Zdroj foto: Lucia Šicková

Akí sú dnes mladí ľudia?

Ľudia, s  ktorými pracujem u  nás vo firme, sú väčšinou tridsiatnici, prostredníctvom projektov, ktoré organizujeme, alebo na ktorých participujeme sa dostávam aj k študentom. Čo vidím, a  to neviem, či je úplne náš slovenský kontext, alebo všeobecný, je, že študenti majú menšiu motiváciu. Pre mladých ľudí je skôr dôležitý nejaký vyšší zmysel, nejaké hľadanie samého seba ako biznis a  kariéra. Nechcem zovšeobecňovať, ale odvahu skúšať nové veci, pýtať sa a  tlačiť veci tak, ako sme to robili my, tu vidím oveľa sporadickejšie. Viem, že keby som samu seba stretla na vysokej škole (VŠ), tak by som bola dosť zhrozená z  môjho prístupu, mne nesadol kontext vysokej školy, ktorú som si vybrala. Preto som radšej išla hneď popri škole pracovať. My sme boli výrazne rýchlejšie vysunutí z  komfortnej zóny, lebo sme nemali ešte také materiálne zázemie. Bohužiaľ, mám pocit, že vzdelávací systém sa veľmi neposunul. 

Keď si porovnáte začiatky zakladania vašej firmy a  súčasnosť, je ťažké pracovať s  mladým človekom, ktorý je napríklad čerstvým absolventom? Kde vidíte problémy?

Je to iné. Aj firma bola vtedy niekde inde a zobrať niekoho, kto „nevie“, bolo omnoho menšou hrozbou. Zvlášť to platí pre našu firmu, keďže herný priemysel je slovenskom trhu špecifický a nie je tu veľa herných spoločností. Tým aj vzdelávacia sieť alebo nejaké služby pre herné firmy sú veľmi slabé. Kedysi bolo pre nás omnoho jednoduchšie zobrať zaangažovaného juniora, ktorý má motiváciu a  chce. Všetci sme sa totiž hľadali. Dnes už máme pocit, že vieme. A  veľa vecí aj vieme, ale stále veľa vecí ešte nevieme. Potrebujeme predovšetkým skúsenejších ľudí, ktorí by nás posunuli ďalej.

Kto potom tých juniorov zoberie, keď firmy budú uvažovať tak ako vy, teda že zamestnať neskúsených ľudí je nákladné? Kde by sa tí ľudia mohli nájsť, zamestnať, rozbehnúť?

Ja si myslím, že študenti sa spoliehajú na to, že ukončia školu s  titulom a  zrazu sa o  nich firmy potrhajú. Je veľmi dôležité ísť na vysokú školu, naučiť sa nejakú zručnosť, ale veľmi dôležitá je aj aplikácia zručnosti do praxe. A  tu vidím problém. Mnohí mladí nemajú odvahu skúšať, alebo sa im nechce. Pokiaľ má mladý človek v životopise len školu, tak pre nás nie je príliš zaujímavý. Je to človek, ktorý neurobil žiaden krok navyše, aby si vyskúšal, čo sa naučil. To je pritom najdôležitejšie. Niečo viem a  teraz chcem vidieť, či to funguje, alebo nie.

„Herný priemysel je špecifický na slovenskom trhu a nie je tu veľa herných spoločností. Tým aj vzdelávacia sieť alebo nejaké služby pre herné firmy sú veľmi slabé.“

Dala vám vaša vysoká škola to, čo ste chceli, alebo to, čo ste od nej očakávali?

Nie, ale nie je to iba chyba školy, pretože ten systém je nejako nastavený a  ja si uvedomujem, že VŠ majú nejaké svoje obmedzenia, v  rámci ktorých musia fungovať. Vždy to však závisí od učiteľa alebo od profesora, ktorý odovzdáva informáciu. Mne osobne dala viac stredná škola ako vysoká. Bolo to aj  tým, že som chodila na jazykovú školu, na dennej báze som komunikovala v  angličtine s  anglickými lektormi. Prístup, ktorý bol veľmi iný, ma nútil rozmýšľať, nútil ma prichádzať s  nápadmi. Pre mňa bola VŠ naozaj veľká dezilúzia. To je moja skúsenosť, ale nemusí to tak byť plošne. 

Keď mladý človek ukončí  VŠ, vie poznatky, ktoré nadobudol, využiť v praxi? 

Je to, samozrejme, individuálne. Veľká pridaná hodnota akejkoľvek vzdelávacej inštitúcie je „networking“, ktorý vzniká okolo , a  aktivity, ktoré sa dejú pomimo. Pre mňa boli ľudia, ktorých som stretla, veľmi zaujímaví. Ja si myslím, že je dôležité, aby škola vytvárala príležitosti pre študentov. Aby si témy zobrali tak, ako je im vlastné. Systém musí byť najskôr nastavený dostatočne flexibilne, aby ten, kto má zapálenie a  chce, mal priestor robiť výskum, robiť aplikáciu tej vedomosti, a  vedúci pedagóg by mal mať pozíciu skôr mentora, nie nejakej autority, ktorá vie a  ktorá je neomylná. 

Je vôbec školstvo prepojené na prax? 

Ja si myslím, že áno. Školy by veľmi chceli spolupracovať, a aj vo veľkej miere spolupracujú, niektoré rôznymi tradičnými metódami, ako sú diplomovky či stáže. Čo vnímam možno ako väčšiu výzvu, je systém financovania vysokého školstva. Školy sa snažia mať študentov dlhodobo a  robiť predovšetkým výskum a  vývoj, ako vzdelávať pre prax. Musí to však dávať zmysel nám, vám a  ešte aj študentovi. To je to, čo vidím, že nefunguje systémovo. 

Veľa profesorov a  učiteľov VŠ sa sťažuje na to, že študenti pracujú popri VŠ a  že sa primárne nevenujú štúdiu. Ako to vidíte vy?

Vôbec ma to neprekvapuje. Podľa mňa sú dva pohľady. Jeden je, či témy, ktoré v  škole študenti dostávajú, sú dostatočne zaujímavé, keď ich budú naozaj vedieť posunúť k  lepšiemu zamestnaniu, k  lepšiemu príjmu. Druhá otázka je, či v  tej práci to nie je krátkozraké, že toho človeka dostávajú takého polo naučeného a  potom veľa vecí si aj tak musia doštudovať študenti už priamo v  pracovnom procese. To je len ukážka toho, že to prepojenie tam nefunguje na sto percent. Keby školy boli schopné viac počúvať a  rýchlejšie reagovať, tak by tá spolupráca fungovala oveľa efektívnejšie a  lepšie. To však mnohokrát nemôžu, nielenže nevedia. 

Mal by mať teda študent, budúci absolvent po skončení VŠ nejakú prax?

Ja si myslím, že áno. Mal by prísť na pracovný pohovor s  tým, že to, čo sa naučil v  škole, je jeho výstup a  toto vie priniesť ako pridanú hodnotu pre vás. Len samotná prax bez teórie nie je dobrá. Lebo prax predstavuje len opakované pokusy a  omyly, ktoré možno boli už dávno vyskúšané. 

Čo si všímate vy na mladých ľuďoch, keď sa uchádzajú o  prácu? Čo by mali mať a  čo by mali vedieť?

Pre nás je dôležitý „hardskill“, teda to, že vedia niečo z  toho, čo firma potrebuje.  Zároveň sú pre nás dôležité dve veci. Určite  motivácia a  záujem o  náš priemysel ako taký. Potom je to druhý aspekt, ktorým je kultúra. Máme nastavenú nejakú firemnú kultúru a  hodnoty a  je dôležité, či ten človek naozaj zapadá aj v tomto smere.

„Hry hrajú malé deti, hrajú ich dospelí, hrajú ich starší ľudia. Nie je tam nejaké obmedzenie.“ 

Myslíte si, že na Slovensku je dostatočne veľa odborníkov, ktorí učia?

To je veľmi dobrá otázka. V  tých témach, ktoré sú pre nás relevantné, určite nie. Z viacerých vysokých škôl sa nás pýtajú, či by niektorí naši zamestnanci nechceli ísť učiť na školy. To však samotný systém nedovoľuje a  taktiež pre nás je to nemožné. Vieme a  máme umožnenú iba čiastočnú účasť na vzdelávacom procese. Pokiaľ ide o našu oblasť, určite nie je dostatok ľudí, no  neviem, ako je to plošne. Sú určite témy, ktoré sú lepšie pokryté, a  ktoré sú pokryté horšie. 

Vo všeobecnosti sa hovorí o nejakom nedostatku vzdelaných ľudí nielen v  IT oblasti, ale aj v  rôznych iných špecifických oblastiach, ako napríklad automatizovaná výroba. Stíha školstvo vôbec tieto moderné trendy? 

Je to veľmi individuálne. Sú školy, ktoré sa veľmi snažia, sú jednotlivci, ktorí vedia tlačiť na niektoré témy. Je to vždy o  tom, že človek, ktorý má tie vedomosti, ktorý má motiváciu tlačiť systém a  mnohokrát aj interne bojovať, vie fungovať aj v  rámci existujúceho systému. Systémovo, plošne to však nefunguje. Školy majú vo veľa aspektoch zviazané ruky. Nevedia dostatočne rýchlo vytvárať nové odbory alebo nové predmety, ktoré reflektujú potrebu meniaceho sa podnikateľského prostredia. 

Ako vnímate vy podnikanie na Slovensku?

Mám pocit, že ešte stále je podnikateľ blízko nejakej nadávke, čo je škoda. Myslím si, že celá tá startup scéna, ktorá na Slovensku existuje, je veľmi zdravá a  dravá a  je veľa mladých ľudí, ktorí sa snažia o  vytvorenie vlastného biznisu. Je mnoho investičných spoločností, ktoré sa neboja investovať do začínajúcich podnikov. Stále to však nie je dostačujúce. Napriek tomu, že Slovensko je malá krajina a  vedela by poskytnúť príležitosti väčšiemu množstvu ľudí, ako momentálne je. 

Máte pocit, že sa Slováci nechcú do niečoho pustiť na vlastnú päsť?

Áno, a  mám pocit, že sú skôr zvyknutí ísť v  nejakých zabehnutých koľajach. Robiť podnikanie je vnímané ako veľmi rizikové, vyžaduje si veľkú dávku naivity a  veľkú dávku zotrvačnosti. Je pre ľudí oveľa jednoduchšie ísť do nejakej pomyselnej istoty, ktorú ponúka zamestnanie, ako skúšať niečo na vlastnú päsť. 

„Pokiaľ má mladý človek v životopise len školu, tak pre nás nie je príliš zaujímavý. Je to človek, ktorý neurobil žiaden krok navyše, aby si vyskúšal, čo sa naučil.“

Podľa najnovších štatistík je Slovensko krajinou mikropodnikateľov. Myslíte si, že sú na Slovensku dobré podmienky aj pre veľké korporácie ako ste vy?

Dúfam, že my ešte nie sme korporácia a  robíme všetko pre to, aby sme neboli. Podmienky by určite mohli byť lepšie. Čo sa celkovo týka podnikateľského prostredia, tiež si myslím, že by bolo možné urobiť opatrenia, ktoré by zatraktívnili Slovensko v globálnom meradle. My sme firma, ktorá pracuje na Slovensku a aj chceme na Slovensku zostať napriek tomu, že naše produkty sú globálne. Ale nejaké poďakovanie alebo dobrú spätnú väzbu zo strany zákonodarcov sme zatiaľ, možnože ja som ignorant a  neviem o  tom, nevideli. Napriek tomu mi to nevadí, lebo si myslím, že robíme dobrú prácu a  vytvorili sme dobré produkty. V  čom si myslím, že je veľká pridaná hodnotu Pixel Federation je, že pre nás bol v  minulosti Eset taký ten svetlý vzor, že zo Slovenska sa dá robiť biznis aj globálne. Lebo presne to je to, čo podnikateľské prostredie potrebuje. Vzory, že naozaj sa to dá a  dá sa to z  ničoho. Na začiatku sme nemali ani skúsenosť, ani obrovské finančné prostriedky. Len sme mali chuť, motiváciu a  výdrž. 

Ako ste postavili podnikateľský koncept na veciach, ktoré sú zadarmo? 

Ten biznis model je veľmi jednoduchý a  vlastne historicky sa objavil v  hernom priemysle okolo roku 2011. Model je jednoduchý: stiahni si aplikáciu zadarmo a  zaplať, ak chceš postupovať rýchlejšie, alebo chceš zbierať nejaké špeciálne prvky a podobne. Naša stratégia je zahraj sa a  zabav sa, a  keď sa chceš zabaviť viac, tak si za to priplať. 

Aj kľúčové služby, ktoré poskytujú Google alebo Facebook, sú zadarmo. Je toto nejaký recept na úspech?

Podľa mňa to dáva ľuďom možnosť rozhodnúť sa. To, čo sa mi páči na free2play modeli je, že si môžem stiahnuť akúkoľvek aplikáciu, nemusí ma vôbec nič stáť a  môžem sa na základe vyskúšania rozhodnúť, či budem, alebo nebudem platiť. Sú určité úskalia, ktoré tento biznis model prináša, a  to je to, že mnohé firmy možno vyvíjajú väčší tlak na človeka, aby zaplatil. To je už zase o nejakom hľadaní rovnováhy. 

Kto dnes teda hrá hry? 

Sú rôzne kategórie hráčov podľa produktu, platformy. Napríklad TrainStation hrávajú sú muži 40 plus, v Diggy’s Adventures máme veľa žien 35 plus. Hry hrajú malé deti, hrajú ich dospelí, hrajú ich starší ľudia. Nie je tam nejaké obmedzenie. Závisí od toho, na akú platformu sa pozrieme, kde hrajú, na akú konzolu a  na aký typ hry.
 

Vedeli by ste porovnať jednotlivé trhy? Ako sa  odlišujú ľudia v  Amerike a  v  Európe? Je to rozdiel?

V  rámci produktovej línie máme stratégiu, že keď ideme produkt púšťať na trh, ide do tazvaného technického launchu a  potom do soft launchu a  tie robíme na trhoch, ktoré majú menšiu kúpnu silu. Možno nezaplatia, ale dávajú nám vedieť, či fungujú jednotlivé mechaniky, či je hra zábavná, poskytujú nám cennú spätnú väzbu, ktorú potrebujeme, aby sme tú hru urobili čo najlepšou. A  potom sú tu takzvané TIER 1 krajiny,  ako sú napríklad USA alebo Nemecko, ktoré sú najdrahšie, lebo majú najsilnejšiu kúpnu silu a  v  nich robíme global launch.

Ako sa v súčasnosti vyvíjajú hry? Lebo niekedy sa hry zameriavali na jedno – dostali ste sa do toho istého kola, tak ste hrali vždy to isté. Sú teraz hry viac zamerané na logiku? Sú hry náročnejšie?

Nové technológie, nové platformy poskytujú nové možnosti a  hry sú preto možno komplexnejšie a  vedia dať hráčovi viac hodín hrania, viac zábavy. Každá hra je však umelo vytvorený systém, ktorý má svoje limity. Rôzne platformy sú používané iným typom hráčov, čo umožňuje lepšiu segmentáciu a  tým pádom aj lepšie cielenú ponuku.

Ako sa darí slovenskej firme podnikať v  globálnom prostredí?

Minulý rok sme narástli o  60 %, čo sa týka výnosov. My sme vlastne mali veľké šťastie, že sme pochopili, že si potrebujeme hry sami vydávať, že sa nemôžeme spoliehať na tretie strany, pre ktoré úspech produktu nikdy nebude tak kľúčový ako je pre samotných vývojárov, ktorí do vývoja dávali srdce, energiu, financie. My sme mali šťastie, že sme objavili Facebook v  správnom čase so správnym produktom. Dnes už sme viac na trhu s  mobilnými hrami. Aktívne komunikujeme s  rôznymi networkami a  storemi, kde je pre nás veľmi zaujímavé získať „feature“, aby boli naše hry viditeľnejšie pre čo najviac hráčov. Máme vcelku prepracovaný marketingový model.

Ready Made Maklér

Staňte sa samostatným
finančným agentom už dnes.

Robte biznis,
byrokraciu nechajte na nás.