Foto: Poisťovňa Union

Na pozíciu riaditeľa v poisťovni Union ste nastúpili v októbri 2015. S akými ambíciami ste vstupovali do poisťovne, ktorá je súčasne aj jednou z troch zdravotných poisťovní na Slovensku? Čo sa vám k dnešnému dňu podarilo naplniť?

Sme súčasne komerčná aj zdravotná poisťovňa. Napriek tomu, že sú to dve právnické osoby, tak sa ich snažíme riadiť ako jednu firmu. Prichádzal som do relatívne ťažkej a turbulentnej doby pre poisťovňu Union. Boli sme v pomerne výraznej strate. Viedli sme komplikovanú diskusiu s vtedajšou vládou, ktorá z veľkej časti stála za stavom štátnych nemocníc, ktoré nás do spomínanej straty dotiahli. Primárne bolo potrebné stabilizovať túto situáciu a dostať sa postupne do plusu. Tento krok sa, našťastie, podaril.

Druhým krokom bol rozvoj. Bolo potrebné začať sa hýbať vpred a zadefinovať si jasné smerovanie. To už bola dlhodobejšia ambícia – ako firmu zmodernizovať a zväčšiť. Objem firmy vtedy nebol, vlastne ani nie je, na tej úrovni, ktorú potrebujeme na to, aby sa fixné náklady rozumne rozložili a premietli na väčšie množstvo klientov. A, samozrejme, k nám „domov“ sme chceli priviesť aj moderné trendy, ktoré už fungovali všade vo svete. Toto odvážne predsavzatie sme začali napĺňať a stále v tom pokračujeme. Je to proces, ktorý sa zrejme nikdy neskončí, i keď sa nám už podarilo výrazne sa pohnúť dopredu.

Mojím ďalším úsilím, ktoré bolo rovnako zásadné, a pri ktorom sa nám aj podaril výraznejší posun, je byť spoločnosťou s najspokojnejšími klientmi na trhu. Predsavzali sme si, že chceme byť klientskou voľbou číslo jedna, čo sme spočiatku určite neboli. Neboli sme možno horší, ale ani o nič lepší ako ostatní. Jednoducho sivý priemer trhu. Rozhodli sme sa s tým razantne pohnúť. Veľmi sa teším, že sa nám to aj skutočne podarilo. V tomto roku sme na základe nezávislého výskumu spoločnosti KPMG boli vyhlásení ako spoločnosť s najlepším klientskym servisom a klientskym prístupom spomedzi všetkých finančných inštitúcií. Čiže nielen medzi poisťovňami, ale aj medzi zdravotnými poisťovňami, komerčnými poisťovňami a aj bankami. Rád by som ešte podotkol, že sa tak nestalo na základe ankiet, kde platíte sponzorstvo a stanete sa víťazom, pretože ste si ho kúpili. Tento nezávislý výskum realizovala renomovaná spoločnosť KPMG dôsledne, seriózne a autonómne. My sme o tom spočiatku ani nevedeli.

Oblasti zdravotníctva prospeje zlepšenie komunikácie smerom ku klientovi. Pozrime sa bližšie na stav slovenského zdravotníctva. Čím by sa dalo prispieť k jeho zlepšeniu aj z pozície vašej poisťovne?

Zhrnúť to do jednej vety nie je jednoduché. Myslím si, že problém nie je čiastkový, respektíve, že by problémom bola len jediná vec. Ide skôr o nesúlad viacerých faktorov. Systém stále nie je vyladený. Je to podobné, ako keď máte veľké a zložité ozubené súkolesie, ale kolieska do seba nezapadajú. Narážajú do seba, niekde sa to zastaví, niektoré kolieska sú zanesené, iné sú zle vyrobené. Skrátka systém nie je dotiahnutý. Reformy, ktoré boli veľmi potrebné, sa nedotiahli do konca. Mnohé veci teda nakoniec nefungujú.

Druhým problémom sú financie, ktoré je potrebné do systému neustále dopĺňať. Zdravotníctvo vždy bolo, je a aj bude drahé. Je možné, že bude čím ďalej tým nákladnejšie, pretože mnohé technológie sú čoraz sofistikovanejšie, no rovnako aj drahšie. Výskumné spoločnosti neustále vyvíjajú dômyselné a veľmi nápomocné prístroje, no ich vývoj, ale aj udržiavanie stoja nemálo peňazí. No objem prostriedkov, ktoré smerujú do zdravotníctva, je stále reálne nedostatočný. To, že systém nie je efektívny, je pravda, ale nemôže to byť argumentom na to, že sa naň vyčlení menej finančných prostriedkov. Síce sa tým možno zamedzí plytvaniu, no zároveň sa zhorší fungovanie významných vecí a spomalí sa progres. Zdrojov je skrátka objektívne málo. Dokonca menej, ako v krajinách porovnateľných so Slovenskom. Samozrejme, že potom niekde chýbajú.

Máte aj predstavu o tom, odkiaľ by sa prostriedky mohli čerpať? Odvody sú v pomere k platom momentálne vysoké.

To je na ďalšiu zaujímavú diskusiu. Je potrebná reforma celého odvodového systému. Odvodové zaťaženie zamestnancov je obrovské a neprimerané, ale na druhej strane odvody u ďalších skupín obyvateľov sú úplne inou vecou. Napríklad u štátnych poistencov je to extrémne nízka suma, čo, mimochodom, prináša zásadné komplikácie najmä v prípade, keď hospodárstvo nefunguje ideálne. Ekonomika je cyklická, niekedy sa darí, vtedy zamestnanci generujú prostriedky. Keď sa to však otočí a prichádza kríza, stúpa nezamestnanosť. Zo zamestnanca sa stane OČR alebo PN, teda stane sa poistencom štátu. Prepad, ku ktorému dôjde, je gigantický. Pre vašu predstavu, pomer je približne päťnásobok. To znamená, že zamestnanec oproti poistencovi štátu v absolútnych číslach je v priemere päťnásobný. To vôbec nie je zanedbateľné.

Ďalšou skupinou sú majitelia firiem, teda podnikatelia. Vnímam fakt, že život podnikateľa na Slovensku je ťažký. To bezpochyby. Myslím si, že pri rozbehu podnikania by mal mať každý právo na maximálnu podporu od štátu. Ale už iná vec je, keď sa podarí vybudovať veľmi úspešnú väčšiu firmu. Keď hovoríme o skutočne úspešnom podnikateľovi, ktorý platí odvodové minimum. Sú to niekedy až nedôstojné čísla v pomere k platu. Týmto systém taktiež trpí. Cieľom by nemalo byť, aby nakoniec vinou odvodového zaťaženia bolo podnikateľov menej. Práve naopak, myslím si, že čím viac úspešných firiem v krajine funguje, tým lepšie. Je však žiaduce nájsť balans a zohľadniť aj aspekt potreby adekvátnych zdrojov na zdravotný systém, prípadne dôchodok. Skrátka, aby bol systém férový voči všetkým.

Vy osobne, ako ste už neraz uviedli, preferujete holandský model zdravotníctva, ktorý považujete za omnoho efektívnejší. V čom je tento systém zaujímavý a prečo by mal byť dobrý aj pre nás – slovenských poistencov?

Áno, holandský systém podľa mňa funguje veľmi dobre. Je tam aj konsenzus mnohých solídnych svetových odborníkov, ktorí ho považujú za jeden z najlepších.

V našom systéme, ktorý sa holandským inšpiroval, chýbajú isté zložky, respektíve sa mnohé veci nedotiahli do konca. Jedným z úplne zásadných je napríklad motivácia pacienta k tomu, aby sa staral o svoje zdravie. V Holandsku to funguje formou spoluúčasti. Ľudia sú motivovaní dôkladnejšie sa starať o svoje zdravie a nečerpať zdroje zbytočne.

Ďalší chýbajúci prvok je nemožnosť dopoistenia sa v rámci doplnkového zdravotného poistenia. Znamená to, že by ste mali základ, ktorý vám garantuje zdravotnú starostlivosť najmä pri ťažkých ochoreniach a tiež zložité zdravotné úkony, ale nemáme už možnosť dopoistenia na vyšší štandard. To je niekedy až absurdné. Bez ohľadu na prostriedky, ktorými disponujete, alebo výšku odvodov, ktoré odvádzate, ste len rovnaká surovina, ktorá príde do zdravotníckej továrne, ktorá vás prijme a „spracuje“. Oficiálne nemôžete urobiť nič. Za vyšší štandard nie je možné si doplatiť. Pritom zdravotníctvo peniaze potrebuje. Väčší prísun peňazí by nakoniec ocenila aj nemocnica, aj všetci pacienti. V tomto bode sa tiež od Holandska zásadne diferencujeme.

No sú tam ešte iné veci. Napríklad zvýšenie tlaku na efektivitu všetkých ostatných účastníkov zdravotného systému od ambulancie, cez nemocnice. Často je to veľmi nevyvážené. Je to mnohokrát závislé aj od toho, akým spôsobom sa v nemocniciach uplatňujú vlastnícke práva a akým spôsobom je nastavená akútna zdravotná starostlivosť a dlhodobá starostlivosť. Napríklad konkrétne máme u nás veľa akútnych lôžok, ale chýbajú nám tie dlhodobé, najviac sociálna a dlhodobá starostlivosť, to znamená LDCH (liečebňa pre dlhodobo chorých) a rôzne ústavy. So starnutím populácie sa bude tlak ešte zvyšovať. Pred tým sa nedá uniknúť. Potichu rastie obrovský deficit, pretože najväčšiu časť prostriedkov, pochopiteľne, spotrebováva staršia populácia, keďže je chorľavejšia. Neustále sa však jej časť zväčšuje. Percento starých ľudí rastie. Pokiaľ systém nebude už odteraz premýšľať o tom, že o 15 rokov bude starých ľudí ešte viac, tak to bude čím ďalej tým horšie.

Za najzásadnejší však považujem prístup pacienta k vlastnému zdraviu, doplnkové zdravotné poistenie a do istej miery aj možnosť pracovať s poistným. Zmeny v týchto troch veciach by nám mohli pomôcť. V Holandsku totižto je aj možnosť znížiť poistné zo strany poisťovne. Pokiaľ sa jej darí, môže regulovať poistné, a tak môže byť viac prístupná aj pre ostatných, viac konkurencieschopná. Aj keby sme to napríklad urobili radi, tak nemôžeme, lebo zo zákona je to pre všetkých jasne dané a nedá sa s tým vôbec nič robiť. 

Ak by aj legislatíva umožňovala priplatiť si za lepšiu zdravotnú starostlivosť, máme vôbec na Slovensku dostatok kvalitného personálu? Lekárov, zdravotníkov...? Nie je tu ani veľa súkromných kliník, a tie, ktoré sú, nie sú kvalitnejšie čo sa týka personálu. Sú to tí istí lekári. Nenarazí jeden vyriešený problém vzápätí na ďalší problém?

Jeden schválený zákon nevyrieši zo dňa na deň všetko, ale aspoň sa veci pohnú. Je najvyšší čas začať pracovať na zlepšovaní prostredia, v ktorom bude viac zdrojov, čo pritiahne viac ľudí, ktorí by študovali medicínu, alebo tých, ktorí by sa vrátili späť zo zahraničia. Veľké množstvo slovenských lekárov pôsobí v iných krajinách. Som tiež presvedčený, že na Slovensku by mohlo byť oveľa viac študentov medicíny. Nehovorím, že každý môže byť lekárom. Vyžaduje si to určitý profil a schopnosti. Vyštudovať medicínu a vykonávať prácu lekára je skutočne náročné. Objektívne však na Slovensku zďaleka nie je toľko lekárov, koľko ich potrebujeme. Nehovoriac o vekovom priemere u populácie všeobecných lekárov. To je časovaná bomba. Máme dnes lekára „rekordmana“ medzi ošetrujúcimi lekármi, ktorý má 93 rokov. Je však aj veľké množstvo osemdesiatnikov, ktorí stále ordinujú, pretože sú pod obrovským tlakom. Keby odišli do dôchodku, nemal by kto ošetrovať ich pacientov. Robia to teda naďalej a nezriedka aj na úkor vlastného zdravia. A bude to čím ďalej tým horšie. Vekový priemer lekárov je nad 50 rokov.

Pokiaľ sa však do slovenského zdravotníctva neprinesú ďalšie zdroje, tak sa mladí lekári zo zahraničia nevrátia. Jedna vec sú možnosti štátnej kasy, druhá sú súkromné zdroje. Bolo by prospešné umožniť, aby do systému mohlo prichádzať viac prostriedkov formálnou cestou.

A, samozrejme, dá sa minimálne polemizovať aj o tom, či štát skutočne nemá viac peňazí na zdravotníctvo. Treba sa možno zamyslieť nad tým, či by nebolo lepšie, keby investície, ktoré smerujú napríklad do predvolebných balíčkov, nebolo lepšie investovať do zdravotníctva. Dobre spravovať štátne financie nie je jednoduché a vždy je to ťažká voľba, ale aj v krajinách s obdobným HDP dokážu nájsť viac peňazí pre lepšie fungovanie zdravotníctva. Tak si myslím, že to asi ide, ak sa chce.

Aký by mal byť podľa vás správne nastavený pomer medzi solidárnym a zásluhovým princípom zdravotného poistenia? Vedeli by ste to porovnať aj s inými krajinami?

Solidárny systém je určite nevyhnutný. My sme kultúra, ktorá solidaritu vníma veľmi silne, a je to správne. Ja sa s tým tiež stotožňujem. Treba sa zamyslieť nad tým, či je úplne fér, keď niekto, kto do systému odvádza obrovské príspevky, musí čakať rovnako päť hodín na lekára ako ten, ktorý sa z vlastnej vôle na systéme dlhodobo priživuje, respektíve sa mu nechce pracovať. Inšpirácia z Holandska je z tohto hľadiska veľmi správna. Málokto vie, že Holandsko je taktiež veľmi sociálna spoločnosť. Napríklad Veľká Británia má rovnako veľmi solidárny zdravotný systém, ktorý však nie je úplne funkčný, respektíve má veľké problémy, a samotní klienti ho veľmi radi nemajú. Inšpirovať sa v Amerike by taktiež nebolo dobré. Americký zdravotnícky systém je mimoriadne nepodarený – je extrémne drahý. Je prekvapivé, že taká sofistikovaná krajina nebola schopná posunúť sa v tomto smere ďalej. Inšpirácia Amerikou by teda určite nebola dobrá.

Holandský systém je, naopak, aj u svojich obyvateľov veľmi populárny. Je to sociálna spoločnosť, veľmi citlivá na rovnaké práva občanov. Inšpirácia od nich je pre nás preto adekvátna.

Konkrétne číslo, teda pomer medzi solidárnym a zásluhovým, je ťažké povedať. Možno 80 : 20 v prospech solidárneho. Pre mňa je však zásadným krokom zlomenie paradigmy, že v zdravotníctve musí byť všetko zadarmo. To nie je správne. Nesie to so sebou veľké množstvo negatívnych sprievodných javov. To, že zdravotníctvo má byť zadarmo, je zle zdedenou ilúziou z čias socializmu. Štát môže rozdať iba tie peniaze, ktoré predtým niekomu zoberie. Takto to funguje. Štát neexistuje samostatne, štát sme my. Nič nie je zadarmo, vždy to niekto platí. Teraz to financujú tí, ktorí platia odvody. Negatívum nepravdivej domnienky, že je všetko zadarmo, sa prejavuje aj v zbytočných návštevách u lekára, dokonca aj u špecialistov, u ktorých je to ešte drahšie. Rovnako aj pri prevencii, teda spôsobe, akým sa ľudia starajú o svoje zdravie. Priznajme si to a nastavme to lepšie.

Nemôžu byť problémy, ktoré spomínate, spôsobené aj zlou komunikáciou medzi lekárom a pacientom? Nebolo by vhodné aj vzdelávanie lekárov v oblasti komunikácie? Pacienti často nerozumejú svojej diagnóze, alebo jej príčine, ktorú by možno mohli prevenciou zmeniť, ak by vedeli ako. Lekári, a najmä tí starší, často komunikujú skutočne nezrozumiteľne a povýšene.

Určite áno. Je to systémový problém, nie čiastkový. Súhlasím, že vo viacerých prípadoch je pochopiteľné, že pacient hľadá alternatívny názor, respektíve chce ísť za špecialistom. To máte pravdu. Starého psa však novým kúskom naučíš ťažko. Vzhľadom na vysoký priemerný vek lekárov je to na dlhšie. Jednoznačne však súhlasím s tým, že čím skôr sa to začne meniť, a začne sa tým smerom vyvíjať systematický tlak, tým lepšie. My ako poisťovňa sa snažíme na lekárov tlačiť, aby sa ich klientsky prístup k pacientovi začal reálne zlepšovať, respektíve, aby sa merala spokojnosť klientov.

Priniesol tento mimoriadne ťažký „covidový čas“ zdravotníctvu aj niečo dobré? Napríklad urýchlila sa digitalizácia, zefektívnili sa nejaké procesy aj v zdravotníctve?

Všetci vidíme, že digitalizácia v čase covidu obhájila svoj dôvod. Pred desiatimi, pätnástimi rokmi by bolo nemožné, aby sme pracovali z pohodlia domova bez výrazného obmedzenia. Podľa mňa si každý uvedomil, aká je digitalizácia veľmi dôležitá.

V zdravotníctve sa taktiež veľa vecí posunulo. Napríklad telemedicína – pacienti nemusia zakaždým chodiť k lekárovi, ale niekedy stačí zatelefonovať, alebo vykomunikovať problém elektronicky. V niektorých prípadoch lekár dokáže aj na videu rozpoznať, o aký zdravotný problém ide. Je potrebné aj naďalej pokračovať v systémových reformách, aby sa nemuseli ďalej vypisovať „hlúpe“ výmenné lístky a papierové objednávky, ale aby to fungovalo elektronicky. Taktiež možnosť pri vyšetreniach „zdieľať“ zdravotnú dokumentáciu. Aby sa napríklad nestávalo, že sa absolvuje vyšetrenie, ako je röntgen, opakovane, pretože chýbajú záznamy.

Myslím si, že my sme v tomto smere výrazne ďalej ako napríklad štátna poisťovňa. Sami to priznávajú. Štátna poisťovňa nebola schopná ani diaľkovo fungovať, pretože nemajú dostatočné technologické zázemie na to, aby sa mohli pripojiť z domu. Stále vo veľkej miere využívajú „papiere“. To všetko sa nám už podarilo preklopiť do digitálnej formy. Všetko sa skenuje. Šanóny naplnené papiermi už u nás takmer nenájdete. Chceme, aby sa všetko spracovávalo elektronicky. Dnes sa dá všetko administrovať aj cez mobilný telefón, a to veľmi jednoducho.

Tento trend je veľmi zásadný a chceme ho podporiť všade, kde to pôjde. Elektronický recept sme zaviedli do normálneho života. Dnes si všetci zvykli, že vôbec nemusia mať papier, ale že sa povie len rodné číslo, prípadne sa ukáže nejaký kód, a všetko sa odrazu dá. Trendom pre ďalších desať rokov bude, že mnoho úkonov, ktoré sa dnes vykonávajú len v nemocniciach, bude možné urobiť aj na diaľku. Existujú už dokonca natoľko sofistikované „mašinky“, že človek nemusí nevyhnutne ležať v nemocnici. Pacient bude doma spokojnejší a zároveň je to aj menej nákladné. Tento trend poskytuje obrovské príležitosti.

Aké ďalšie významné zmeny vnímate počas svojej 20-ročnej kariéry v oblasti poisťovníctva? A akú budúcnosť poisťovníctvu predpovedáte? Ako sa zmenia produkty v poisťovníctve?

Mal som príležitosť pracovať na troch rôznych kontinentoch a pôsobil som niekoľko rokov v zahraničí. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako má každá krajina odlišné vnímanie na tú istú vec. Pravdou však je, že trendy vás skôr alebo neskôr dobehnú všade.

Takže smer je jasný – digitalizácia. Stále viac klientov očakáva, že väčšina sprievodných služieb bude prebiehať digitálne. Osobný prvok síce bude navždy prítomný, no eliminuje sa.

Taktiež klienti sú dnes omnoho skúsenejší a očakávajú kvalitnejšie produkty. A produkty sa skutočne zlepšujú. V minulosti hrala veľkú úlohu značka či provízia. Obchod sa opieral o provízie. Dnes si však mnohí sprostredkovatelia dávajú záležať na svojom mene. Neponúkajú niečo, čomu sami neveria, rozlišujú a zohľadňujú to, aký produkt je pre klienta výhodnejší, a ten mu ponúkajú. Tlak na zlepšovanie produktov a služieb je veľmi zreteľný a pokračuje ďalej.

Bezpochyby však nezmizne ani tlak na regulácie, naopak, bude ešte väčší. V tomto bode je to však trochu sporné. Kladiem si otázku, dokedy to ešte dáva zmysel a kedy je to už len byrokracia alebo absurdita. Z veľkej časti ide aj o tlak z Európskej únie, ktorá jednoducho rada reguluje. Mnohé z regulácií aj skutočne pomohli, pretože menej kvalitné poisťovne boli dotlačené buď odísť, alebo sa natoľko skultivovať, že sa pre klientov stali bezpečnejšími. No všetkého veľa škodí.

Ako ste spomínali, mali ste možnosť žiť a pracovať na troch rôznych kontinentoch. Vedeli by ste porovnať život v jednotlivých krajinách? Zaujímalo by ma najmä, ktorá krajina je podľa vás najlepšia na život z pohľadu zdravotného systému?

Áno, veľa rokov som žil v Južnej Amerike, v Ázii a v Európe. Roky som žil v Brazílii aj v Južnej Kórei. Bol som riaditeľom v jednej z najväčších latinskoamerických poisťovní. Figuroval som v predstavenstve tretej najväčšej životnej poisťovne v Južnej Kórei. A, samozrejme, aj v Európe. V Česku a na Slovensku som pracoval v poisťovni, ktorá bola súčasťou holandskej firmy. Mal som teda skutočne výnimočnú možnosť vidieť biznis v širokom poňatí v absolútne odlišných kultúrach. Som veľmi vďačný aj za túto skúsenosť. Nedá sa povedať, že je jedna horšia a iná lepšia, v konečnom dôsledku sú všetky rovnaké. Ak sa však sústredíte na to, čo majú v inej kultúre lepšie, môžete sa tým inšpirovať. Ak tých kultúr prejdete viac, tak vás to veľmi obohatí.

Veľmi si cením, že som tam mohol normálne žiť. Jedna vec je ísť niekam na dovolenku, hoci už aj to človeka zveľadí, ale druhou vecou je byť súčasťou nejakej kultúry. Mohol som žiť s tými ľuďmi, riešiť podobné problémy a hovoriť ich jazykom.

Krajiny, v ktorých som pôsobil, sú z nášho pohľadu väčšinou exotické. Paradoxne však musím dodať, že napríklad Brazília má jedno z najlepších zdravotníctiev na svete, ale iba pre tých, ktorí majú peniaze. Teda pre tých, ktorí si môžu dovoliť zaplatiť privátne poistenie. Lekári sú veľmi kvalitní, je tam veľmi prísny systém štátnych univerzít. Nenechajú prejsť nikoho, kto nie je odborne veľmi vysoko nadaný. Je tam však relatívne málo lekárov. Zlé je najmä zázemie štátneho zdravotníctva. Súkromné je však absolútne špičkové. Chodia sa tam liečiť ľudia z celého sveta. Je to veľký biznis. Ako poisťovňa sme mali 40 % zdravotného trhu, takže sme mali pomerne slušný prehľad o tom, ako to v tejto krajine funguje. Ľudia sú tam však mimoriadne srdeční a veľmi krásni, najmä teda zvnútra.

Kórea má úplne iný systém fungovania. Spoločnosť je zásadne iná. Je to protiklad nielen z geografického hľadiska, ale aj kultúrneho. Majú vymyslený systém, ktorý perfektne funguje. Sú ochotní pracovať do úmoru. Ich pracovná obetavosť je obdivuhodná. Radšej vyskočia z okna, ako by niečo nedokončili. Zdravotníctvo je tam v priemere lepšie. Disponujú špičkovými pracoviskami. No stávajú sa tam aj kuriózne veci. Napríklad sa automaticky očakáva, že keď je niekto hospitalizovaný, nastúpi do nemocnice aj člen jeho rodiny, ktorý pomáha, napríklad obväzuje a podobne. To sú veci, ktoré v Európe nechápeme, ale tam je to samozrejmé. Teším sa, že som na tomto kontinente mohol byť a pochopiť, čo vlastne Ázia „znamená“. K tomu by som povedal ešte jednu vec. Pokiaľ sa nepreberieme, tak oni nás prevalcujú. Európa je síce prekrásna, ale je to prekrásne múzeum. Svet už začal šliapať na úplne iných obrátkach. Ázia je ako parný valec, ktorý sa rozbehol a ide čím ďalej tým rýchlejšie. Ak sa neuhneme, alebo nepôjdeme rovnakou rýchlosťou, tak nás prevalcujú.

Skutočne zaujímavý pohľad na rôzne kultúry a temperament ľudí z rôznych kontinentov. Na záver sa už len opýtam, s akými ľuďmi sa vám počas vašej kariéry a pôsobenia v rôznych kútoch sveta najlepšie pracovalo? Aké hodnoty si na ľuďoch vážite najviac?

Je pre mňa zásadné, aby ľudia mali chuť a energiu niečo robiť. Ak niekto nemá tieto dve ingrediencie, tak z toho dobrú polievku neuvaríte. Nedá sa stále na niekoho tlačiť a nútiť ho, aby sa posúval, vzdelával a snažil sa zlepšovať. Dôležitá je energia a chuť na sebe pracovať, neprestať sa učiť a posúvať sa dopredu. Svet sa rýchlo mení. Tá doba, keď sa stačilo niečo sa naučiť, a potom to iba rutinne vykonávať, je dávno preč. Dnes každá, aj relatívne jednoduchá činnosť, rýchlo napreduje a mení sa. Ak človek rezignoval na učenie sa nových vecí, tak ho to doženie. A to nielen v mojej firme, ale všade.

Ďalšou vecou je kompetencia. Ak človek nerozumie tomu, čo robí, ťažko môže robiť nejakú sofistikovanejšiu prácu.

Zároveň však úprimne verím, že „len“ dobre pracovať nestačí. Pokiaľ človek nie je ľudský, korektný a slušný, tak sa to vždy nejako vráti. Morálna integrita a celkové nastavenie musia byť absolútne fundamentálne, nech ste kdekoľvek na svete. Nechcem pracovať s ľuďmi, ktorí nemajú mravnú integritu, aj keby boli šikovní a rýchli. Zásadným a kľúčovým je, aby mal človek správne nastavené hodnoty transparentnej a korektnej práce.