi a pozornosťou. A často platí, že čím polarizujúcejší obsah vytvoríte, tým väčší dosah získate. Potom sa môže začať strácať predstava, kde sú vlastne hranice. 

Ján Menkyna: Našou úlohou však nie je súdiť druhých ľudí. Našou úlohou je chrániť samých seba a zdravé hranice aj pre naše okolie. To je podľa mňa zásadný rozdiel. 

Jana Schochmann: Karin, ty si sa k svojej skúsenosti po rokoch vrátila práve projektom O čom sa nehovorí. Prečo si mala potrebu túto tému znovu otvoriť? 

Karin Zvalová: Keď som už bola mimo toho prostredia, povedala som si, že raz urobím niečo, čo môže pomôcť ďalším ľuďom. Nebudem sa tváriť, že som bola okamžite v poriadku. Trvalo roky, kým sa niektoré veci zahojili. 

Samozrejme, je naivné myslieť si, že toxické správanie zo spoločnosti odstránime. Môžeme však zmierniť jeho dosah. Môžeme ľuďom pomôcť rozpoznať, čo sa im deje, alebo si všimnúť, že sa to deje niekomu vedľa nich. 

Preto vzniklo podujatie O čom sa nehovorí a jeho prvá téma Keď sa pracovisko mení na bojisko. Pozvala som osem odborníkov z rôznych oblastí psychológie, psychologického bezpečia na pracovisku, koučingu, práva, vyjednávania či personalistiky, aby ľudia dostali praktické odpovede z rôznych perspektív. A chcem v tom pokračovať. Ďalšie podujatie pripravujem pod názvom Moje meno je nikto a bude sa venovať aj strate pocitu vlastnej hodnoty, odchodu z práce a tomu, ako môže vyzerať dôstojné ukončenie pracovného vzťahu. 

Jana Schochmann: Keby sme mali na záver pomenovať, čo môže každý z nás urobiť vo svojej vlastnej sfére vplyvu, čo by to bolo? 

Ján Menkyna: Vedome a zrelo používať svoju vôľu. Veľa tém, ktorých sme sa dnes dotkli, spája strach. A čím je strach hlbší a menej pomenovaný, tým väčšiu moc nad nami môže mať. 

Nemali by sme žiť v strachu, sebaobetovaní ani v neustálom spochybňovaní seba samých. Mali by sme hľadať svoje zdroje sily, rozvíjať svoje talenty, neklamať seba ani druhých a snažiť sa o integritu. Zrelosť totiž nemôžeme iba hrať v jednej životnej úlohe. Nemôžem byť zrelým manažérom v práci a doma sa správať deštruktívne. Skutočná zrelosť človeka sa prepája naprieč jeho životom. 

Počas práce v onkológii som stretával ľudí na konci života a veľmi často ľutovali veci, ktoré odkladali. Preto si myslím, že je hlúposť odkladať šťastie, vlastný rast či túžbu žiť vedome a zrelo. Minulosť už nezmeníme a nemá význam nechať sa paralyzovať hypotetickou budúcnosťou. To, čo môžeme ovplyvniť, sú naše dnešné rozhodnutia. 

Jana Schochmann: A možno je to zároveň výzva aj pre ľudí, ktorí majú vedomosti, skúsenosti a schopnosť kultivovať svoje okolie. Aby nezostávali bokom, keď vidia, že sa hranice posúvajú nesprávnym smerom. Pretože lepšie pracovné prostredie ani kultivovanejšia spoločnosť nevzniknú samy od seba. 

Celý podcast si môžete vypočuť TU

Projekt O čom sa nehovorí prináša ďalšiu tému

Ďalšie podujatie z cyklu O čom sa nehovorí sa uskutoční 30. októbra 2026 v bratislavskej Umelke. Tentoraz ponesie názov Moje meno je NIKTO a otvorí tému, ktorú pozná prekvapivo veľa ľudí: čo sa deje s človekom, keď sa v pracovnom prostredí začne cítiť neviditeľný, nepotrebný alebo redukovaný iba na číslo.

Diskusia sa dotkne straty profesijnej identity, odchodu zo zamestnania a spôsobu, akým firmy komunikujú prepúšťanie, ale aj toxického vedenia, zneužívania moci či návratu dôvery po negatívnej pracovnej skúsenosti. Priestor dostane aj pohľad zamestnávateľov, HR profesionálov, psychológov, koučov, právnikov či profesionálneho vyjednávača.

Medzi hosťami budú napríklad psychológ Ján Menkyna, advokátka Katarína Pecnová, profesionálny vyjednávač Viktor Kostický, leadership koučka Petra Holic, psychologička a terapeutka Petra Furbecková či Miriam Lachová, CEO Human Dynamic Europe. Programom bude sprevádzať Adela Vinczeová.

Podujatie nadväzuje na prvú časť cyklu Keď sa pracovisko mení na bojisko, ktorá otvorila tému šikany, toxických vzťahov a psychologického bezpečia na pracovisku. Aj pokračovanie chce hovoriť najmä o veciach, ktoré sa vo firemnom prostredí dejú pomerne často, no stále sa o nich hovorí málo.