Foto: Shutterstock

Útek z nacistického Nemecka

Henry sa narodil ako Heinz Alfred Kissinger 27. mája 1923 v nemeckom mestečku Fürth. Jeho matka bola gazdiná a otec učiteľ, obidvaja židovského pôvodu. Priezvisko Kissinger prijal v roku 1817 jeho praprastarý otec Meyer Löb podľa bavorského kúpeľného mesta Bad Kissingen.

Ako spomína vo svojej životnej bibliografii, počas nacistickej vlády boli Kissinger a jeho známi pravidelne obťažovaní a bití gangmi Hitlerjugend. V dôsledku nacistických antisemitských zákonov Kissingera nezobrali na gymnázium a jeho otec bol prepustený zo školy. Rodina sa preto v roku 1938 rozhodla z Nemecka ujsť.

Usadili v New Yorku a 15-ročný mladík si krátko po emigrácii zmenil meno na Henry. Hoci sa rýchlo prispôsobil americkej kultúre, nikdy nestratil výrazný nemecký prízvuk. Po prvom ročníku na strednej škole Georgea Washingtona začal chodiť do nočnej školy a cez deň pracoval v továrni na štetky na holenie. Neskôr sa rozhodol študovať účtovníctvo na City College of New York. Jeho štúdium bolo prerušené začiatkom roku 1943, keď bol povolaný do americkej armády.

Akademické roky

V roku 1950 získal bakalársky titul z politických vied na Harvarde. Jeho bakalárska práca mala viac ako 400 strán. Na rovnakej univerzite, kde získal aj titul MA a PhD. v rokoch 1951 a 1954, zostal neskôr učiť ako člen fakulty ministerstva vlády. V rokoch 1951 až 1971 pôsobil ako riaditeľ Harvardského medzinárodného seminára.

V rokoch 1955 až 1956 bol tiež študijným riaditeľom pre jadrové zbrane a zahraničnú politiku v Rade pre zahraničné vzťahy. V roku 1957 vydal knihu Jadrové zbrane a zahraničná politika. Kniha v tom čase vyvolala veľa kontroverzií, pretože navrhovala pravidelné používanie jadrových zbraní s cieľom predísť vojnám. V tom istom roku tiež vydal knihu Obnovenie svetového poriadku, ktorá patrí k jeho najznámejším dielam a zaoberá sa svetovým usporiadaním po páde Napoleonského impéria.

Politické začiatky

V 70. rokoch 20. storočia začal pôsobiť v politike. Najskôr zastával funkciu zahraničnopolitického poradcu v prezidentských kampaniach republikána Nelsona Rockefellera. Jeho nomináciu podporil v rokoch 1960, 1964 a 1968. Po tom, ako bolo jasné, že Rockefeller prehrá a republikánsku nomináciu získa Richard Nixon, rozhodol sa podporiť Nixona. Ide o veľmi paradoxný obrat, pretože ešte v roku 1968 ho označil za „najnebezpečnejšieho zo všetkých mužov, ktorí sa uchádzajú o post prezidenta“.

Obrat v mienke sa však vyplatil, a keď sa Nixon v januári 1969 stal prezidentom, Kissinger bol vymenovaný za jeho poradcu pre národnú bezpečnosť. Túto pozíciu zastával do roku 1973 a následne sa stal ministrom zahraničných vecí. Ako uvádzajú mnohí politológovia, Nixon a Kissinger mali nezvyčajne blízky vzťah. Zdieľali záľubu v utajovaní rôznych informácií a viedli spolu početné „backchannel“ rokovania. Kissinger je momentálne posledným žijúcim členom kabinetu Nixonovej administratívy.

Minister zahraničných vecí

Do povedomia širokej verejnosti sa však dostal najmä ako americký minister zahraničných vecí. Na tomto poste pôsobil od roku 1973 do roku 1977. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí rozšírenie tzv. politiky uvoľnenia napätia, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri vytváraní a udržiavaní kanálov komunikácie medzi USA a Sovietskym zväzom počas studenej vojny.

Jeho úsilie viedlo k historickej návšteve Nixona v Moskve v roku 1972, kde obe strany podpísali Dohodu o obmedzení zbrojenia. Kissinger bol jedným z jej hlavných architektov a dohoda stanovila obmedzenia v jadrových programoch obidvoch krajín.

Podobne úspešným bol aj pri vytvorení komunikácie s Čínou, kde jeho snaha otvorila dvere k vzájomnému uznaniu a normalizácii vzťahov po desaťročiach napätia. Bol strojcom rozhovorov medzi USA a Čínou, vďaka ktorým spolu vytvorili strategickú protisovietsku alianciu. Kissingerova diplomacia taktiež viedla k ekonomickým a kultúrnym výmenám medzi oboma stranami a zriadeniu styčných kancelárií v čínskych a amerických metropolách, hoci k úplnej normalizácii vzťahov s Čínou došlo až v roku 1979.

Azda najvýznamnejším míľnikom jeho diplomatickej kariéry bolo vyjednávanie o konci vojny vo Vietname. Kissinger bol hlavným americkým vyjednávačom v týchto rokovaniach. Diskusie trvali takmer päť rokov a pozostávali z desiatok stretnutí medzi juhovietnamskou, severovietnamskou stranou a USA. Hlavným protipólom Kissingera bol generál a politik komunistického severného Vietnamu Le Duc Tho. Kissinger a Tho sa pravidelne stretávali v Paríži a Vietname, pričom výsledkom ich snahy je podpísanie Parížskej mierovej dohody v roku 1973. Dohoda mala ukončiť zapojenie Spojených štátov v tomto vojnovom konflikte.

Ďalšie kontroverzie

Nobelova cena nie je jedinou kontroverziou, ktorá sa spája s Kissingerom. Pred tým, ako viedol mierové rozhovory, priamo podporoval a riadil rozsiahle bombardovanie severného Vietnamu. Ako uvádza historik Karnow, Kissinger poradil Nixonovi, aby bombardoval severný Vietnam s cieľom donútiť jeho predstaviteľov, aby „hovorili vážne o mierových rokovaniach“. Podľa oficiálnych štatistík zahynulo pri bombardovaní okolo 400- až 600-tisíc ľudí, zväčša civilistov. Bombardovanie tiež spôsobilo obrovské materiálne škody.

Kissinger sa spolu s Nixonom podieľali aj na bombardovaní Kambodže, a to bez vyhlásenia vojny, pričom Američania bombardovanie pred verejnosťou dlho tajili. Tento vojenský zásah bol súčasťou úsilia Spojených štátov zastaviť pohyb severovietnamských jednotiek cez hranice s Kambodžou. Bombardovanie rovnako viedlo k obrovským stratám na ľudských životoch a k materiálnym škodám.

Kissinger bol tiež ostro kritizovaný za podporu autoritatívnych režimov a diktátorov počas svojho pôsobenia vo funkcii. Podporoval napríklad Pinochetov režim v Čile, ktorý bol zodpovedný za mučenie a zabíjanie politických oponentov. Mnohí aktivisti obviňujú Kissingera z ignorovania porušovania ľudských práv a využitia týchto autoritárskych režimov na dosiahnutie amerických záujmov.

Odchod z politiky

V roku 1974 bol prezident Nixon, po prevalení sa škandálu Watergate, prinútený odstúpiť, a Kissingerov vplyv sa v novej administratíve Geralda R. Forda výrazne zmenšil. Definitívne odišiel z funkcie ministra zahraničia v roku 1977, keď Forda porazil vo voľbách demokrat Jimmy Carter.

Kissinger však zostal aktívnym poradcom, učiteľom a prednášajúcim v otázkach diplomacie a geopolitiky. Od roku 1977 do roku 1981 pôsobil ako profesor na Georgetownskej univerzite. V roku 1982 založil svoju súkromnú medzinárodnú spoločnosť Kissinger Associates, ktorá sa špecializuje na politické a ekonomické poradenstvo.

Neskôr napísal niekoľko významných kníh o medzinárodnej politike, ako napríklad Diplomacia, O Číne a Svetový poriadok. V súčasnosti sa zameriava na poskytovanie poradenstva a zúčastňuje sa na konferenciách a podujatiach týkajúcich sa medzinárodnej politiky.

Svojich sto rokov oslávil 27. mája tohto roka. Aj napriek tomuto vysokému veku zatiaľ neplánuje podľa svojich slov vo svojich aktivitách skončiť. Ako povedal v rozhovore pre portál The Economist: „Môj život bol ťažký, ale dáva priestor na optimizmus. A problémy – to sú tiež výzvy. Mojím dnešným cieľom je čo najviac inšpirovať mladú generáciu.“