Foto: archív Jána Tyla

Slabá, silná... až superinteligencia

Leitmotívom nášho rozhovoru je umelá inteligencia. Povedzme si najprv, čo to vlastne tá umelá inteligencia je.

Jednotná definícia prakticky neexistuje a nezhodnú sa na nej ani samotní experti. Ak to mám zjednodušiť, tak je to niečo, čo dokáže premýšľať, používať svoje rozumové schopnosti vrátane pamäti pri uvažovaní a riešení problémov. Vo všeobecnosti existujú slabá umelá inteligencia, silná umelá inteligencia a superinteligencia. Tá slabá dokáže naraz spracovávať a riešiť len jednu úlohu. V súčasnosti sa už využíva v množstve procesov v mnohých odvetviach. Silná vie zvládať viacero úloh naraz podobne ako človek a superinteligencia dokáže to isté, ale na ešte vyššej úrovni ako človek.

To znie takmer hrozivo, že umelá inteligencia má až také schopnosti, že pri určitom uvoľnení fantázie by dokázala človeka vytlačiť z pozície pána tvorstva...

Tu je potrebné dodať, že kým slabú umelú inteligenciu už roky používame dnes a denne napríklad vo svojom mobilnom telefóne, jej silnejšia verzia zatiaľ neexistuje a superinteligencia je nám ešte pomerne vzdialená. No vývoj smeruje k tomu, že dnešné modely už zvládajú čoraz viac na seba nadväzujúcich alebo navzájom súvisiacich úloh, a je len otázkou času, keď začnú fungovať na takej úrovni, aby sme mohli hovoriť o silnej umelej inteligencii.

Detektory a umelí ľudia

Tu by určite bolo zaujímavé povedať, ako ste si našli cestu k umelej inteligencii vy.

Na počiatku bol časopis Čtyřlístek, ktorý ma ako dieťa inšpiroval k vnímaniu technológií. Keď mi tak trochu chýbali kamaráti, tak som si ich približne v 12 rokoch vymyslel a naprogramoval. Neskôr som napísal svoju prvú neurónovú sieť. Po štúdiách som pracoval pre korporácie, banky, a umelú inteligenciu som príliš neriešil. Potom však prišla éra startupov, a ja som si jeden taký venujúci sa aj umelej inteligencii založil. To mi umožnilo rozbehnúť viacero zaujímavých vlastných projektov. 

Prišli ste s detektormi a umelými ľuďmi ...

Najprv sme vytvárali hybridné systémy, takzvané detektory. Prvým bol toxik detektor, ktorý vie rozpoznávať hanlivé a urážlivé výroky v textoch. Ten funguje na báze kombinácie dvoch systémov. Expertný systém pracuje s množstvom jazykových slovníkov, na základe ktorých detekuje urážlivé slová či frázy. Jeho partnerom je neurónová sieť, ktorá sa venuje interpretácii a vysvetľovaniu významov slov a slovných spojení. Uplatnenie to našlo napríklad pri snahe o zlepšenie komunikácie na sociálnych sieťach alebo v e-shopoch. Druhou možnosťou je využiť tento detektor ako samostatný modul a vložiť ho do digitálnych ľudí, pretože to zvýši plasticitu a autenticitu ich osobností. 

Druhým je detektor rozpoznávajúci emócie. Musím povedať, že sa mu to darí o poznanie lepšie ako napríklad našim kolegom programátorom. Po detektoroch sme začali experimentovať s vytváraním digitálnych filozofov a digitálnych autorov. Vytvorili sme napríklad prezidenta Václava Havla alebo nemeckého filozofa a básnika Johana Wolfganga Goetheho.

Jedna z postáv, ktoré ste v minulosti stvorili, bola aj novinárka a digitálna redaktorka Matilda. Tá dostala priestor aj v predvolebnej kampani, keď kládla otázky politikom. A neboli to len obyčajné otázky, ale aj také, ktoré im dovtedy ešte nikdy nikto nepoložil. Ako ju prijala česká verejnosť a ako samotní politici?

Matildu sme koncipovali tak, aby kládla netradičné otázky. Uvedomovali sme si totiž, že novinári sa politikov často pýtajú na to isté a oni na to majú vopred pripravené odpovede. Preto sme sa ich chceli opýtať na niečo, na čo dosiaľ ešte neodpovedali. To síce viacerých respondentov „vyhodilo z konceptu“, no ich odpovede boli o to viac spontánnejšie a autentickejšie. Skrátka voliči sa tak o nich dozvedeli viac.

Napríklad Tomia Okamuru sa opýtala, akú superschopnosť by ako politik chcel mať. Ten bol najprv prekvapený, a potom vyhlásil, že so svojimi schopnosťami je spokojný a žiadnu „ďalšiu“ superschopnosť by nechcel. Zaujímavé je, že kým časť publika takto formulované otázky zaujali, u druhej časti divákov to vyvolalo nevôľu. Uvedomili sme si, že sú zvyknutí na to, že politici dostávajú stále tie isté otázky a oni na ne dávajú stále tie isté odpovede. Podobne to vnímali aj politici. Niektorí to milovali a iných to vyslovene vyrušovalo.

Na pomoc študentom

Vytvorili ste však nielen fiktívnych ľudí, ale vďaka umelej inteligencii ste akoby preniesli v čase z minulosti do súčasnosti aj konkrétne osobnosti. Jednou z nich bol prvý „ponovembrový“ československý prezident Václav Havel. Ako ste to urobili a čo ste chceli týmto svojím počinom dosiahnuť?

V spolupráci s Ditou Malečkovou z Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej sme sa rozhodli priblížiť študentom, ktorí nie sú technicky orientovaní, možnosti najmodernejšej technológie. Zároveň sme tiež chceli dosiahnuť, aby ich učenie čo najviac bavilo, a vo finále, aby viac čítali. Vytvorili sme viacero takýchto osobností, s ktorými potom študenti komunikovali. A keďže ich to bavilo a zaujímalo, sami mali potrebu rozšíriť si svoje vedomosti, aby boli pre tú našu umelú inteligenciu lepšími partnermi.

Práve tu sme si uvedomili, že takéto interaktívne učenie je pre študentov oveľa pútavejšie, zábavnejšie a zároveň aj komplexnejšie ako tradičná a v podstate nudná výučba. Veď môcť sa pozhovárať s osobnosťou z minulosti, teda môcť položiť niekoľko otázok, na ktoré študent dostane zmysluplné odpovede, to je predsa viac, ako keď si o tej osobnosti len niečo prečíta.

Aj preto sme vyrobili aplikáciu s názvom DigiHavel imitujúcu pána prezidenta. Študenti sa vďaka nej učili formulovať a klásť otázky. To však nebolo všetko, pretože odpovede neboli vždy jednoznačné. Často dostávali argumenty pre aj proti, ktorým museli porozumieť a vyhodnotiť ich. Dokázali sme tak paralelne rozvíjať aj ich kritické myslenie. Zároveň tiež museli overovať tieto fakty, aby sa vyhli prípadnej akceptácii fake news. Ten náš DigiHavel totiž nie je úplne dokonalý, pretože občas si aj on vymýšľa. Študentov však zaujal tak veľmi, že sa s ním zhovárajú nielen o témach, v ktorých vo svojom živote vynikal, ale aj o bežných či vzťahových veciach.

Otázne je – ako takéto niečo dostať do čo najširšej siete škôl, aby k novej technológii malo prístup čo najviac žiakov?

Keď sme spustili pilotný projekt, obratom sa nám prihlásilo ďalších päť pilotných škôl. V súčasnosti sme v 20 školách, 20 je v príprave na nasledujúci týždeň a ďalšie desiatky sú na čakacej listine. Do konca tohto roka by som chcel, aby sme boli v rovnej stovke škôl. Pre mňa je dôležité, aby sme neboli len v tých školách, ktoré sú bohaté, a projekt si môžu kúpiť a zaplatiť, napríklad v Prahe, ale aj v tých menej solventných školách vo všetkých krajoch Českej republiky. Dostupnosť technológie považujem za kľúčovú pri rozširovaní jej používania. 

Zároveň však pracujeme aj na najrôznejších vylepšeniach. Technológie napredujú závratnou rýchlosťou. Prichádzajú nové modely ChatGPT, objavuje sa nový typ sémantického vyhľadávania v dlhodobej pamäti, a každá z nových verzií je výrazne lepšia ako tá predchádzajúca.

Fenomén doby – GPT

Spomenuli ste, že fenoménom súčasnosti je chatbot ChatGPT od spoločnosti OpenAI, ktorý je poháňaný umelou inteligenciou. Je to naozaj taký zázrak, ako sa o ňom píše, alebo je to skôr dielo dobrého marketingu, prípadne zhody okolností?

Aby bolo niečo také úspešné, ako je práve táto technológia, musí to byť kombinácia viacerých faktorov. GPT si počas niekoľkých málo dní získal viac ako milión používateľov a za tri mesiace toto číslo vyskočilo na 100 miliónov. To je niečo, s čím som sa doteraz nikdy nestretol, a to pôsobím v IT už pekných pár rokov. Vytvoriť používateľskú komunitu je mimoriadne náročné, a takto rýchlo ju zmnohonásobiť, to v histórii nemá precedens.

Zároveň je však potrebné si uvedomiť, že technológia GPT nie je úplne nová, respektíve že sa vyvíja už niekoľko rokov. Neobjavila sa tu skokovo, ale má vlastnú evolúciu. No tým, že sa podarilo vymyslieť prívetivejšie používateľské rozhranie, a teda že je možné s touto technológiou hovoriť ako s človekom, sa z GPT stal virál. Jeho úspech vnímam ako kombináciu vynikajúcej technológie so šikovným marketingom. 

Z názvu tohto vynálezu len nedávno vypadlo označenie chatbot a zostalo iba GPT. Zrejme preto, lebo našiel naozaj široké uplatnenie – od písania textov, cez množstvo podnikateľských aktivít až po ambíciu, ako nahradiť Google na poste najrozšírenejšieho internetového vyhľadávača na svete. Kde asi sa nachádzajú jeho hranice?

Aj tu platí, že konkurovanie Googlu pri internetovom vyhľadávaní nie je horúca novinka. Spoločnosť Microsoft sa o to usiluje už dlhšie a s OpenAI, ktorá vyprodukovala GPT, spolupracuje už dlhšie. Zvonka to môže vyzerať ako wau efekt, pretože teraz sú toho plné médiá a nezainteresovaný človek môže mať pocit, že sa spustila lavína udalostí. Ono sa to však deje už niekoľko rokov, a ako som povedal, nie je to skokový proces, ale skôr evolúcia. Akurát v súčasnosti sa dianie podstatne zrýchlilo a vývojári prakticky každý deň prichádzajú s nejakou novinkou, ako posunúť hranice svojho produktu ďalej a ďalej.

Je logické, že GPT sa najprv podarilo použiť na tvorbu textov a v oblasti marketingu. Potom začal fungovať ako kopilot pri koncentrovaní myšlienok. Vďaka nemu dokáže autor napísať lepší text ako bez tejto pomôcky, vie odpovedať lepšie a najmä rýchlejšie na e-mailové správy... Chybou krásy je, že používanie GPT, ako posilňovača myslenia, je návykové, a niektorí ľudia, ktorí nejakou zhodou okolností o svoju pomôcku prišli, začali trpieť abstinenciou ako pri závislosti, a cítia sa nesvoji ako pri blackoute. Niečím ako – bože, ja teraz musím myslieť úplne sám! Tento fenomén návykovosti na posilňovač myslenia som mal možnosť pozorovať na viacerých ľuďoch a považujem to za nebezpečný úkaz. Napriek tomu sa technológia vyvíja ďalej a hranicou môže byť silná a po nej až supersilná umelá inteligencia s množstvom multivlastností a funkcií.

Aj vo svete financií

Umelá inteligencia sa však nevyužíva len pri tvorbe textov a v marketingu, ale napríklad aj vo finančníctve – teda v bankovníctve, poisťovníctve či vo finančnom sprostredkovaní. Ako konkrétne?

V oblasti financií je jej úlohou zvýšiť výnosy, znížiť náklady a zvýšiť používateľskú spokojnosť. Napríklad môže v pohode a bez námahy vykonávať rutinnú činnosť, ktorá nebaví bežných pracovníkov. Aktuálne je čoraz rozšírenejšie poskytovanie služieb pre obchodníkov v podobe asistentov obchodných zástupcov. Umelá inteligencia dokáže veľmi efektívne analyzovať fakty a poradiť obchodníkovi, akú stratégiu zvoliť v tom-ktorom obchodnom prípade alebo v tej-ktorej situácii. Dokáže však nielen radiť, ale aj hodnotiť, a teda hovoriť, čo robia dobre, a čo, naopak, nesprávne. Na toto sa dá využiť nielen pre samotných obchodníkov, ale aj pre ich šéfov a vlastníkov finančných spoločností.

Keď mám byť konkrétnejší, umelá inteligencia dokáže sledovať pohyb cash flow, či bude klesať, alebo stúpať, a pritom bude zohľadňovať nielen jednoduché lineárne trendy, ale pri použití hlbšej neurónovej siete môžu sledovať aj zložitejšie makroekonomické ukazovatele či desiatky rôznych iných vplyvov a okolností.

Zdá sa, že potenciál tejto technológie je prakticky neobmedzený. Prijatie GPT vo svete je však trochu rozporuplné. Mohutnú kampaň proti nemu vedú banky, ktoré sa snažia udržať si svoje konzervatívne postavenie na finančnom trhu, a z obavy pred špionážou ho zakázala aj Čína. Prečo je to tak?

Je to tak, ako hovoríte. Nie všetky banky majú strach z tejto technológie, ale pre tie konzervatívne to platí bez výnimky. V ich prípade sa to prejavilo už v minulosti napríklad pri prechode na cloudové služby. Banky vždy budú mať problém s poskytovaním citlivých dát tretím stranám, pretože si ich chcú držať u seba, pre seba a v bezpečí. Až neskôr sa ukázalo, že toto riešenie bolo bezpečnejšie a používateľsky zaujímavejšie ako to, na ktorom banky pôvodne tvrdohlavo trvali. Bankový segment je známy tým, že si len veľmi pomaly adoptuje, osvojuje a zvyká na moderné technológie.

Problémom je tiež interpretovateľnosť zistení umelej inteligencie. Tá sa totiž dá využiť aj tak, že vie zistiť, ktorý klient a približne kedy prestane splácať svoje záväzky voči banke. Nevie to však prijateľne zdôvodniť.

Tak, ako banky odmietajú pomoc umelej inteligencie, finanční sprostredkovatelia sú ňou očarovaní. Akú konkurenčnú výhodu by mohla finančným maklérom poskytnúť?

U mnohých finančných sprostredkovateľov je problém objednať si komplexné riešenie na mieru. Banky sú síce konzervatívne, ale majú dostatok kapitálu na to, aby si vedeli zabezpečiť riešenie, ktoré by presne vyhovovalo ich potrebám. Finanční agenti sú progresívnym pomôckam otvorení viac, ale nie každý z nich má prostriedky na to, aby si takéto komplexné riešenie pre seba vedel zabezpečiť.

Najčastejšie sa teraz stretávam s tým, že najmä stredne veľké firmy sa usilujú získať vlastný zákaznícky nástroj, kým menšie využívajú GPT na to, aby sa mohli aspoň poradiť s cieľom zvýšiť svoju efektivitu. V každom prípade aj finančné inštitúcie podliehajú móde. O využití GPT každý hovorí, všade sa o nej píše, a kým pred štyrmi rokmi sa o implementácii umelej inteligencie diskutovalo len veľmi nesmelo, v súčasnosti to už nie je o diskusii, ale o masívnom dopyte. Podobne to bolo napríklad aj pri procesoch digitalizácie či o možnosti využívať cloud. 

Hurá do metaverza

Hitom minulého roku bola snaha zakladateľa Facebooku Marka Zuckerberga vybudovať virtuálnu platformu v podobe metaverza. Napokon sa o nej viac hovorilo, ako sa v skutočnosti podarilo zrealizovať. Myslíte si, že s pomocou umelej inteligencie, alebo priamo GPT, by sa táto technológia mohla konečne stať realitou?

Jedným z dôvodov, prečo metaverzum napokon nesplnilo očakávania, ktoré sa doň vkladali, je napríklad to, že do tohto prostredia virtuálnej reality sa zatiaľ nepodarilo dostať dostatok zaujímavých ľudí. Ak by sa však podarilo metaverzum obsadiť digitálnymi ľuďmi alebo im podobnými entitami, hneď by tento svet bol plný zaujímavého života a prišli by tam aj reálni používatelia. Verím tomu, že možnosť pofilozofovať si s Václavom Havlom, pohovoriť si s Napoleonom o jeho ambíciách ovládnuť Európu, alebo s kýmkoľvek iným zaujímavým, to by mohol byť ten zážitok, ktorý by pritiahol pozornosť širokej verejnosti. Existujú však aj pre život dôležitejšie veci, ktoré by sa v tomto prostredí dali riešiť. Napríklad vyskúšať si niektoré medicínske postupy na nečisto, to by mohlo byť pre budúcnosť zdravotníctva na nezaplatenie, pretože by to prinieslo záchranu mnohých životov. Súčasná podoba metaverza, kde si človek za drahé peniaze musí nakupovať avatarov alebo virtuálne oblečenie, to mi príde výrazne prehajpované.

V tejto súvislosti som začal vytvárať niečo ako virtuálnu školu. Podobne, ako v metaverze, aj tam sú virtuálni učitelia a virtuálni žiaci. Na kontakt s nimi však nie sú potrebné 3D okuliare. No oveľa zaujímavejšie z môjho pohľadu je, že toto riešenie personalizuje výučba na maximálnu možnú mieru. Skrátka je možné prispôsobiť ho tak, aby čo najviac vyhovovalo potrebám a záujmom žiaka či študenta.

Hovorí sa, že ten, kto dokáže úplne ovládnuť umelú inteligenciu vo svoj prospech, získa najväčší vplyv na svete. Je to pravda?

Čína si uvedomila potenciál umelej inteligencie vtedy, keď táto technológia dokázala poraziť miestneho šampióna v stolovej strategickej hre Go. Stalo sa to v roku 2016 a krajina si uvedomila, že kto ovládne umelú inteligenciu, ten by mohol získať dominantné postavenie aj vo svete. Čína preto investovala obrovské množstvo energie aj financií do jej vývoja, a odvtedy trvá súťaž medzi ňou a Spojenými štátmi o to, kto bude svetovým lídrom v tejto oblasti, komu sa podarí vytvoriť čo najviac startupov a čo najviac posunúť hranice poznania a technologických možností. Trochu ma mrzí, že Európa sa tomuto duelu napriek snahe zatiaľ skôr iba prizerá a stále sa snaží len dobiehať zameškané. Je zrejmé, že výsledkom tohto snaženia sa bude akoby nová technologická revolúcia.

Vy sa však snažíte prostredníctvom umelej inteligencie pomôcť nielen špecifickým skupinám obyvateľstva, ale máte tiež projekt, ktorý by mohol pozdvihnúť prakticky každého. O čo ide?

Je to projekt, ktorý som nazval Magický denník. Používateľ si doň každý deň zapíše nejakú kľúčovú vetu, posolstvo, postreh či myšlienku. Nemusí to byť dlhé, stačí veta, maximálne odsek, a umelá inteligencia na základe zaznamenaného textu mu poradí, čo by mu mohlo pomôcť v jeho ďalšom rozvoji. Napríklad, čo má urobiť, aby ..., alebo že má viac športovať, chodiť viac medzi ľudí či oddychovať. Je to niečo ako tréner alebo kouč, ktorý dokáže rozširovať kognitívne schopnosti respondenta. Zaujímavé je, že tento nástroj postupuje takým tempom, ktoré je najprijateľnejšie pre toho-ktorého používateľa. Tu je dôležité si uvedomiť, že úlohou umelej inteligencie nie je konať za nás ani nás nahradiť, jej úlohou je stimulovať naše myslenie.