Foto: nobelprize.org

Kto sú laureáti tohtoročnej Nobelovej ceny

Prvým oceneným je Daron Acemoglu (na snímke vľavo), ktorý sa narodil v tureckom Istanbule. Bakalársky titul získal na Yorskej univerzite, následne získal tituly MSc. a PhD. z London School of Economics. Do Ameriky prišiel v roku 1993 a stal sa profesorom ekonómie na Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT).

Simon Johnson (na snímke uprostred) sa narodil v Spojenom kráľovstve. Titul B.A. získal na univerzite v Oxforde a magisterský titul na univerzite v Manchestri. Titul PhD. získal na MIT, kde momentálne pôsobí. Od roku 2007 do roku 2008 pôsobil ako hlavný ekonóm v Medzinárodnom menovom fonde (MMF).

James Robinson (na snímke vpravo) sa tak isto narodil v Spojenom kráľovstve a získal titul BSc. z London School of Economics. Pred príchodom do Spojených štátov získal titul PhD. na univerzite v Yale. V roku 2015 sa stal profesorom na University of Chicago, predtým pôsobil ako profesor na Harvarde, U. C. – Berkeley a ďalších inštitúciách.

Trojica laureátov sa dôverne pozná, dokopy spolu vydali viac ako desiatku štúdií a vedeckých výskumov. Acemoglu s Johnsonom sú okrem toho kolegovia z MIT, Robinson a Acemoglu zase spolu napísali knihu s názvom Úzka chodba: Štáty, spoločnosti a osud slobody, ktorá získala množstvo ocenení.

Ekonomická prosperita závisí od vlády

Podľa oficiálnej tlačovej správy Kráľovskej švédskej akadémie vied, si trojica cenu zaslúžila za „preukázanie dôležitosti spoločenských inštitúcií pre prosperitu krajiny“. Spoločnosti so zlým právnym štátom a inštitúcie, ktoré vykorisťujú obyvateľstvo, podľa nich negenerujú rast ani zmenu k lepšiemu.

Hlavnou hypotézou ich výskumu bol fakt, že 20 % najbohatších krajín je v súčasnosti približne 30-krát bohatších ako 20 % najchudobnejších. Okrem toho rozdiely v príjmoch medzi najbohatšími a najchudobnejšími krajinami pretrvávajú. Hoci najchudobnejšie krajiny postupne bohatnú, nevedia dobehnúť tie najprosperujúcejšie. Výskum trojice dokázal vysvetliť, prečo je to tak.

„Zaviedli nové prístupy, empirické aj teoretické, ktoré výrazne zlepšili naše chápanie globálnej nerovnosti,“ povedal riaditeľ a profesor ekonómie na Inštitúte medzinárodných ekonomických štúdií v Štokholme Jakob Svensson.

Otázka, prečo sú rozdiely medzi chudobnými a bohatými národmi také pretrvávajúce, nie je nová, ale zostáva „jednou z najnaliehavejších otázok v spoločenských vedách,“ dodal.

Môžu za všetko Európania?

Poďme sa teda pozrieť, ako sa im to podarilo. Trojica ekonómov skúmala dlhodobú históriu ľudstva, pričom sa zamerala na najchudobnejšie oblasti. Väčšina z nich bola v minulosti kolonizovaná Európanmi. Jednou zo základných hypotéz výskumu teda bolo, ako kolonizácia ovplyvnila vývoj daných území.

Jedným z dôležitých vysvetlení súčasných rozdielov v prosperite sú politické a ekonomické systémy, ktoré kolonizátori zavádzali už od 16. storočia. Laureáti ukázali, že to viedlo k úplnému obratu ekonomickej situácie v kolonizovaných územiach.

Miesta, ktoré boli v čase kolonizácie relatívne najbohatšie, teraz patria medzi najchudobnejšie. Čím bohatšie územie bolo, tým hustejšie bolo obývané, a z pohľadu kolonizátorov sa dal očakávať väčší odpor. Na druhej strane väčšia domorodá populácia – raz porazená – ponúkala lukratívne príležitosti na lacnú pracovnú silu. To malo za následok, že sa do už aj tak husto osídlených kolónií sťahovalo menej európskych osadníkov.

Miesta, ktoré boli riedko osídlené, ponúkali menší odpor voči kolonizátorom a menej práce na vykorisťovanie, preto sa do týchto riedko osídlených miest sťahovalo viac európskych kolonizátorov.

Keď bolo kolonizátorov málo, zameriavali sa na prospech miestnej elity na úkor širšej populácie. Nekonali sa žiadne voľby a politické práva boli extrémne obmedzené. Naproti tomu kolónie s mnohými kolonizátormi – osadnícke kolónie potrebovali mať inkluzívne ekonomické inštitúcie, ktoré by osadníkov motivovali, aby tvrdo pracovali a investovali do svojej novej vlasti. To následne viedlo k požiadavkám na politické práva.

Vyjadrenia laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu

Acemoglu sa o svojej výhre dozvedel v gréckych Aténach, kde mal vystúpiť na konferencii. Ocenenie ho prekvapilo. „Nikdy nečakáte niečo takéto. Vo všeobecnosti si myslím, že práca, ktorú sme vykonali, podporuje demokraciu,“ povedal v telefonáte s Nobelovou komisiou a reportérmi v Štokholme.

Johnson zase v telefonickom rozhovore s agentúrou Reuters varoval pred dôležitosťou prezidentských volieb v USA a uviedol, že podľa neho sú inštitúcie v Spojených štátoch pod stresom, najmä kvôli odmietnutiu Donalda Trumpa uznať, že prehral voľby v roku 2020.

„Momentálne by som vyzdvihol Spojené štáty ako miesto, kde sú naše existujúce demokratické inštitúcie pod veľkým tlakom. Myslím si, že to je najväčšie riziko, ktoré momentálne vidím v rozvinutom svete,“ dodal, pričom prezidentské voľby 5. novembra 2024 označil za „vážnu záťažovú skúšku“ pre demokraciu USA.