Dá sa žiť bez plastov? Majitelia bezobalového obchodu motivujú aj svoje okolie

Foto: BEZOBALiS

Napríklad v Trenčíne už niekoľko rokov funguje komunita ľudí, ktorí sa nad svojou stopou na planéte vážne zamysleli a začali robiť veci inak. Najskôr nakupovali s vlastnými vreckami a taškami a odmietali zbytočné plastové obaly. Neskôr si založili vlastný bezobalový obchodík, čím vyriešili „problém“ sebe aj ostatným. Zakladateľov eko predajne BEZOBALiS Martinu Novotovú a Martina Gajdoša sme poprosili, aby sa o svoje skúsenosti podelili aj s našimi čitateľmi. K rozhovoru sa pridala aj Zuzana Vakošová, ktorá v Trenčíne naštartovala iniciatívu Zero Waste, teda život bez odpadu.

Ako sa váš smetný kôš naplní počas jedného týždňa?
Martin: Do Trenčína sme sa presťahovali v decembri. Za necelý rok sme náš zmesový komunálny odpad vyniesli dvakrát. Všetko, čo sa dá, separujeme a kompostujeme. Zmesový komunálny odpad, ktorý nám zostane, vozíme do Bratislavy. Stále tam mám trvalé bydlisko a za odpad platím práve tam. Ďalším dôvodom, prečo tak robíme, je, že v Bratislave sa energeticky zhodnotí v spaľovni.

Martina: Keď bývate v Bratislave a v Košiciach, váš zmesový odpad putuje do spaľovne. Smeti z Trenčína vozia na skládku.

Zuzana: My ako päťčlenná rodina sme mali odpadkový kôš v kuchyni, ale zrušili sme ho. Dnes máme len malé vrecko, napríklad z múky. Odpad vynášame raz za dva týždne a vrecko nikdy nie je naplnené. Raz za čas sa vyskytne aj iný typ odpadu, napríklad vychodené topánky. Ak je v nich diera, už s nimi nič nenarobíme. Musíme ich vyhodiť.

Viete, aká veľká je vaša uhlíková stopa?
Martina: Aplikácie na meranie uhlíkovej stopy považujem viac za motivačný nástroj pre ľudí, ktorí svoj dopad a životné prostredie doteraz neriešili. Pre nich môže byť prekvapením, aký veľký význam má ich každodenná činnosť.

Zmesový odpad v Bratislave a Košiciach putuje do spaľovne. Smeti z Trenčína vozia na skládku.

Čo hovoríte na ekologické snahy, rôzne novinky či bioplasty?
Martina: Dôležité je pozerať sa na tieto novinky komplexne z hľadiska celého životného cyklu „zeleného“ produktu. V rámci výroby je to surovina, ktorej ťažba buď ovplyvňuje životné prostredie, alebo sa využije recyklát. Ďalej to, aký je proces výroby, či je využitá zelená energia z obnoviteľných zdrojov, alebo „čierna“ energia z uhlia. Do úvahy sa tiež berie krajina pôvodu, logistika a spôsob prepravy, dĺžka používania, počet použití, možnosť zhodnotenia predmetu po tom, ako sa stane odpadom. Treba predísť tomu, aby zdanlivo ekologický produkt zlyhal na tom, že ho ľudia nebudú vedieť správne odseparovať.

Martin: Myslím, že možnosťou by mohlo byť využívanie zelenej energie z obnoviteľných zdrojov a výroba z obnoviteľných materiálov. Nejde však len o to vyrobiť super bioplast, ale aj zabezpečiť správne zaobchádzanie s ním vo všetkých fázach od výroby až po skončenie životného cyklu.

Čoho všetkého ste sa vzdali doma, aj v rámci bezobalového obchodu?
Martina: Peňazí (smiech).

Martin: Keďže sme týmto spôsobom žili aj pred otvorením obchodu, po začatí podnikania sme sa konkrétnych vecí už vzdávať nemuseli. Pokračovali sme ďalej v minimalizovaní našej uhlíkovej stopy. Už však nielen v domácnosti, ale aj vo firme.

Martina: Otvorením obchodu sme si vlastne náš život uľahčili. V rámci pomenovania životného štýlu sa mi veľmi páči pojem „dobrovoľná skromnosť“. Nie skromnosť z donútenia, spôsobená chudobou, ale skromnosť z presvedčenia a vedomé zlepšenie správania sa. Keď viem odhadnúť, čo všetko k životu skutočne potrebujem a čoho sa môžem vzdať bez toho, aby som extrémne vyšiel zo svojej komfortnej zóny. Krásne je na tom to, že táto zóna sa prirodzene časom posúva. Jedného dňa si tak porovnáte svoj život spred niekoľkých rokov a zistíte, akou veľkou zmenou ste prešli.

Ako ste začali minimalizovať svoj odpad?
Zuzana: Trvá to už takmer tri roky a zmena sa netýka len plastov, ale aj ďalších odpadkov. Je to uvedomelé zaobchádzanie s odpadom. Pri každom kuse viem, prečo som ho vyhodila a že už ho nikam inam dať nemôžem. Inšpirovala nás naša vlastná dcéra. Začali sme s mliekom, ktoré sme čapovali v automate. Predtým sme kupovali mlieko nie v tetrapaku, ale v plastovej fľaške. Veľmi rýchlo sme spozorovali, ako rapídne sa zmenšil náš odpad. Povedali sme si, dobre, to je prvý krok a čo bude ďalej? Napadlo nám, že si vyrobíme vlastné jogurty. Tak, ako sa to robievalo niekedy v minulosti.

Pri každom kuse viem, prečo som ho vyhodila a že už ho nikam inam dať nemôžem.

Objavujete sa aj na sociálnych sieťach, ste súčasťou mnohých zaujímavých akcií. Chcete aj týmto spôsobom šíriť osvetu a vychovávať ďalších ľudí?
Zuzana: Určite. Občas mi to niekto aj povie. Myslím si, že mnoho ľudí aj predtým robilo veľa dobrých vecí, len im možno chýbalo usmernenie, inšpirácia, nejaký príklad, ktorý by mohli nasledovať. Keď sa nám začalo dariť, skúsili sme publikovať príspevky súvisiace s odpadom a ekológiou aj na Facebooku, a komunita sa začala rýchlo rozrastať. Mnohí sa našimi tipmi a radami inšpirujú, aj nám poďakujú a napíšu, že by im to vlastne ani nenapadlo.

Máte doma nejaký plastový odpad?
Zuzana: Áno, máme doma aj plastové nádoby. V rodine sa to za niekoľko rokov nahromadí. Buď sa ich snažíme separovať, alebo používať. Nevidím zmysel v tom, že by sme ich všetky povyhadzovali a nakúpili nové kovové alebo sklenené nádoby. Naša spotreba klesá, ale nestráca sa úplne. Aj my si raz za čas kúpime smotanu alebo šľahačku. Nedávno sme mali doma dokonca plné vrece odpadu, pretože deti išli na hríby a namiesto hríbov doniesli plné vrece plastových fliaš.

Myslíte, že sa dá žiť úplne bez plastov?
Martina: Nie som zástancom takýchto absolútnych vyjadrení. Žiaden extrém totiž nie je dobrý. V prípade plastov by sme sa mohli baviť napríklad o takých citlivých veciach, ako je zdravotníctvo. Mnohí ľudia si neuvedomujú, že plasty im možno aj zachránili život. Bežne sa využívajú na umelé kĺby, alebo sú ľudia odkázaní na iné zdravotné pomôcky z plastov.