Novela zákona o finančnom sprostredkovaní a finančnom poradenstve sa vo veľkom rozsahu venuje vzdelávaniu a odbornej spôsobilosti finančných sprostredkovateľov. Upozorňujete na to, že niektoré problémy pretrvávajú. V čom spočívajú?

Úplne podporujem myšlienku, že každý sprostredkovateľ a poradca by mal každoročne absolvovať 15 hodín osobitného finančného vzdelávania. Dôležité však je, aby toto vzdelávanie malo kvalitu.

Už desať rokov upozorňujem na to, že je dosť problematické absolvovať kvalitné osobitné finančné vzdelávanie, najmä pre vyššie stupne. Novela navyše správne ruší výnimku, ktorá od osobitného finančného vzdelávania oslobodzovala vysokoškolsky vzdelaných agentov. Na sprostredkovateľov a poradcov s vysokoškolským diplomom, ktorí budú mať záujem o najvyšší stupeň odbornej spôsobilosti, nie je systém osobitného finančného vzdelávania pripravený. 

Kvalitných vzdelávacích inštitúcií, predovšetkým pre najvyšší stupeň odbornej spôsobilosti, je už teraz málo. Novela navyše zavádza registračnú povinnosť pre každého, kto sa chce stať poskytovateľom osobitného finančného vzdelávania. Novela sa však dostala do parlamentu bez toho, aby existoval jasný mechanizmus, ktorý by umožnil záujemcom stať sa registrovaným školiteľom poskytovateľov osobitného finančného vzdelávania.

„Delenie na finančných sprostredkovateľov a finančných poradcov diskriminuje slovenských agentov vo vlastnom štáte. Zahraniční makléri získavajú konkurenčnú výhodu.“

Navyše, napriek tomu, že novela sa dostala na stôl poslancom, a oni ju schválili, chýbala dôležitá sekundárna legislatíva, ktorá by určovala rozsah a obsah vzdelávania. Chýba teda vízia osobitného finančného vzdelávania. Vyhláška, ktorá upravuje obsahovú stránku, sa ešte len pripravuje, novela prešla bez toho, aby bolo jasné, čo má byť osou vzdelávania. 

Ďalší problém spočíva v tom, že sa výrazne zvyšuje počet osôb, ktoré potrebujú. Tieto povinnosti sa totiž okrem subjektov, ktoré sú agentmi, týka aj ich zamestnancov. To vytvára tlak na kapacity. Ako jedna z foriem vzdelávania sa síce akceptuje e-learning, ktorý sa dá absolvovať kedykoľvek, no ak by vzdelávanie pozostávalo iba z elektronických kurzov, bolo by to podľa mňa nedostatočné a formálne. Dôležité však je, aby sa kládol dôraz na kvalitu.

Okrem toho pochybujem o tom, že niekto dokáže správne určiť tenké hranice medzi základným, stredným, vyšším a najvyšším stupňom odbornej spôsobilosti. Pätnásť hodín na vstupe do systému sprostredkovania nie je totožných s pätnástimi hodinami po desaťročnej praxi. Obávam sa, že budú tlaky na zachovanie tohto súčasného systému.

Vzdelávanie je jedna vec, vykonanie skúšky druhá. Prečo je podľa vás každoročná skúška zbytočná?

Vnímam to podobne ako skúšky v autoškole. Absolvujete ich raz a nie je potrebné ich opakovať. Znalosti a skúsenosti sa udržiavajú a zdokonaľujú praxou. Viem si predstaviť, že by skúšku opakoval napríklad agent, ktorý sa na trh vracia po dvojročnej rodičovskej dovolenke. Opakovanú skúšku pre sprostredkovateľa poistenia, ktorý je kontinuálne na trhu, však považujem za nadbytočnú. Preto navrhujeme jednu skúšku, vstupnú a náročnejšiu. Bola by však delená na životné a neživotné poistenie. Pre agentov aj poradcov by to bola aj nižšia finančná záťaž bez následných skúšok, hoci primárne o peniaze nejde.

Tie skúšky sú v súčasnosti zostavené tak, že s istou dávkou úsilia ich urobí v podstate každý. Napokon sa teda stáva, že aj agent, ktorý v skutočnosti nie je dostatočne kvalitný, má úplne rovnaké formálne osvedčenie ako tí agenti, ktorí skutočne vysokú kvalitu majú.

V rámci medzirezortného pripomienkového konania ste boli jedným z expertov, ktorí formulovali hromadnú pripomienku v mene verejnosti. V rámci nej navrhujete výrazné zmeny vo fungovaní celého odvetvia, keďže z legislatívneho pohľadu vyzývate na vznik novej kategórie – poisťovacieho makléra. Aké by bolo miesto poistných maklérov popri sprostredkovateľoch a poradcoch?

Pojem poistný maklér v globálnom meradle existuje už veľmi dlhý čas, no slovenská legislatíva ho nepozná. V prvom rade by poistní makléri boli špičkoví odborníci. Týmto návrhom sa snažíme o to, aby sa najšpičkovejší slovenskí odborníci vymanili zo striktného delenia na sprostredkovateľov a poradcov, ktoré je na slovenskom trhu zaužívané. Toto delenie je nezmysel. Jeden subjekt by teda ako maklér mohol vykonávať aj poradenstvo.

Poradenstvo by zahŕňalo identifikáciu, definíciu a kvantifikáciu rizika, v rámci sprostredkovania by sa uskutočnil následný prevod rizika na vybranú poisťovňu.

„Odbornú skúšku agentov vnímam podobne ako skúšky v autoškole. Tie sa tiež nemusia opakovať.“

Na maklérov by, ako som zdôrazňoval aj v medzirezortnom pripomienkovom konaní, boli kladené veľké nároky z pohľadu odbornej spôsobilosti. Ak mám ísť do extrému, maklérmi by určite nemohli byť agenti so základným či stredným stupňom odbornej spôsobilosti ani bez primeranej praxe na trhu.

Prečo je z vášho pohľadu také dôležité prekonať prísne delenie na sprostredkovateľov a poradcov?

Dôležité je to najmä pre finančných agentov, v súčasnosti sú totiž diskriminovaní vo vlastnom štáte. Slovenskí agenti nemôžu súčasne vykonávať poradenstvo a sprostredkovanie a následne majú problém v konkurenčnom boji napríklad s Rakúšanmi. Keď sa chce slovenský agent poobzerať v zahraničí, je to problém, keďže nemôže uzatvoriť zmluvu so zahraničnými poisťovňami. Tie štatút makléra považujú za štandard a vyžadujú ho. My im zbytočne budeme vysvetľovať, že podľa slovenskej právnej úpravy nesmieme byť sprostredkovateľmi a poradcami zároveň.

Z pohľadu klienta to až taký problém nie je. Klienti môžu osloviť napríklad českého makléra, a ten im na základe svojej licencie pokojne poskytne službu aj na Slovensku. Slovenskí sprostredkovatelia a poradcovia sa teda opäť ocitajú v nevýhode. Európska smernica IDD pritom hovorí o rovnosti distribučných ciest ku klientovi. Realita je však taká, že Čech príde poskytovať poradenstvo aj sprostredkovanie na Slovensko a ešte sa pomaly vysmeje slovenskému kolegovi, že musí mať založené dve spoločnosti, jednu na sprostredkovanie, druhú na poradenstvo. Tak o akej rovnosti tu hovoríme?

Poisťovací makléri by, podľa vášho návrhu, mohli uzatvárať zmluvy s poisťovňami aj s klientmi. Ako by podľa vás mal fungovať systém odmeňovania poisťovacieho makléra?

Viem si predstaviť, že by fungoval zmiešaný typ odmeňovania, Tak, ako doteraz, by fungoval systém odmeňovania vo forme provízií od poisťovne za uzavreté zmluvy. Za poskytnutie špecializovaných vysoko sofistikovaných služieb na mieru by makléri mali nárok aj na odmenu od klienta.

Dobrým príkladom je vznik škodovej udalosti. Ak vznikne škoda, ktorú poisťovňa bez problémov uzná, klient nebude musieť maklérovi vyplatiť odmenu, keďže všetko prebehlo hladko a dodatočná odborná práca makléra nebola potrebná.

Ak však bude škodová udalosť sporná, táto situácia si vyžiada ďalšiu prácu makléra v prospech klienta. Maklér do tejto situácie vkladá svoje know-how a vzniká tak špecifický druh služby, za ktorú by maklér mal dostať od klienta vopred dohodnutú odmenu. Po schválení novely by sa na spomínanej odmene mohol dohodnúť len s profesionálnym klientom, tí najviac „neznalí“ a tí, ktorí by túto špecifickú službu potrebovali najviac, ju nemusia, žiaľ, dostať.