Foto: Katarína Kapsdorfer

Ako sa u nás zmenil textilný priemysel za posledných dvadsať rokov?
Pred dvadsiatimi rokmi sme nosili šaty po starších súrodencoch, po bratrancoch alebo susedoch, všetko sa opravovalo, zašívalo, recyklovalo. Tá predstava je dnes neuveriteľná. Teraz máme oblečenie dostupné a lacné. Začali sme nakupovať tak veľa, že sme si to prestali uvedomovať. Často sú to veci, ktoré ani nevyužijeme. Naše potreby sa nezmenili, ale nakupujeme o 400 % viac oblečenia ako pred dvadsiatimi rokmi. Tento obrovský nárast spotreby sprevádza obrovský nárast znečisťovania a plytvania.

Ako veľmi sa textilný priemysel podieľa na znečisťovaní životného prostredia?
Módny priemysel je druhým najšpinavším priemyslom na svete a spôsobuje 10 % celosvetových emisií uhlíka. Obrovské znečistenie a plytvanie prírodnými zdrojmi vzniká už pri výrobe. Na výrobu jedného trička sa v priemere spotrebuje okolo 2 700 litrov vody. Ďalej sú tu chemikálie, ktoré sa používajú pri výrobe a unikajú do pôdy. Mnoho textilných firiem presunulo svoju výrobu do rozvojových krajín, kde majú k ochrane životného prostredia a etickému správaniu veľmi vlažný prístup.

Presun výroby nemusí vždy znamenať neetické alebo neekologické správanie...
Samozrejme, nie vždy je to tak. Niektoré spoločnosti dohliadajú na celý proces výroby, aby prebiehal v etických podmienkach a s ohľadom na životné prostredie. Našťastie je stále viac ľudí, ktorí sledujú etické správanie firiem a preferujú tieto firmy pri svojich nákupoch. Vznikajú iniciatívy poukazujúce na prešľapy obchodných spoločností a vytvárajú tak potrebný tlak.

Módny priemysel je druhým najšpinavším priemyslom na svete a spôsobuje 10 % celosvetových emisií uhlíka.

Znečistenie nespôsobuje len výroba textilu, ale aj vyhodený textil po jeho použití...
Dnes vládne trend nakupovania, podporovaný mohutnými marketingovými kampaňami. Máme boom lacného textilu, stále sa prispôsobujeme novým trendom a nakupujeme stále nové oblečenie. Máme toľko oblečenia, že veľa z neho končí v kontajneroch aj s visačkami a podľa prieskumov nosíme len 20 % oblečenia, ktoré vlastníme. 

Textilný odpad sa dá znova spracovať a mnoho módnych značiek poskytuje spätný odber oblečenia. Koľko vyzbieraného oblečenia je zrecyklovaného?
Zrecyklovaných je približne 0,1 % vyzbieraného oblečenia. Pritom znova zrecyklovaných môže byť až 95 % všetkých odpadových textílií. Priemerná životnosť jedného kusu oblečenia je tri roky. Pri veľkom tlaku na nakupovanie a neustále zmeny šatníka nám oblečenie tie krátke tri roky ani nevydrží. Použité oblečenie potom nie je kam posúvať a recyklačné fabriky nemajú kapacitu všetko spracovať. Väčšina textilu končí na skládkach a znovu znečisťuje životné prostredie.

Inak povedané, svet je zavalený textilom?
Pracovala som pre niekoľko charitatívnych organizácií a pripravovali sme zbierky textilu pre sociálne slabších alebo pre ľudí bez domova. Pred niekoľkými rokmi bolo textilu málo, neziskovky robili vo veľkom zbierky a všetko vyzbierané šatstvo sa využilo. Dnes majú charity obrovské prebytky textilu, ktoré nevedia spracovať. Keď niektorá známa charitatívna organizácia vyhlási zbierku, prídu tony textilu. Ten sa nedá využiť a plesnivie v skladoch. Už je problém aj s odvážaním použitého textilu, nikto ho nechce. Nakupujeme o 400 % viac textilu, ale ľudí v núdzi našťastie o 400 % viac nie je. 

Veľa textilu sa vyváža do menej rozvinutých krajín, kde ho využijú...
Nepoužitý textil končí na skládkach alebo sa vyváža do rozvojových krajín. Vysypať na námestie plný kamión použitého textilu, z ktorého si ľudia môžu zobrať, čo sa im páči, ničí lokálnu ekonomiku. Tým, že vyvezieme kamióny plné textilu, ničíme ľudí, ktorí vlastnoručne šijú šaty a živia tým svoje rodiny. Robíme si z rozvojových krajín smetisko. Niektoré krajiny takýto dovoz už zakázali.

Neplatí teda, že vývozom použitého textilu pomôžeme ľuďom z rozvojových krajín a čím viac nového textilu budeme kupovať, tým viac budú prosperovať krajiny, kde sa vyrába?
Určite neplatí. Textilný priemysel extrémne zaťažuje životné prostredie týchto krajín a často je spájaný s neetickým správaním sa k zamestnancom. Tí pracujú často v nebezpečných podmienkach a s toxickými látkami. Nie sú ojedinelé prípady, keď výrobcovia využívajú aj detskú prácu.

Robíme si z rozvojových krajín smetisko. Vyvezieme kamióny plné textilu a ničíme tým ľudí, ktorí vlastnoručne šijú šaty a živia tým svoje rodiny.

V minulosti ste tiež pracovali v textilnom priemysle, teraz ste aktivistka, ktorá propaguje pomalú módu, a podnikateľka, ktorá vyrába produkty z textilného odpadu. Ako nastal takýto obrat?
Áno, paradoxne som pracovala v oblasti módy. Mala som na starosti najmä talianske módne značky. Neskôr som prešla do neziskového sektora a začala pracovať na humanitárnych projektoch. Boli to projekty v rozvojových krajinách a nemali nič spoločné s textilným priemyslom. Keď som v týchto krajinách videla, ako žije celá rodina na troch metroch štvorcových a bez nábytku, uvedomila som si, ako sa máme dobre a ako veľmi plytváme.

Po návrate z Afriky som začala pôsobiť v charitatívnych organizáciách. Často som pomáhala na jarmokoch, kde predávali svoje výrobky chránené dielne. Problém bol, že väčšinou išlo o produkty, ktoré si ľudia kupovali zo súcitu, aby podporili znevýhodnených, ale výrobok vôbec nevedeli využiť. S bratom a kamarátom sme vtedy začali uvažovať, aké výrobky by ľudia naozaj potrebovali. Spomenuli sme si na sklady preplnené nepoužiteľným textilom a nápad bol na svete.

Nápad vyrábať produkty, ktoré ľudia naozaj potrebujú, z odpadového materiálu?
S bratom a kamarátom sme sa začali stretávať s dizajnérkou a pripravovať prvé prototypy výrobkov z recyklovaného textilu. Najprv to boli obaly na notebooky a na fľaše, neskôr tašky a obaly na dokumenty… Všetky sú vyrábané z vyhodeného a spracovaného textilu. Podarilo sa nám získať grant na podporu inovácií a mohli sme rozbehnúť podnikanie. Zaškolili sme ľudí v chránených dielňach, pripravili a testovali produkty, urobili niekoľko marketingových prieskumov a rozbehli predaj. 

Vaša pôvodná myšlienka bola pomáhať sociálne slabším...
Spolupracujeme s dvomi chránenými dielňami, ktoré zamestnávajú zdravotne znevýhodnených ľudí a pripravujeme spoluprácu s treťou dielňou pre sociálne znevýhodnených ľudí. Veľké množstvo času venujeme rôznym osvetovým akciám. Spätne sme si uvedomili, ako veľmi sa zmenil náš spôsob života, vnímanie potrieb druhých a sveta okolo nás.

Ako teraz vyzerá váš šatník?
Stále je plný šiat z obdobia, keď som pracovala v komerčnom sektore. Keď som začala pracovať, zrazu som si mohla dovoliť kupovať veci. Robila som to rovnako ako väčšina z nás. Až po skúsenostiach z rozvojových projektov a práce pre charitu som si uvedomila, ako sa majú niektorí ľudia zle. Uvedomila som si aj to, že mám doma príliš veľa vecí a nepotrebujem ich. Keď vidím, že by sa niekomu niečo z mojich vecí naozaj zišlo, darujem mu to. Šaty si sama opravujem a zašívam, rovnako, ako to robila moja mama a babka. Keď sa mi niečo zničí, hľadám alternatívy. Namiesto mojich obľúbených tenisiek, ktoré sa mi roztrhali, som si kúpila tenisky vyrobené z rozsekaných odpadových gúm a prírodného materiálu. Sú rovnako pohodlné a mám v nich lepší pocit.

Čím viac vecí máme, tým menej času nám zostáva na svoj vlastný život. Často potom zabúdame na to, čo je v živote naozaj dôležité.

Ako sa spája vaše podnikanie s aktivizmom?
Ekológia, prírodné materiály, slow fashion zažívajú v súčasnosti boom, a to je dobré. Dlho sa nehovorilo napríklad o tom, ako spotrebúvame toľko prírodných zdrojov, že by sme potrebovali 2,5 planéty, aby nás uživila. Žijeme na dlh. Aby sa niečo zmenilo, musí prísť tlak od konzumentov. Ak chceme zachovať prírodu ďalším generáciám, ľudia musia začať zvažovať aj to, či veci, ktoré majú v skriniach, nestačia, či si nemôžu sami opraviť tie pokazené, namiesto toho, aby si kupovali nové. Musia sa naučiť hľadať ekologické alternatívy a výrobky z rozložiteľných materiálov. Nemusíme si dávať všetky predsavzatia zo dňa na deň, pretože rýchle zmeny nemusia byť trvácne. Dávajme si ciele postupne a dodržujme ich. Toto je myšlienka, ktorú sa snažíme vysvetliť mladým ľuďom na našich workshopoch a akciách.

Vyhlásili ste súťaž v ekodizajne, ktorá je spojená s podporou pre najúspešnejších účastníkov. Nevychovávate si tým vlastnú konkurenciu?
Vychovávame. Náš model podnikania je v prvom rade sociálne podnikanie a podnikanie, ktoré má inšpirovať. Chceme pomôcť mladým ľuďom rozbehnúť vlastné firmy, ktoré by pracovali na ekologických produktoch. Našou vlastnou prácou nespasíme planétu, ale môžeme motivovať druhých, aby začali meniť svoje uvažovanie, a tí môžu motivovať zase ďalších. Súťaž ECOidea je presne o tomto. Naučiť mladých ľudí rozmýšľať, čo by mohli v spoločnosti zlepšiť, a pracovať na tom.

Aj naše ďalšie osvetové aktivity sú zamerané najmä na mladých. Pre mňa je najmilší príklad, keď sme jednej bratislavskej základnej škole darovali recyklovaný materiál a deti si v rámci vlastného projektu ušili podsedáky na stoličky. Vyrobili si ich samy za pomoci pani učiteľky, podsedáky sú ekologické, majú termoizolačné vlastnosti a s projektom sa zapojili do súťaže, kde vyhrali prvé miesto. V priebehu projektu sme im rozprávali o tom, ako znečisťujeme planétu a čo proti tomu môžeme urobiť.

Prichádza vianočné obdobie a určite je špecifické tým, čo sa týka nákupov, plytvania a odpadu. Aký máte na to názor?
V obchodných centrách začínajú mesiace dopredu s vianočnou výzdobou. Vianoce sa stali extrémne konzumnými. Chceme obdarovať svojich blízkych, ale často nemáme čas zisťovať, čo by sa im naozaj hodilo. Ľudia potom dostávajú nepotrebné darčeky a je ich obrovské množstvo. Čím viac vecí máme, tým viac sa o ne musíme starať, a tým menej času nám zostáva na svoj vlastný život. V Európe a USA zabúdame vďaka konzumu na podstatu Vianoc a na to, čo je v živote naozaj dôležité. A to je láska a trávenie času so svojimi blízkymi.