Petra Tóth – nenechajte sa odradiť

Foto: Archív P. Tóth

Na vašej webovej stránke som sa dočítala, že váš príbeh šperkárky, ktorý momentálne žijete, sa začal už vo vašich šiestich rokoch. Pre koho ste vyrobili prý šperk a čo to bolo?

Na začiatku som šperky skôr ničila ako vyrábala. Úplne prvý šperk, ktorý som zničila, patril mojej mame. Neskôr som ho aj vyrobila pre moju kamarátku zo škôlky. Bola to taká spona. Vraj ju má doteraz. Takto som začala postupne vyrábať šperky pre spolužiačky. Neskôr na gymnáziu som ich už spolužiačkam aj predávala. Dokonca mi s predajom pomáhali aj moja mama a teta, ktoré šperky ponúkli kolegyniam. Práve v tomto stredoškolskom veku som sa rozhodla, že sa tým budem živiť, že toto chcem v živote robiť.

Kde ste sa naučili a ďalej rozvíjali remeselnú zručnosť – vyrábanie šperkov?

Najskôr som sa hlásila na VŠVU do ateliéru šperk. Môj otec však vždy tvrdil, že treba mať „normálnu“ školu, klasické vzdelanie, nie umelecké. Nevidel v tom potenciál ani priestor študovať umenie. Sčasti mal pravdu, pretože uživiť sa na Slovensku umením nie je jednoduché. Zároveň mi je však trošku ľúto, že nevidel vo mne potenciál. Bohužiaľ, už sa nedožil toho, aby videl, ako je to dnes.

Vo chvíli, keď som uvažovala, čo môžem urobiť pre to, aby som zlepšila svoju zručnosť a mohla sa naozaj živiť tým, čo ma baví, stretla som môjho bývalého manžela, ktorý bol absolventom VŠVU. Bol to sochár a grafik, a práve on ma zasvätil do základov odlievania a aj výroby šperkov. Bol v podstate mojím lektorom a tútorom, ktorý mi pomohol naučiť sa remeslo a naštartovať moje ďalšie pôsobenie.

Dnes už je vaša osobnosť šperkárky a dizajnérky jasne vyprofilovaná. Vaše meno a značka je neodmysliteľne spätá so slovenským folklórom. Ako hlboko ste prenikli do tejto oblasti?

Asi najhlbšie, ako sa dá. Máme za sebou projekty, vďaka ktorým sme precestovali celé Slovensko. Navštevujeme a spoznávame rôzne regióny a časti Slovenska už minimálne 18 rokov. Stretávame sa s ľuďmi z folklórnych súborov z rôznych obcí. Inšpirujú ma a do istej miery s nimi aj spolupracujem pri tvorbe dizajnu. Sú to folkloristi, a to, čo vedia, majú naučené od svojich predkov. Je to autentické. Je to tradícia, ktorá sa odovzdáva z generácie na generáciu.

Ja som však dizajnérka – kreatívny človek, ktorý má výtvarné vnímanie. Potrebujem sa na veci pozrieť s odstupom, aby som si priniesla inšpiráciu, ale zároveň vytvorila originálny dizajn. Samozrejme, vnímam aj aktuálne trendy a často vytváram šperky aj podľa toho, čo sa mi aktuálne páči a ako to momentálne cítim. Ak napríklad pociťujem, že potrebujem niečo fialové, alebo sa mi žiada nosiť strieborné šperky, tak ich začnem vyrábať. Pravidelne a znova sa vraciam k slovenským regiónom.

Viem o vás, že sa snažíte konkrétnym slovenským obciam aj pomáhať. Napríklad ste v minulosti pomohli obciam Čičmany a Miková. Povedzte nám viac o projektoch, ktoré sa s tým spájali.

Áno, snažím sa k tomu pristupovať s rešpektom. Nechcem len naberať inšpiráciu, ale aj niečo vracať obciam späť. Napríklad dávame súborom časť peňazí, ktoré sme získali pri predaji šperkov. Pomáhame aj inak, ak potrebujú s niečím konkrétnym pomôcť. Počas covidu sme zrealizovali veľmi zaujímavý projekt. Prostredníctvom videozáznamu sme spracovali a postupne priniesli tému tradičných účesov, ktoré sa nosili pod čepcami. Mňa veľmi zaujímalo, čo sa schovávalo pod tradičným čepcom. Zistila som, že ženy nosili aj veľmi zložité účesy a bola za tým aj obrovská symbolika, priam až mágia. V rôznych obciach si vytvárali rôzne účesy. Jednou z týchto obcí boli aj Čičmany.

Pani starostka sa nám venovala a ochotne nám ukázala tradičné účesy z tohto regiónu. Popri tom sa nám zdôverila, že majú obrovské finančné problémy. Dokonca niekedy nevedia ani odhrnúť sneh. A v Čičmanoch občas dosť sneží. Turisti prídu obdivovať Čičmany, ale jediné, čo tam zanechajú, sú odpadky, ktoré má obec často problém vynášať. Čičmany majú veľmi málo oficiálnych obyvateľov a dane majú veľmi nízke, obec teda nemá odkliaľ získavať finančné prostriedky.

Uvažovala som preto, ako im môžem pomôcť. Hrdíme sa Čičmanmi, pretože z hľadiska folklórneho bohatstva sú asi najznámejšiu obcou na Slovensku. Každý pozná čičmiansky vzor a typické chalúpky. Ich vzor používajú aj väčšie firmy na rôzne obaly, ale nikdy nič tejto obci spätne nevracajú. Je v poriadku inšpirovať sa nejakými vzormi, ale vnímam aj povinnosť odvďačiť sa. Napadlo mi vytvoriť kolekciu šperkov, ale súčasne poukázať na túto tému. Vytvorila som teda kolekciu Čičmany a celý zisk sme darovali tejto obci. Veľmi im to pomohlo. Zároveň sa mi podarilo pritiahnuť pozornosť na túto tému a následne už aj niektorí politici objavili na mape Čičmany.

Zaujímavý príbeh vás spája aj s obcou Miková. Dostávame sa k Andymu Warholovi, alebo lepšie povedané k jeho mame.

Všetci poznajú Andyho Warhola a známe je aj to, že jeho rodičia pochádzali zo Slovenska. Na mojich potulkách po regiónoch som natrafila aj na tému s tým súvisiacu, a tou je vysťahovalectvo. Zistila som, že ľudia z týchto oblastí si nepamätajú, ako vyzerali ich kroje, a mňa zaujímala príčina. Jeden z dôvodov bola vojna a boje, ktoré na tomto mieste prebehli, pretože je to nárazníková zóna. Ďalším z dôvodov bolo práve to, že ľudia odchádzali do Ameriky a vrátili sa už v civilnom odeve, lebo chceli byť moderní a ukázať, že sa im tam darí. V 90 % sa im vôbec nedarilo, len prišli v modernom odeve.

Andy Warhol je najslávnejší potomok vysťahovalcov zo Slovenska. Začala som sa zaujímať o jeho matku, okrem toho, že ja sama som matka, tak ma zaujímalo, aké sú korene jeho umeleckej tvorby. Zistila som, že aj jeho mama bola úžasne talentovaná umelkyňa. Asi rok sme skúmali život Julie Warholovej a zistili sme, čo všetko musela prežiť a akú cestu prešla, kým sa usadila v Amerike. V obci Miková mi chýbalo niečo, čo by pripomínalo túto tému. Doposiaľ nikto z okolia neotvoril ani múzeum, ani pamätnú miestnosť venovanú rodičom Andyho Warhola. Bola tam len tabuľa: Vitajte v obci Miková, v rodisku rodičov Andyho Warhola.

Povedala som si, že toto musíme zmeniť. Natočili sme dokument, urobili sme veľkú zbierku, a nakoniec sme otvorili aj pamätnú miestnosť. Aby už ľudia nemuseli blúdiť, hľadať informácie a zvoniť susedom, tak ako ja. Mimochodom, polovica Mikovčanov to taktiež nevedela. Teraz to už viete presne, pretože na jeho rodnom dome sme osadili tabuľu. Taktiež môžu ľudia navštíviť aj spomínanú pamätnú miestnosť.

Porozprávajte nám, ako ste cestovali po stopách Warholovej mamy. Aká bola vaša motivácia? Čo zaujímavé ste pri tom zažili a čo to prinieslo vám?

Chcela som pomocou moderných možností ukázať realitu minulosti. Aby sme mali predstavu, čo si ľudia kedysi museli prežiť. Nemali vedomosti, nevedeli po anglicky, často nevedeli ani písať a čítať. Matka Andyho Warhola našťastie bola gramotná, ale nevedela po anglicky. Jediný spôsob, ako vierohodne sprostredkovať tento príbeh, bol reálne ho zažiť.

Preto som naozaj nasadla na vlak v Medzilaborciach a prešla celú cestu, podobne ako Andyho mama Julia. Prechádzala som po tých istých miestach. Bola som na mieste, kde prestupovala na vlak a kde nastúpila na zaoceánsku loď do Anglicka a zase na ďalšiu až do Ameriky. Trvalo nám to dva týždne. Jej to trvalo o niečo dlhšie, pretože vtedy sa cestovalo pomalšie. Postupne som príbehy z našej cesty postovala na sociálnych médiách, a ľudia to každý deň čítali. Takže som sprostredkovávala tento príbeh ďalej. Stretlo sa to s veľkým záujmom. Ľudia bližšie spoznali tému migrácie zo Slovenska a zároveň cítili silu tej ženy a všetko, čo musela počas cesty prežiť. Aj mňa táto cesta veľmi zmenila a poznačila.

Na základe tohto príbehu sme vytvorili aj kolekcie šperkov. Sú to tri kolekcie. Jedna reflektuje práve na dobu, keď ľudia odchádzali zo Slovenska a z našich krajín. Kolekcia je čierna, temná, pretože ľudia opúšťali svoj domov, a to nebolo ľahké. Ďalšia je zlatá a pripomína zlatý vek, keď ľudí lákali do Ameriky a sľubovali im, že sú tam na zemi zlaté tehly, pre ktoré sa stačí len zohnúť. Samozrejme, nebolo to tak. Tretia kolekcia je inšpirovaná popartom.

Okrem folklóru otvorene vzdávate hold slovenským ženám a matkám. Okrem Warholovej matky Julie ste vyjadrili úctu aj slovenským spisovateľkám. Vytvorili ste kolekciu venovanú práve týmto ženám. Ako vznikol tento nápad?

Ja som asi feministka, ale v dobrom slova zmysle. Nechcem povyšovať ženy nad mužov, ale verím na rovnoprávnosť. Pre mňa je dôležité prioritne vyzdvihovať tieto ženské idoly alebo ženské pozitívne príbehy, pretože si myslím, že práve to my ženy aktuálne potrebujeme. Stále žijeme v mužskom svete, a ten mužský svet je „iba“ vytvorený nami ženami. My vieme, akú dôležitú rolu hráme v tomto svete, len sa o tom toľko nehovorí. Preto bolo pre mňa dôležité hovoriť o žene aj ako o matke. Ženské spisovateľky, ako ich ja vnímam, boli veľmi silné. Boli to ženy revolučné. Napriek tomu nemajú toľko pozornosti ako ich mužskí kolegovia.

Napríklad pri našich cestách po Slovensku sme zistili, že rodný dom Boženy Slančíkovej-Timravy v Polichne bol v katastrofálnom stave. Je to hanba, že existuje rodný dom takejto významnej slovenskej spisovateľky a padá mu strecha. Pán starosta nám povedal veľmi zaujímavú vetu: „Keby sa Timrava narodila ako muž, už by to bolo zrekonštruované.“ A to ma trochu hnevá. Vnímam to ako novú výzvu a nový projekt. Takže ja budem aj naďalej vyzdvihovať ženské osobnosti. Pretože si to ženy našej minulosti, súčasnosti aj budúce generácie jednoducho zaslúžia.

Kolekcie, ktoré boli venované spisovateľkám, sme promovali ku koncu školského roka, pretože to bola zároveň aj pocta učiteľkám. Sú to väčšinou ženy, ktoré sú učiteľky, a ktoré formujú naše deti aj vo veľmi mladom veku. Ak je tá učiteľka zlá, tak sa to s nami vezie celý život. Ale ak je dobrá, tak nám to veľmi pomôže. Môže v nás objaviť talent alebo v nás vzbudiť záujem o predmety, ktoré by sme inak nerozvinuli. My sme našu kolekciu nafotili na troch učiteľkách, ktoré sme vybrali na základe tisícok tipov na výborné učiteľky. Mňa nesmierne potešilo, že sme dostali od rôznych ľudí tak veľa odporúčaní. Lebo ja si pamätám iné školstvo. Teším sa, že dnes existuje toľko skvelých učiteliek.

Vaše meno Petra Tóth je zároveň vaša obchodná značka. Aký význam pripisujete budovaniu osobnej značky? Budujete si svoju osobnú značku cielene alebo skôr intuitívne?

Hodnoty mám jasne nastavené už od začiatku. Nepristúpila som k tomu strategicky. Urobila som si len základný prieskum trhu, aby som mala predstavu, kto je moja konkurencia. Keď som mala 20 rokov, vedela som, že musím vyniknúť, aby si ma ľudia všimli, pretože môžete robiť najkrajšie veci na svete, no ak o tom nikto nevie, tak si ich môžete vyrábať len sami pre seba. Ak si vás nikto nevšimne, skrátka neuspejete. Ako teda zaujať? Je to základná otázka, ktorú si musíte položiť na začiatku podnikania a ešte si ju aj podčiarknuť.

Môžete to urobiť škandálmi. Ale touto cestou som ísť rozhodne nechcela. Pre mňa bolo dôležité jasne komunikovať moje hodnoty, o ktorých som bola presvedčená. Na Slovensku dobre funguje networking. Nadväzovať kontakty a kamarátiť sa s ľuďmi, ktorí majú vplyv. Ale to mi tiež úplne nesedelo, pretože ja som skôr introvert. Stavila som na to, že budem robiť, čo nikto nerobí, a budem to robiť dobre. Nájsť si dobrú tému a uchopiť ju do hĺbky. Verila som, že ak sa mi to podarí, zaujmem veľa ľudí, ktorí to budú chcieť skúmať spolu so mnou. Jednou z takýchto ideí bola práve inšpirácia folklórom. Pamätám si, keď som s tým začínala, mnoho ľudí ma odhováralo. Folklór je vraj starý a nikoho už nezaujíma.

Ale ja som si povedala, že toto nikto nerobí a ja to spracujem úplne inak, tak, aby sa to zaujalo, aby to bolo pekné, moderné a nositeľné. Aby sa to ľuďom páčilo. S týmto nastavením si od začiatku môjho podnikania tvrdohlavo vytváram kolekcie šperkov, už takmer 20 rokov. Dnes má moja tvorba a aj folklór veľmi veľa fanúšikov. To, že je značka postavená na mojom mene, má však aj negatívny vplyv. Často to zasahuje aj do môjho súkromia. Tým, že má mnoho ľudí pocit, že ma pozná, vnímajú moju tvár a meno, majú potrebu so mnou žoviálnejšie komunikovať. Často mi píšu napríklad cez sociálne médiá do súkromných správ rôzne ponosy či kritiku. Lenže ono to je niekedy aj zraňujúce. Má to teda aj pozitívne, ale aj negatívne hľadisko.

Čo by ste chceli prostredníctvom nášho časopisu FinReport odkázať Slovákom?

Tých odkazov mi napadlo viac. Tým, že som precestovala celé Slovensko, som mala možnosť Slovákov naozaj spoznať, nie len si myslieť, že ich poznám. To je prvá vec, ktorú odporúčam každému. Vyjdite z vlastnej bubliny a trošku si otvoríte myseľ aj voči iným ľuďom, ktorí tu žijú. Okrem iného mám aj jeden pozitívny postreh. My Slováci sa nemáme až tak zle. Nebojíme sa na uliciach, väčšina ľudí má krásne upravené domčeky, máme čo jesť. To je základ.

Ak však chce niekto na Slovensku podnikať, je to ťažké. Zvlášť pre ženy. Napriek tomu by som chcela všetkým ženám odkázať, nech robia to, čo cítia, alebo nech to aspoň skúsia a nech sa nenechajú odradiť.

Pretože mňa veľmi veľa ľudí odrádzalo. Už od útleho veku. Keď budete veriť v to, čo vám hovorí vaše vnútro a pôjdete si za svojím cieľom, dá sa absolútne všetko. My ženy potrebujeme podporu viac ako muži a veľmi nás zraňuje, keď sa stretávame s opakom. Sme emotívnejšie a citlivejšie, to však má aj svoje pozitíva. Vieme sa vcítiť do iných, sme empatickejšie. A to môže byť výhodou aj v biznise, len to málo alebo vôbec nevyužívame.