Martin Vlachynský: Pozor na ekonomický populizmus, situáciu na Slovensku to môže len zhoršiť

Foto: archív Martina Vlachynského

fb_share 

Kto namiešal tento koktail?

Posledných niekoľko rokov takmer nepoužívané slovo inflácia opäť nadobudlo svoj skutočný význam. Ceny tovarov a služieb začali rásť a domácnosti začali pociťovať vplyv tejto hrozby. Čo sa vlastne pokazilo, čo prestalo fungovať?

Inflácia je vždy o dvoch základných veciach. Na jednej strane máme množstvo tovarov a služieb, a na strane druhej je zase určité množstvo peňazí, za ktoré tieto tovary a služby nakupujeme. Pokiaľ sa zmení váha niektorej zo strán, môže dôjsť k inflácii, ktorá priebežne zrýchľuje či spomaľuje, alebo k deflácii, ktorá je jej opakom. V našom, vlastne v celosvetovom prípade, strana peňazí naberá na objeme približne od rokov 2008 až 2010, keď sa začalo s takzvaným kvantitatívnym uvoľňovaním v podobe masívneho nákupu aktív centrálnymi bankami. Úrokové miery začali prudko klesať a zastavili sa veľmi blízko pri nule, v niektorých prípadoch dokonca aj pod ňou.

Toto bola tá viditeľná časť ľadovca nachádzajúca sa nad hladinou, ktorú bežný smrteľník mohol priebežne sledovať v médiách. Väčšina toho pomyselného ľadovca však zostala pod hladinou, a teda pre bežného spotrebiteľa – neekonóma, zostala neviditeľná...

Presne tak. Videli sme, ako sa nafukujú bilancie centrálnych bánk nakupujúcich dlhopisy a iných aktív práve v rámci kvantitatívneho uvoľňovania. Nevideli sme však, že by rovnakým tempom rástla aj peňažná zásoba, teda reálne peniaze vo vreckách, peňaženkách a na bankových účtoch ľudí a firiem. Ako keby sa tie nové peniaze točili len medzi centrálnymi a komerčnými bankami a zostávali v nich v podobe rezerv. Ekonomiky rástli tempom okolo 3 až 4 %, ceny tovarov a služieb boli stabilne nízke, a až do začiatku roku 2020 sa nič zásadné nedialo. S príchodom pandémie koronavírusu však prišlo k zásadnej zmene. Podniky prestali produkovať, služby boli zatvorené, tovary prestali prúdiť, nakupovanie bolo obmedzené. Hoci teraz po dvoch rokoch pandémie to vyzerá, že situácia sa normalizovala, globálne vzaté, pandémia samotná sa ešte neskončila.

Je zrejmé, že neexistuje jediná príčina, ktorá spôsobila súčasnú inflačnú špirálu, ktorá sa akoby stále len rozbieha. Ktoré dôvody mali a majú na aktuálnu ekonomickú situáciu najzásadnejší vplyv?

Súčasná situácia je dôsledkom udalostí, ktoré sa stali počas uplynulých desiatich rokov. Ak by nedochádzalo k takému masívnemu uvoľňovaniu monetárnej politiky, nebola by teraz inflácia taká vysoká. Veľmi dôležitými faktormi sú aj pandémia koronavírusu a vojna na Ukrajine. Je toho však ešte oveľa viac. Prvýkrát vôbec sme sa stretli napríklad s vrtuľníkovými peniazmi, ktoré až doteraz existovali len teoreticky. V USA takmer každý Američan dostal šek na niekoľko tisíc dolárov bez akýchkoľvek dodatočných podmienok a otázok. To všetko sú dôvody, prečo inflácia razantne šliapla na plyn a svetové ekonomiky teraz majú problém.

ECB zastrešuje 19 krajín

Prvotný nárast inflácie sa obišiel bez paniky. Neskôr, keď začala dosahovať svoje viac- až mnohoročné maximá, začala byť situácia znepokojujúca. Niektoré centrálne banky prijali prísne opatrenia, ktorými sa ju pokúsili udržať na uzde (Česko, Poľsko, Rusko...), iné boli oveľa zdržanlivejšie, ako napríklad americký FED, a ECB dosiaľ neprijala prakticky žiadne opatrenia. Výsledkom však je, že inflácia rastie vo všetkých krajinách. Prečo je to tak?

Nemôžeme porovnávať výkonnosť centrálnych bánk podľa toho, ako vysoko dosiaľ zdvihli kľúčové úrokové sadzby. Váha českej centrálnej banky je predsa len iná ako váha amerického Federálneho rezervného úradu (FED, ktorý plní úlohy centrálnej banky – pozn. red.) alebo Európskej centrálnej banky (ECB) s pôsobnosťou pre krajiny eurozóny. Vidíme tiež, že hoci sa centrálne banky snažia pôsobiť ako takmer vedecké inštitúcie, v praktickom živote sú to inštitúcie pod silným politickým tlakom. Príkladom je Turecko, kde prezident Erdogan doslova diktuje, ako sa budú meniť úrokové sadzby. Ale vplyv politiky je vidieť aj inde. Napríklad v ECB sú to dlhodobé trenice medzi takzvanými jastrabmi napríklad z Nemecka a holubicami zastupujúcimi juhoeurópske štáty. Čiže ani tam nie je jednotný názor na to, aký postoj by mali k riešeniu ekonomických problémov v eurozóne zaujať.

Na ich obranu je však potrebné povedať to, že na rozdiel od iných centrálnych bánk je ECB zodpovedná za vývoj v 19 krajinách, pričom každá z nich dosahuje inú ekonomickú úroveň, každá má vlastné ekonomické špecifiká aj problémy, a v neposlednom rade aj inú úroveň inflácie. Inak povedané, ak chce napríklad ulahodiť Nemcom, tak s najväčšou pravdepodobnosťou poškodí Talianom a naopak. Preto si rozhodnutia tejto inštitúcie vyžadujú značnú mieru diplomacie. Aj preto je tempo zvyšovania úrokových sadzieb naprieč celým svetom veľmi odlišné.

Z toho, čo hovoríte, je zrejmé, že ECB to má skutočne náročné, pretože zastrešuje príliš veľa ekonomicky nerovnocenných krajín. Preto našľapuje mimoriadne opatrne, aby urobila optimálne rozhodnutie s ohľadom na množstvo premenných, ktoré musí brať do úvahy. Je to vôbec reálne?

Jednoducho musí akceptovať súčasné politické nastavenie v Európskej únii. Ak by v EÚ boli jasne dané pravidlá, ako majú vyzerať verejné financie, aká má byť zadlženosť jednotlivých krajín a iné, tak by všetky krajiny museli mať rovnaké pravidlá aj disciplínu a nenastala by situácia, že ak sa zastaví kvantitatívne uvoľňovanie, alebo sa zvýši úroková miera, tak napríklad Taliani budú mať problém predať svoje dlhopisy. Tieto podmienky však v EÚ splnené nie sú.

Čo by podľa vás mala ECB urobiť, aby konečne zastavila roztočenú inflačnú špirálu?

Určite zmenšiť mieru monetárneho uvoľňovania. To znamená zvýšiť úrokové miery a zastaviť alebo aspoň zásadne spomaliť kvantitatívne uvoľňovanie. V preklade – zastaviť nakupovanie štátnych dlhopisov od jednotlivých členských krajín. To však vôbec nie je jednoduché. Vo chvíli, keď sa tak stane, na trhu príde k recesii, ktorá môže byť aj naozaj zásadná. V dôsledku toho by štáty, ktoré nemajú v poriadku svoje verejné financie, a tých je v Európe viac ako dosť, mohli mať zrazu problém financovať svoje gigantické deficity. Preto ECB váha, lebo si uvedomuje ďalekosiahle dôsledky svojho budúceho rozhodnutia. Navyše nie je to riešenie, ktoré samotný problém vyrieši okamžite. Zastavenie, respektíve zníženie inflácie, môže trvať aj niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Stačí si len spomenúť na 80. roky 20. storočia v Spojených štátoch. FED vtedy musel až drasticky navýšiť úrokové miery, aby znížil infláciu, a trvalo mu to niekoľko rokov, kým sa dostala späť na akceptované hodnoty okolo 2 %. Aj z toho je zrejmé, že nejde o jednoduchú priamočiaru akciu.

Zo sveta späť domov

Prejdime z globálneho svetového ihriska k nám domov. Štátny dlh máme vyšší ako 61 miliárd eur, deficit štátneho rozpočtu dosahuje asi 6 % HDP, stav ekonomiky nie je práve najlepší... Ako vnímate možnosti na boj s infláciou z pohľadu Slovenska?

Najprv z pohľadu verejných financií. My sa často chlácholíme naším dlhom, ktorý je na pomery eurozóny stále ešte podpriemerne nízky. Menej ako celkový dlh nás však zaujíma ten, ktorý je potrebné splatiť v blízkej dobe, teda deficit a aktuálne refinancovaná časť starého dlhu. Našťastie je náš dlh dostatočne „natiahnutý“, takže potreby jeho refinancovania nie sú až také akútne. Ročne to robí niekoľko miliárd eur. V súhrne však vláda každý rok musí nájsť zdroje prostredníctvom predaja dlhopisov na prefinancovanie približne 10 miliárd eur. Problémy môžu nastať v okamihu, keď krajina nedokáže predať svoje dlhopisy. Nám sa to stalo bezprostredne po vypuknutí pandémie koronavírusu na jar 2020. Našťastie sa situáciu rýchlo podarilo dostať do normálu. Inak by to však bol naozaj veľký problém, pretože aby krajina nezbankrotovala, musela by veľmi rýchlo nájsť spôsob, ako ušetriť niekoľko miliárd eur napríklad na dôchodkoch, sociálnych dávkach či platoch učiteľov... a to by bolo mimoriadne bolestivé.

Na to radšej ani nepomyslieť. Je niečo, čo by sme mohli podniknúť z pohľadu ekonomiky samotnej?

Musíme sa rozhodnúť medzi dlhodobým krvácaním alebo rýchlym stlačením rany, ktorá síce zabolí, ale z dlhodobého hľadiska nám pomôže stabilizovať situáciu. To rýchle stlačenie rany by bolo bolestivé. Na Slovensku by teraz takéto razantné riešenie prinieslo krátko- a strednodobé ekonomické zhoršenie, veľmi pravdepodobne aj recesiu.

Ekonomicky je teda zrejmé, čo by sme mali robiť, aby sme skrotili infláciu, ale ak sa na celú situáciu pozrieme aj politicky, nie je úplne isté, či sa nájde dostatok vôle prijímať nepopulárne opatrenia.

Áno, je to presne o tom. Politici majú spravidla len veľmi krátky cyklus životnosti, obyčajne iba štyri roky a niekedy aj menej. Prakticky stále tu prebiehajú nejaké voľby, kde sa politici na rôznych úrovniach snažia zaujať svojich voličov a udržať svoju popularitu na čo najvyššej úrovni. Centrálne banky sa usilujú stáť bokom od tohto diania a označujú sa za neutrálne a nezávislé ustanovizne riadené technokratmi, ktorí by nemali prihliadať na politické záujmy a urobiť všetko pre to, aby naplnili svoj mandát, a teda držali infláciu na úrovni 2 %. Realita je však trochu iná a vidieť to najmä na konaní ECB, ktorá zatiaľ nepristúpila k prijatiu žiadnych zásadných protiinflačných opatrení a len nesmelo hovorí o tom, že ešte v tomto roku sprísni svoju monetárnu politiku a začne zvyšovať úrokové miery. Otázna je tiež politická nezávislosť centrálnych bánk, pričom je zrejmé, že politické tlaky ovplyvňujú ich rozhodovanie. Takto je skrátka v súčasnosti nastavený systém centrálneho bankovníctva a monetárnej politiky vo svete.

Priebeh a výsledok vojny

Najväčším problémom a zároveň najzásadnejšou premennou súčasnej inflácie je aktuálna vojna na Ukrajine. Nikto netuší, ako dlho ešte bude trvať, kedy sa skončí a čo vojnové rozuzlenie prinesie najmä z pohľadu energií. Viete načrtnúť nejaké scenáre, ako by sa situácia mohla ďalej vyvíjať?

Zrejme najzreteľnejším dôsledkom vojny na Ukrajine je, že väčšina svetových ekonomík sa, či už dobrovoľne, alebo pod vplyvom okolností, začala odpájať od ekonomických vzťahov s Ruskou federáciou. Tá tvorí približne 2 % celosvetovej ekonomiky, čo je relatívne málo, pretože je len približne dvakrát väčšia ako poľská ekonomika a je úplne porovnateľná napríklad so španielskou ekonomikou. Problém však nie je v sile ruskej ekonomiky, ale v tom, že je veľmi špecializovaná na produkciu niekoľkých komoditných produktov s akcentom na energie, pohonné hmoty a suroviny, ktoré sú dôležitou súčasťou mnohých obchodných reťazcov. Prehodiť výhybku v rámci týchto reťazcov bude veľmi, veľmi náročné. Ako veľmi sa to podarí, to do značnej miery závisí od šikovnosti podnikateľov, ako a či si dokážu nájsť náhradných dodávateľov, či dokážu vyrábať alternatívne produkty a či na to budú mať dostatok kapitálu.

Názory na túto situáciu sa rôznia. Niektorí analytici hovoria, že už od budúceho roku môžeme v pohode fungovať aj bez ruskej ropy a plynu. Iní vravia, že v horizonte niekoľko najbližších rokov je to veľmi nepravdepodobné. Tiež nevieme, ako sa bude vojna vyvíjať – či príde k jej eskalácii, alebo, naopak, k utlmeniu. Existuje tu množstvo otvorených scenárov. Pokiaľ mám hovoriť za seba, podľa mňa je najpravdepodobnejšie, že na Ukrajine bude vojna pokračovať ako „zamrznutý konflikt“, ktorý môže trvať aj niekoľko rokov.

My sme sa o ten rast na Slovensku pripravili aj sami tým, že sme s peniazmi v uplynulom desaťročí nakladali mimoriadne rozšafne, ako keby sa nám už nikdy nič zlé nemohlo stať. Ako to vidíte s dôrazom na občana, pretože slovné spojenie o uťahovaní si opaskov prestáva byť frázou, ale začína byť skutočnosťou?

Dôsledky sú viac ako zrejmé. Hovorím o klesajúcej kúpyschopnosti úspor, pričom ani mzdy už nestíhajú držať krok s infláciou. Znie to dramaticky, ale zatiaľ to nie je žiadna apokalypsa. Hovorím o hospodárskom poklese, respektíve spomalení, ktoré sme za posledných 30 rokov už niekoľkokrát zažili a prežili, takže kolaps ekonomiky tu zatiaľ nehrozí. Aj tak to však bude stačiť na to, aby to vyvolávalo nemalú mieru sociálneho napätia, a to aj v kontexte s uplynulými desiatimi rokmi, keď sme si zvykli na nepretržitý rast životnej úrovne. Keďže posledná veľká kríza je vzdialená už 14 rokov, pre mnohých ľudí precitnutie do reality môže byť šokom.

Hypotekárny trh

Určite je to nová skúsenosť. A novú skúsenosť teraz prežívajú aj všetci, ktorí si financujú bývanie prostredníctvom hypotekárnych úverov. Mať vlastné bývanie je na Slovensku statusovou záležitosťou, ktorú máme takpovediac v DNA, no aktuálne zdražovanie úverov môže mnohým ľuďom urobiť škrt cez rozpočet. Dalo sa s tým počítať?

Je jasné, že sme nemohli očakávať, že 1-percentné úrokové sadzby nám vydržia 30 rokov. A doba, keď príde k zvyšovaniu úrokových sadzieb, práve nastala. Otázne je, ako rýchlo sa budú úvery zdražovať. Keď sa pozrieme za našu západnú hranicu, vidíme, že v Česku to zvyšovanie úrokov bolo rýchle a intenzívne. Zároveň však vidíme, že ECB je oveľa viac holubičia (menej razantná – pozn. red.) ako napríklad Česká národná banka, ktorá zvyšovala úrokové sadzby výrazne a v rýchlom slede za sebou. ECB tak zatiaľ neurobila ani raz a sľúbila, že sa o to pokúsi až v druhej polovici tohto roka a jej tempo bude zrejme pomalšie.

Napriek tomu zdražovanie hypoték už prinieslo celkom slušný pohyb až paniku na bankovom trhu. Je situácia dramatická, alebo len náhla zmena vyplašila bankových klientov, ktorí si zvykli na pohodlné úroky blízke nule a zabudli, že to nie je navždy?

Problém je v tom, že množstvo ľudí na Slovensku zainvestovalo pomocou finančnej páky (úveru) do nehnuteľností toľko peňazí, koľko by si nedovolilo vložiť do žiadnych akcií ani komodít. Je to vysoko rizikové a prichádza čas, keď sa ukáže, ako veľmi. Aj preto teraz vidíme ten ošiaľ s refinancovaním hypoték spojený so zmenou fixácie úrokovej sadzby na čo najdlhšie obdobie. Kým v nedávnej minulosti boli dlhšie fixácie doslova raritou, dnes už 7- až 10-ročné fixácie sú bežné a žiadané. V porovnaní splátok so súčasnými príjmami ľudí však situácia stále ešte nie je extrémne dramatická.

Tu je potrebné spomenúť činnosť Národnej banky Slovenska, ktorá už v minulosti, a teda v predstihu, sprísnila podmienky poskytovania úverov. Bola to z jej strany príprava na možné problémy v budúcnosti?

NBS naozaj stanovila, do akej miery sa môže občan zadlžiť, akú časť hodnoty nehnuteľnosti môže predstavovať istina úveru a podobne, čím sa akoby pripravovala na horšie časy, a teda klienti bánk vďaka tomu majú pri zdražovaní úverov, ktoré teraz nastalo, ešte stále k dispozícii istú nárazníkovú bezpečnostnú zónu. Len budúcnosť nám však odpovie, do akej miery to bude stačiť, aby sme predišli problémom na hypotekárnom trhu, ktoré reálne môžu nastať. Do veľkej miery to bude závisieť aj od toho, ako sa budú vyvíjať ceny nehnuteľností. Pokiaľ sa nezrútia, tak aj tí dlžníci, ktorí sa dostanú do osobných problémov, sa dokážu zachrániť tým, že nehnuteľnosť predajú a istinu úveru vyplatia. Pokiaľ sa však ceny nehnuteľností zrútia, tak budeme mať problém, pretože nebudú schopní vyplatiť istinu predajom nehnuteľnosti.

Politické leukoplasty

Načrtávate nie príliš optimistickú budúcnosť, ale zároveň miernite svoje slová tým, že hoci padáme, stále nie sme na tom úplne zle. Stále je tu však riziko, že pokiaľ sa nezačneme správať zodpovednejšie, tak dopad na zem bude naozaj tvrdý. Kto by nás mohol zachrániť, respektíve úplne potopiť?

V posledných týždňoch a mesiacoch vidím to, čoho som sa od začiatku obával. A teda, že keď príde inflácia, tak politici začnú panikáriť a začnú ponúkať takzvané riešenia, ako sú napríklad regulácia cien, znárodňovanie, zákazy vývozu tovarov a rôzne ďalšie zásahy do trhu. Prvé lastovičky sa už objavili aj u nás. Toto všetko sú však nástroje, ktoré nedokážu reálne ovplyvniť stav vecí. Pretože ak je cena ropy na svetovom trhu vysoká a v európskom priestore je málo nafty, zregulovanie jej ceny nepomôže dlhodobo udržať jej cenu na nízkej úrovni. Jediné, čo tým dosiahnete, je, že jej aj naďalej bude nedostatok a v istom momente sa k slovu môže dostať aj prídelový systém. A ak začnú pribúdať takéto lacné politické leukoplasty, tak to môže situáciu len výrazne zhoršiť. Budeme tu mať totiž nielen infláciu, ale aj poruchy na trhu, ktorých odstraňovanie vôbec nebude jednoduché. S pomocou takýchto leukoplastov sa síce dá utíšiť verejná mienka, ale problémy v ekonomike sa nijako nezmenia, naopak, ešte sa zhoršia.