Foto: Shutterstock

Na trón priamo z Afriky

Alžbeta bola do momentu svojich 21. narodenín ako potomok kráľa Juraja VI. „bežnou“ súčasťou kráľovskej rodiny. Jej cesta do Afriky však všetko zmenila. Pri príležitosti narodenín odvysielala z Kapského Mesta svoj prvý prejav určený Commonwealthu, kde predniesla pôsobivú reč. Venovala ju mládeži britskej rodiny národov a zaviazala sa slúžiť Commonwealthu po celý svoj život. Juhoafrická vláda z dňa návštevy Alžbety na jej počesť dokonca urobila štátny sviatok.

Britskí historici sa domnievajú, že práve spomínaná cesta po východnej Afrike ovplyvnila Alžbetin pohľad na zahraničnú politiku a vzbudila u nej doživotný záujem o Commonwealth, teda spoločenstvo krajín patriacich pod vplyv Spojeného kráľovstva. 

Zahraničnú misiu Alžbeta absolvovala po boku svojho muža, princa Filipa, ktorý od mladého veku slúžil ako dôstojník Stredomorskej flotily. Spoločne mali z poverenia kráľa navštíviť okrem Afriky aj Austráliu a Juhovýchodnú Áziu, túto cestu však nedokončili. Dostali sa len do Kene, kde ich zastihla správa o panovníkovej smrti. Alžbeta sa tak podľa protokolu stala kráľovnou okamžite a bezprostredne po svojom návrate podstúpila korunováciu.  

Najdôležitejšie rozhodnutie jej života

Britskí historici zvyknú hovoriť, že spoločenstvo krajín Commonwealthu a Alžbeta II. sú svojím spôsobom dvojičky. Panovníčka sa totiž narodila v roku 1926, keď bola vyhlásená aj takzvaná Balfourova deklarácia. Tá predstavovala prelomové rozhodnutie o nezávislosti takzvaných bielych domínií vo vzťahu k Británii, vďaka čomu sa vo svojej podstate zrodil Commonwealth.

„Skutočnými“ dvojičkami sa však panovníčka a spoločenstvo stali až o niekoľko desaťročí neskôr. V čase nástupu Alžbety II. na trón v roku 1952 sa toho pre Britské impérium spočiatku veľa nezmenilo. No už po prvých dvanástich rokoch jej panovania sa britská koloniálna ríša prakticky úplne rozpadla a v roku 1965 sa tiež prestal používať termín „Britské impérium“.

V tom čase začala Alžbeta II. písať najdôležitejšie písmená nielen britskej, ale aj celosvetovej histórie. Britské kráľovstvo mohlo „zahodiť“ svoju minulosť a začať značku Great Britain stavať odznova, alebo pretaviť hriechy nepopulárnej minulosti impéria v niečo pozitívne. Kráľovná si vybrala druhú možnosť, čo mnohí považujú za najdôležitejšie rozhodnutie jej života.

Británia sa podľa kráľovnej mala stať vzorovou krajinou pre ostatné spoločenstvá Commonwealthu. Alžbeta II. vo svojich prejavoch pritom často zdôrazňovala dôležitosť dodržiavania ľudských práv, demokracie a mieru. Británia tak po prvýkrát nechcela diktovať ostatným krajinám, ako majú žiť, ale chcela ísť príkladom a byť prvá medzi rovnými.

Cieľom Commonwealthu sa preto nestal prostriedok na ovládnutie sveta, respektíve na vytvorenie svetovej veľmoci, ako mnohí britskí politici dúfali. Kráľovná pochopila úlohu Commonwealthu inak ako vtedajší ministri a otvorene hovorila o tom, že je nevyhnutné zbaviť sa starých myšlienok imperiality a anglosaskej nadvlády, a namiesto toho prijať národy medzi seba.

Najviac scestovaný panovník

Alžbeta bola od svojho útleho detstva svedkom, ako sa jej rodičia vydávali na oficiálne cesty po celom svete. Neskôr sa sama stala jednou z najviac scestovaných panovníčok nielen v rámci britskej, ale aj celosvetovej histórie. 

Už krátko po korunovácii sa kráľovná vydala na zahraničnú púť. Stanovila si za cieľ navštíviť všetky krajiny Commonwealthu, čo znamenalo cestu dlhú viac ako 60-tisíc kilometrov. Úspešne precestovala Karibik, Stredomorie, východnú Afriku, vtedajší Cejlón (Srí Lanka – pozn. redakcie), Juhovýchodnú Áziu, Austráliu aj najvzdialenejšie tichomorské teritóriá. 

Prelomovým sa stal jej prejav na Vianoce 1953 z novozélandského Aucklandu. Hovorila v ňom o „absolútne novej koncepcii, postavenej na vyšších duchovných hodnotách človeka – na priateľstve, vernosti a vôli po mieri a slobode“. Tejto novej koncepcii sa Alžbeta zaviazala „venovať srdce a dušu po celý zvyšok svojho života“.

Počas svojho panovania navštívila celkovo 116 krajín, a zrejme tak predstavuje najscestovanejšiu hlavu štátu v dejinách. Oficiálne kráľovské návštevy sa aj vďaka nej stali nevyhnutnou súčasťou globálnej britskej diplomacie.

Diplomacia na špičkovej úrovni

Hoci mnohí britskí politici Alžbete II. vyčítali, že nebola dostatočne rázna a pôsobila veľmi umiernene, odborníci na diplomaciu to vidia inak. Jednoznačne poukazujú práve na jej osobnostné kvality, vzťahy a vystupovanie, vďaka ktorým si získala nielen verejnosť, ale aj priazeň najmocnejších predstaviteľov krajín.

Kráľovná Alžbeta II. často viedla rokovania o zisku nezávislosti konkrétnych štátov, vytvárala s novozriadenými krajinami prvé vzťahy a riešila aktuálnu podobu diplomatického protokolu – to všetko na pozadí celosvetového nepokoja, presýteného rivalitou medzi východom a západom a roztržkami medzi severom a juhom. Často postupovala v rozpore s oficiálnou politikou britskej vlády a ignorovala názory svojich ministrov.

Aj preto, lebo sa Commonwealth nikdy nepretavil v mocenský orgán, stratili oň postupne britská vláda, celý štátny aparát aj verejnosť záujem. Kráľovná však nie. Naďalej sa starala o inštitúciu, ktorú sama pomáhala vytvoriť. Jej post hlavy spoločenstva pozostávajúceho z 53 krajín, ale aj pozícia na čele 16 z nich, podľa odborníkov vyžadoval veľmi vážny prístup, ktorý sa však v politike britskej vlády nie vždy odrážal.

Podľa historika Bena Pimlotta sa nájdu aj také spoločenstvá, ktoré tvrdia, že kráľovná Commonwealth potrebovala viac než členské krajiny samotné. „Monarchia so svojou imperiálnou minulosťou dychtivo prijala úlohu vedenia Commonwealthu, čiastočne aby ospravedlnila svoju existenciu, ale aj preto, lebo brala svoju nadnárodnú funkciu veľmi vážne, a to spôsobom, ktorý politici nikdy plne nepochopili,“ vysvetľuje s tým, že kráľovná naďalej udržiavala spojenie so vzdialenými spoločenstvami, ktoré vyjadrovali svoju lojalitu postojom, ktorý zostal pre profesionálnych politikov z vlády „absolútne nezachytiteľný.“