Foto: shutterstock

Daňový raj – pojem a význam

Daňový raj je v princípe teritórium s nízkym zdanením, ktorý umožňuje podnikateľom a fyzickým osobám vyhýbať sa daňovej povinnosti. Ide o názvoslovie, ktoré sa odvíja od anglických originálov tax haven – daňové útočisko a off shore – mimo pevniny. Predmetný termín označuje krajiny, v ktorých sú mimoriadne zvýhodnené zahraničné firmy. 

Zisky zahraničného podniku, tzv. off shore spoločnosti, sú zdanené len zanedbateľne, ich dividendy vôbec. Firmy s vedením etablovaným mimo materskej krajiny zvyčajne nie sú zdanené, a sú od dane z príjmov oslobodené. Získavajú aj ďalšie daňové výhody, ako je napríklad oslobodenie od cla pri dovoze hmotného či nehmotného majetku, ktorý je potrebný pre podnikateľskú prevádzkareň (automobily, kancelárska technika a zariadenie). Tieto firmy musia dodržať určité podmienky: činnosť spoločností musí byť obmedzená na podnikateľské aktivity mimo danej krajiny, držitelia kapitálových podielov musia byť cudzinci a firma nesmie získavať financie z tuzemských zdrojov. 

Najznámejšie jurisdikcie daňových rajov sveta

Daňové raje sú väčšinou krajiny s malou rozlohou, ostrovného typu, s nízkym počtom obyvateľov, ktoré však vykazujú vysoké ekonomické výkony. Počet založených spoločností v niektorých daňových rajoch dokonca prevyšuje počet obyvateľov. Medzi najčastejšie využívané off shore lokality patria: 
V Európe – Monako (obľúbená destinácia aj mnohých najbohatších profesionálnych športovcov zo SR – napr. najznámejší tenisti, cyklisti), Lichtenštajnsko, Švajčiarsko, Írsko, ostrovy Cyprus, Man, Guernsey, Madeira. 
V oblasti Afriky – napríklad Libéria.
V oblasti Ázie – napríklad Hongkong a Seychely. 
V oblasti Ameriky – napríklad Belize, Panama, Bahamy, Bermudy a Kajmanské ostrovy. 

Ciele daňových rajov a v nich etablovaných daňových subjektov

Cieľom krajín so statusom off shore je prilákať zahraničný kapitál a vytvoriť z príslušnej krajiny významné finančné a hospodárske centrum. Na druhej strane firmy, tzv. off shore companies, sa snažia optimalizovať vlastné financie (osobné u občanov, podnikateľské u firiem a podnikateľov) cez maximálnu úsporu a minimalizáciu daňových povinností. 

Nespokojnosť daňových subjektov s domácou daňovou politikou sa odráža aj v číslach. Napríklad v roku 2003 (podľa údajov Bisnode) bolo zo Slovenska etablovaných v daňových rajoch menej ako tisíc subjektov. V roku 2013 to už bolo cez 3-tisíc firiem. Za desaťročie je to viac ako 200-percentný nárast migrantov do daňového exilu. V tomto roku je v daňových rajoch v zahraničí takmer 5-tisíc slovenských firiem.

Daňové raje určite prežijú

Za posledné desaťročie trend presunov firiem z krajín Európskej únie do off shore (daňových rajov) dramaticky narastá. Táto situácia znepokojuje materské ekonomiky. Dôvodom obáv je výpadok daňových príjmov pre ich štátne rozpočty. Preto skúšajú svetové organizácie (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, EÚ či skupina najväčších ekonomík sveta G-20) všelijaké obmedzenia a sankcie, ktoré v praxi skôr nefungujú. 

Odborníci sa delia na dve základné skupiny: jedni sú za zachovanie, ale obmedzenie daňových rajov, druhí za ich úplné zrušenie. Akú možno očakávať v danom smere budúcnosť?  Dá sa očakávať, že daňové raje nebudú nikdy zlikvidované. Potvrdzujú to nasledovné argumenty:
1. Ekonomický argument – vychádza zo skutočnosti, že práve všetci najbohatší majú svoj voľný kapitál uložený v bankách v lokalitách daňových rajov a majú záujem, aby to tak aj zostalo naďalej.   
2. Právny argument – opiera sa o zmapovanie všetkých doterajších skúseností a posúdenie právnej purity zákonov, ktoré sú piliermi daňových rajov.

Britský sudca lord Clyde kedysi dávno povedal: „Žiadny človek v tejto krajine nie je akokoľvek, morálne ani inak zaviazaný, aby svoje vzťahy k podnikaniu alebo majetku zariadil tak, aby platil najvyššie možné dane.“

Americký federálny sudca J. L. Hand povedal: „Legálne právo všetkých daňových poplatníkov znížiť veľkosť daní alebo sa im vyhnúť – čo znamená použiť prostriedky v medziach zákona – nemôže byť spochybnené.“