Ľuboš Fellner: S cestovaním sa treba poponáhľať

Foto: BUBO

Cestovateľ s výrom

Ste lekár, mali ste sľubne rozbehnutú kariéru. Čo sa vám ako lekárovi podarilo a kedy vás to zvrtlo viac k cestovaniu?

Vždy som chcel robiť niečo zmysluplné. Keďže som strednú školu skončil ešte za socializmu a určite som sa nechcel venovať socialistickému právu ani ekonómii, dal som sa na štúdium medicíny, čo mi vtedy dávalo najväčší zmysel. Po škole som nastúpil na Druhú internú kliniku na bratislavských Kramároch na miesto asistenta k profesorovi Gvozdjákovi. Urobil som si atestáciu a prednášal som na lekárskej fakulte. Neskôr som prešiel do Slovenského ústavu srdcových chorôb (terajší Národný ústav srdcových a cievnych chorôb), a tam som pracoval v oddelení kardiochirurgie pod vedením profesora Fischera. Aj vďaka tomu som bol pri prvých troch transplantáciách srdca na Slovensku.

Po tom, ako spadla železná opona, a svet sa začal otvárať, čoraz intenzívnejšie som si začal uvedomovať, že mojím vzorom sú cestovatelia, ako napríklad spisovateľ Martin Kukučín, ktorý žil a tvoril v čilskom meste Punta Arenas. Cestovanie v tom čase však bolo mimoriadne náročné. Neexistovali cestovné kancelárie, doprava bola problematická, mnohé oblasti boli len málo prebádané, ale ja som sa tak veľmi chcel ísť pozrieť za hranice Slovenska. Voľba padla na severoafrické Maroko. Na vlastné náklady som si požičal autobus, aby sme mohli ísť viacerí. Vtedy mi jeden zo spolucestujúcich, zhodou okolností právnik, povedal, že to nemôžem robiť takto „načierno“, ale že si mám založiť cestovnú kanceláriu, a môj neskorší projekt získal prvé obrysy.

Podľa toho, čo hovoríte, založenie cestovnej kancelárie nebolo vo vašom prípade podnikateľským zámerom, ale nevyhnutnosťou, aby ste zlegalizovali svoju vášeň k cestovaniu a mohli ste so sebou brávať aj ďalších ľudí.

Presne tak. Od samého začiatku som si hovoril, že moja cestovka nesmie byť prioritne orientovaná na biznis, ale na spoznávanie sveta. Aj preto som ju pomenoval BUBO. Po latinsky to znamená výr skalný (bubo bubo), čo je vlastne sova, a teda symbol poznania a filozofie. Myslím si, že to bol dobrý krok, pretože už o dva roky neskôr som s turistami prešiel Sumatru, Jávu, ostrov Nias, Kašmír, Afganistan, Pakistan a Sýriu. V tom čase to boli územia, ktoré z našincov nenavštívil takmer nikto. Aj preto musím povedať, že už vtedy sme predbehli dobu a ja som mal to šťastie, že som mohol spoznať svet, kým ešte vyzeral inak ako v súčasnosti.

Je ešte čo objavovať?

Ste prvý Slovák, ktorý navštívil všetkých 193 krajín sveta. Máte ešte čo objavovať?

Krajín na svete už viac nie je, no sú tu ešte málo známe územia s vlastnou vlajkou, menou a hlavným mestom, a takýchto území či regiónov na svete vôbec nie je málo. Musím však povedať, že mojou ambíciou nebolo prejsť všetky krajiny sveta. Vždy zdôrazňujem najmä to, že ja som chcel cestovať s dušou. Aj preto sa na niektoré miesta často vraciam, pričom len v Indii som bol už viac ako 40-krát. Určite však nie som vyznávačom odškrtávania si krajín, ktoré som navštívil. Považujem to za zbytočné.

Máte zaujímavé korene, ktoré sú vlastne podnikateľsko-cestovateľské. Po kom ste zdedili túlavé topánky?

Dedo z maminej strany, pôvodom z Trenčína, už v 19. storočí prešiel okolo celého sveta. Prijala a ocenila ho plaketou aj britská kráľovná. Mimochodom, v Trenčíne založil prvé kino alebo prvý elektrický mlyn. No a dedo z otcovej strany bol zase úspešný podnikateľ, člen Rotary klubu a platiteľ milionárskej dane. Po druhej svetovej vojne s nástupom socializmu o všetko prišiel, komunisti mu majetok znárodnili. Aj on mal cestovateľského ducha, pretože na bicykli dokázal dôjsť až do Chorvátska.

Ázia vs. Afrika

Kde sa vám páčilo najviac?

Cestovateľom som sa stal kvôli Kašmíru a Mjanmarsku (bývalá Barma). Tieto krajiny ma úplne ohúrili a absolútne fascinovali svojou inakosťou, a tiež kultúrou budhizmu a hinduizmu. Tam som si uvedomil, že cestovanie je vlastne kalokagatia, keď človek naraz rozvíja a harmonizuje svoje telo aj ducha. Napriek tejto fascinácii som sa potom zaľúbil ešte raz. Stalo sa to v roku 2000, keď som po prvý raz navštívil subsaharskú Afriku, a tá sa potom stala mojou úplne najväčšou srdcovkou.

V čom je pre cestovateľa najzásadnejší rozdiel medzi týmito dvoma kontinentmi?

Rozdiel medzi nimi je najmä v tom, že kým v Ázii je všetko zdokumentované a atrakcie čakajú na turistov pripravené doslova jedna za druhou, v Afrike to tak nie je. Tam je to všetko potrebné objaviť vždy nanovo, tvrdo to z nej vydolovať. Možno preto, lebo Afrika je kolískou našej civilizácie, cítim sa tam úplne ako doma. Krásny je aj ich hodnotový systém. Ja som tam napríklad nevidel chudobu. Oni síce nemajú prostriedky na to, aby si kúpili hoci len kokakolu, ale inak majú všetko potrebné pre život, a tak sú úplne spokojní a šťastní.

Vy však svet nielen spoznávate, ale niektorým chudobným krajinám aj pomáhate.

Spomeniem napríklad mne blízke Mjanmarsko. Po tropickej búrke sprevádzanej tajfúnom Nargis, pri ktorej prišli o život desiatky Mjanmarčanov, sme cez agentúru Magna do krajiny dopravili rozsiahlu humanitárnu pomoc. Pri organizácii pomoci počas vlády nikomu nedôverujúcej vojenskej junty mi pomohli najmä osobné kontakty, ktoré som si tu vytvoril práve vďaka cestovateľským aktivitám. V minulosti sme vyše 700 kilogramov humanitárnej pomoci dopravili aj do himalájskych sediel v Kašmíre. Podporovali sme dievčenské školy v Afganistane, množstvo menších škôl po celom svete a v Kambodži sme postavili nemocnicu. Samozrejme, náš biznis prináša prácu množstvu miestnych komunít, vďaka čomu sa im darí lepšie prosperovať.

Existujú aj krajiny, ktoré nemusíte?

Také veru nemám. A ak sa takáto situácia v živote cestovateľa vyskytne, tak zvyknem hovoriť, že to nie je chyba krajiny, ale sprievodcu, respektíve jeho vysvetlenia toho, kde sa turista práve nachádza. Pretože my v tej-ktorej krajine nesmieme hľadať to, čo sa v nej nenachádza, ale, naopak, to, čo nám môže reálne ponúknuť. Napríklad hľadať kultúru v Dubaji nie je správne, hoci aj tam majú múzeá. Ak však chcem ísť za kultúrou v tejto časti sveta, musím sa vydať do Saudskej Arábie, Ománu alebo Jemenu, tam určite nájdem to, čo hľadám. Inak povedané, všade sa dá nájsť niečo unikátne a výnimočné, vďaka čomu sa tá krajina alebo región dajú lepšie pochopiť či zapamätať.

Svet bez predsudkov

Prejdime od krajín k ľuďom. Ako vnímate ľudí v tých takmer dvoch stovkách krajín, ktoré ste prešli?

Začnem doma. Musím povedať, že na Slovensku je to mnohokrát zložitejšie ako vo svete. Kým tu mám uzatvorené komplikované zmluvy, ktoré som si často musel tvrdo vybojovať, vo svete je to neraz jednoduchšie a ľudskejšie. Vďaka mojim cestám som si po celom svete vytvoril množstvo kontaktov, pričom vzťahy tu mnohokrát stoja na ústnych dohodách, ktoré absolútne platia, dokonca viac ako tie písomné u nás. A čo sa týka ľudí, tak za najšťastnejších na svete a môjmu srdcu najbližších považujem vyznávačov théravádskeho budhizmu. Títo ľudia žijúci v Thajsku, Mjanmarsku, Laose či Srí Lanke veria, že svoju cestu k osvieteniu musia dosiahnuť vlastnými silami, a tým sme si blízki.

Na prevádzkovanie dobrodružnej cestovnej kancelárie pre náročnejšiu klientelu potrebujete aj množstvo šikovných a motivovaných spolupracovníkov. Kde hľadáte a nachádzate takýchto ľudí?

Je to mimoriadne náročné, pretože množstvo ľudí na Slovensku stále akoby nechcelo pochopiť, že alfou a omegou každého podnikania, aj toho nášho, je spokojný klient. Mnoho Slovákov pracuje v službách, no veľká časť z nich napriek tomu len nerada slúži, a to je problém. Akoby nerozumeli, že práve to je ich poslaním. Tak sa im snažím ísť príkladom, aby videli, že toto je cesta a snažím sa ich vychovávať v rámci našej BUBO cestovateľskej akadémie. Aj preto máme najlepších sprievodcov na Slovensku.

Akí sú Slováci turisti?

Myslím si, že Slováci sú mimoriadne dobrí turisti. Tak, ako neradi slúžime, na druhej strane sa neradi vyvyšujeme. A to je na cestách mimoriadne cenné. Aj preto sa slovenskí turisti lepšie dokážu zblížiť s domorodými obyvateľmi, ktorí si ich často obľúbia. Majú ich radi aj preto, lebo Slovák pri svojich cestách nešetrí a za služby a jedlo si ochotne zaplatí, takže dá zarobiť aj miestnym poskytovateľom.

Veľa cestujete aj so svojimi tromi deťmi. To je pre ne dobrá škola do života, ktorú si nemôže každý dopriať.

Priznávam, že moje deti na slovenské pomery cestujú až extrémne veľa. Nedávno som moju mladšiu dcéru inauguroval medzi cestovateľov. Mala uviesť 20 ostrovov, na ktorých bola. Spomenula Bali, Taiwan, Srí Lanku, Havaj... boli sme spolu v Tadžikistane, Afganistane, ale aj v Afrike a najbližšie plánujeme ísť spoločne na francúzsky ostrov Saint Pierre a Miquelon ležiaci neďaleko pobrežia amerického Newfoundlandu. Svet mojich detí je teda trochu posunutý v porovnaní s ich rovesníkmi. Navyše k nám chodia rôzni moji alebo aj ich zahraniční kamaráti, takže im doslova patrí svet a vyrastajú bez akýchkoľvek predsudkov.

Kam mieri najviac turistov?

Čo je vo vašej cestovnej kancelárii najväčším hitom tohtoročnej letnej turistickej sezóny?

Tých highlightov je viac. Najprv spomeniem Škandináviu, teda Nórsko, Švédsko, Fínsko, Faerské ostrovy, Špicbergy a najmä Island. Tam máme založenú vlastnú firmu, dvadsaťročnú históriu vzťahov a partnerstvá na najvyššej kvalitatívnej úrovni. Druhým hitom je Thajsko, ktoré my spájame so Singapurom, a tiež Vietnam. Veľký záujem je aj o Srí Lanku, USA, Kubu a najmä Mexiko.

A čo by sa mohlo stať hitom budúceho roku?

Už teraz sa to črtá tak, že by to mohlo byť juhoamerické súostrovie Galapágy patriace Ekvádoru, Patagónia, Peru a Brazília, ďalej africký ostrov Madagaskar a takzvané vanilkové ostrovy ležiace v Indickom oceáne – luxusné Seychely, divoký Reunion a civilizovaný Maurícius, ktoré BUBO robí ako kombo v jednej ponuke. Verím tiež, že sa konečne opäť rozbehne cestovanie aj do Indie a pre turistov čerstvo otvorenej Číny.