Peter Krištofovič: Väčšina ľudí nikdy nevyhorí, pretože sa pre svoju prácu ani nenadchne

Foto: archív Petra Krištofoviča

Ste dlhoročný podnikateľ a kouč. Vedeli by ste z vlastných skúseností povedať, či existuje ideálny podnikateľ? 
Neexistuje. Každý človek má individuálne danosti, žije v jedinečnom prostredí, vplýva naňho niekoľko premenlivých faktorov. Ľudia už desiatky rokov hľadajú recept na zaručený úspech. No vždy nájdete výnimku z pravidla. Taktiež nie je jedno, či sa budeme rozprávať o ideálnom podnikateľovi, ktorý bude mať firmu so ziskom do 1 milióna eur – takých je podľa mňa 90 %. Iba menej ako 10 % podnikateľov dokáže vybudovať firmu so ziskom väčším ako 1 milión eur. Čiže spoločné charakteristiky, ktoré sa dajú „štandardizovať“, má podľa mňa 9 z 10 ľudí. Výnimočne úspešní ľudia sú mimo normálu a štandardu.

Ak neexistuje ideálny podnikateľ, ako by mala vyzerať ideálna firma? Čo je kľúčové pre firmu, aby vytvárala ideálne prostredie pre zamestnancov? 
Osobne ani ja sám neverím v existenciu ideálnej firmy, pretože taká tiež neexistuje. Krásnym historickým príkladom je Baťova firma v rokoch 1920 až 1940, podľa môjho názoru fascinujúci príklad úspechu a geniality Baťovcov. Baťa bol nielen cieľavedomý podnikateľ, ale bral predovšetkým svojich zamestnancov ako spoluzamestnancov, to znamená, že zamestnanec a zamestnávateľ boli na jednej úrovni. Celkový prístup k spoluzamestnancom bol úplne neštandardný, a to z Baťu urobilo, podľa mňa, génia. Pre niektorých kritikov batizmu práve naopak. No pravdy sú vždy dve, moja pravda a pravda toho druhého človeka. 

Podnikateľ má mať podľa vás spolupracovníkov, nie zamestnancov. Aký by mal teda byť vzťah medzi zamestnancom a zamestnávateľom? Mal by si šéf udržiavať väčší odstup od zamestnanca, alebo naopak, mal by byť viac priateľský?
Závisí to od osobnosti majiteľa či manažéra firmy. U niekoho funguje lepšie vykanie a držanie si odstupu, u niekoho zase priateľský prístup. Keby sme ich vymenili nasilu, neprinieslo by to žiaden efekt. Tiež záleží na type organizácie a sektore podnikania. Ja osobne verím viac na povzbudzovanie, pozitívnu a neformálnu atmosféru. Verím na peknú myšlienku – ruky ľudí si môžeme kúpiť, no ich srdcia si musíme získať. Neverím, že ľudia dokážu v atmosfére striktných pravidiel a formálneho prístupu podávať dlhodobo nadštandardný výkon. 

„Ruky ľudí si môžeme kúpiť, no ich srdcia si musíme získať. Neverím, že ľudia dokážu v atmosfére striktných pravidiel a formálneho prístupu podávať dlhodobo nadštandardný výkon.“

Priateľský prístup šéfa k zamestnancovi však často znamená, že zamestnanec si nedovolí sťažovať sa mu, prípadne mu je nepríjemné hovoriť o zvýšení platu. Ako takúto situáciu riešiť?
Všetko záleží na tom, aký má zamestnávateľ prístup k svojim spoluzamestnancom a či chce hľadať a budovať stále lepšie prostredie na to, aby sa dokázali jeho ľudia realizovať. Ak je niekomu nepríjemné hovoriť o zvýšení platu, má priestor na svoj rast a schopnosť asertívnej komunikácie. Každý môže byť lepší, a keď je niekomu nepríjemné hovoriť o zvýšení platu, bude musieť žiť so súčasným platom... Tak človek vníma, kde ma slabé miesto a môže na tom zapracovať. Moja filozofia je roky rovnaká – komu dávaš vinu, tomu dávaš moc. Ak pripisuje niekto vinu svojmu šéfovi, dáva mu moc nad svojím životom a kariérou. Jediný, kto má zodpovednosť a kontrolu nad svojím životom, je sám človek.

Sú teda peniaze najväčšou motiváciou pre zamestnancov? Alebo ich treba motivovať aj inak?
Fungujú po určitú hranicu príjmu v podmienkach, kde človek žije. Napríklad, v regiónoch to môže byť iná suma ako vo veľkých mestách. Psychológovia nám tvrdia, že spokojnosť ľudí sa dá zvýšiť peniazmi, no šťastie v živote nemá s peniazmi priamu spojitosť. Baťa platil svojim ľuďom trojnásobné výplaty, no aj tak čelil nespokojnosti a odchodom zamestnancov. Ľudia by mali byť adekvátne zaplatení, opäť však nefunguje univerzálne pravidlo pre všetky posty, odbory podnikania a pracovné sféry. Ľudia nedajú to najlepšie zo seba kvôli peniazom, ale kvôli myšlienkam, ľuďom a svojmu srdcu. Ak vnímajú zmysel práce pozitívne, baví ich, čo robia a s kým robia, tak peniaze nie sú spravidla hlavný motivačný faktor.

Istou formou odmien a motivácie môže byť aj investícia do zamestnancov. Do akej miery by mal zamestnávateľ investovať do svojich ľudí a najmä v akých oblastiach? 
Ľuďom k úspechu v práci a v živote pomáha správne nastavenie mysle a taktiež funkčné nástroje – zručnosti. Čiže firmy by mali formovať podnikateľské myslenie svojich ľudí a podporovať získavanie nových zručností. Osobnostný a odborný rozvoj. Vzhľadom na očakávané zmeny na trhu práce, technologické trendy a z toho vyplývajúce zmeny v našich životoch, odporúčam pracovať viac s postojmi ľudí vo firmách. S veľkou pravdepodobnosťou do najbližších 20 rokov môžeme očakávať veľké zmeny na trhu. Lepšie je byť pripravený, ako prekvapený.

„Ľudia nedajú to najlepšie zo seba kvôli peniazom, ale kvôli myšlienkam, ľuďom a svojmu srdcu. Ak vnímajú zmysel práce pozitívne, baví ich, čo robia a s kým robia, tak peniaze nie sú spravidla hlavný motivačný faktor.“

V mnohých prípadoch sa stáva, a je to čoraz bežnejšie, že zamestnanec „vyhorel“ a má šéfa, ktorý ho nevie motivovať. Ako zabrániť vyhoreniu, ako rozpoznať, že niečo také hrozí?
Myslím si, že väčšina ľudí nikdy nevyhorí, lebo väčšina ľudí sa ani nezapáli pre svoju prácu. Myslím to v dobrom. Odhadujem, že len okolo dvadsiatim percentám ľudí naozaj záleží na firmách, v ktorých pracujú, a svojich kariérach, snažia sa im dávať viac, a preto im hrozí vyhorenie. Čiže vyhorenie hrozí vždy, ak je človek dlho vo výraznom, nadštandardnom nasadení. Pomoc je vo vytvorení prostredia, ktoré podporuje vybalansovanie firemného a súkromného života. 

Ak sa zamestnanec vo svojej práci naozaj necíti komfortne, mal by hneď podať výpoveď? 
Dať výpoveď je zdanlivo najjednoduchšie riešenie. Zvyknem radiť, že problém je v tom, že pred sebou človek neutečie. Nájsť spokojnosť a byť šťastný je proces vnútorného nastavenia. Šťastie a spokojnosť idú zvnútra von. A teda ja som vždy najprv za hľadanie spoločnej cesty tam, kde človek je, a až keď to necíti ako svoju cestu, má tú cestu zmeniť. 

Viete uviesť príklady firiem zo zahraničia, ktorými by sa Slovensko v rámci firemnej kultúry, prostredia a pohodlia vedelo inšpirovať? 
Naši podnikatelia a lídri, manažéri sa môžu inšpirovať množstvom príbehov z rôznych častí sveta. Obdivované firmy sú roky analyzované, študované, napodobňované. Ja verím, že každý majiteľ, líder alebo manažér si nájde vlastnú cestu, no stále by sa mal inšpirovať a svoju firmu posúvať vpred.
Principiálne dáva zmysel všímať si firmy, ktoré sú lepšie v segmente, kde už daná slovenská firma pôsobí. Vždy, v každej ľudskej činnosti sa vieme učiť od lepších. A taktiež verím tomu, že na Slovensku a v Česku sú a budú firmy, ktoré môžu inšpirovať podnikateľov zo sveta. Takou je napríklad česká firma Fosfa alebo na Slovensku Lidl.

Odrádza dnes mnohých mladých podnikateľov zbytočná byrokratická záťaž?
Osobne si myslím, že nepodpora podnikania alebo byrokracia sú veličiny, ktoré neovplyvňujú samotný proces rozhodovania. Ak niekto cíti, že sa chce postaviť na vlastné nohy a robiť niečo, čo ho baví v podobe vlastného podnikania, byrokracia ho len tak nezastaví. Väčšina podnikateľov však nepríde šťastne do vysnívaného cieľa, iba 1 % firiem prežije viac ako 20 rokov.