Foto: archív Jána Hargaša

Na čo je nám digitalizácia

V nedávnej minulosti starosta jednej slovenskej obce vyhlásil: „Na čo mi je digitalizácia, keď ľudia v dedine nemajú kanalizáciu? Tú by veru potrebovali viac.“ Na čo teda je vlastne Slovensku a Slovákom digitalizácia verejnej správy?

Hlavné dôvody sú dva. Prvým je uľahčenie života občanom, podnikateľom, ale aj úradníkom. Želáme si totiž, aby aj oni vedeli spracovávať svoju agendu moderným spôsobom a rýchlejšie. Druhým dôvodom je otázka nákladov. Výkon verejnej správy cez digitálne technológie je lacnejší ako prostredníctvom papiera a kamenných pobočiek. Komerčný sektor to už dávno vie, a štát sa jednoducho musí tomuto trendu prispôsobiť. 

Slovensko v prieskume digitalizácie verejnej správy skončilo na úplnom chvoste krajín Európskej únie. Presnejšie na 26. mieste z 28. Odráža toto umiestnenie realitu, alebo sme na tom reálne o niečo lepšie, či dokonca horšie?

Naozaj sa pohybujeme v poslednej časti prehľadu krajín eurozóny. Nie je to však preto, že by sme mali zlé zámery alebo zlé ciele či koncepcie. To, čo nám doteraz najviac chýbalo, bolo plnenie prísľubov, ktoré sme si dali. Už od roku 2008 hovoríme, že digitalizácia má občanovi priniesť proaktívne služby pri riešení jeho životných situácií, no stále sa nám tento prísľub nedarilo splniť. Pre mňa preto nebude prioritou generovanie nových vízií a nápadov, prípadne predbiehanie sa v tom, kto bude viac inovatívny, ale mojou prioritou bude dodať občanom to, čo už roky očakávajú od tohto štátu. 

V komentári k tomuto štatistickému údaju Eurostatu sa uvádza, že za posledných päť rokov sme na poli digitalizácie urobili kus práce. Problém je však v tom, že ostatné krajiny tiež, a preto je naše umiestnenie také, aké je...

Pre mňa je to signál, že sa hýbeme správnym smerom, ale ideme príliš pomaly. Vieme, že uvažujeme správne. Myšlienky čerpáme aj od krajín, ktoré sú v popredí tohto rebríčka. Ale to, čo nám chýba, je realizácia zvolených riešení.

Proaktívna služba občanovi

Máme už položené aspoň základy, na ktorých sa bude dať v budúcnosti stavať?

Áno, máme vybudovanú základnú infraštruktúru pre to, aby elektronizácia vôbec fungovala. No, žiaľ, aj to, čo sa už podarilo vybudovať, z viacerých dôvodov, korupciu nevynímajúc, nefunguje tak, ako by malo. Systémy navzájom nekomunikujú a často nevieme naplno využívať ani benefity, ktoré by nám mali poskytovať. V súčasnosti však už vidieť prvé výsledky približne poldruharočnej práce tohto ministerstva. Začíname napĺňať prísľuby, že štát si má v prvom rade urobiť svoju prácu, čiže má poskytovať dáta tak, aby jeho služby fungovali čo najjednoduchšie.

Ktoré z doterajších projektov sa už podarilo dotiahnuť do úspešného konca?

Uvediem dva príklady. Prvý sa týka legislatívy – tento rok bol schválený takzvaný zákon proti byrokracii, ktorý priniesol masívnu vlnu rušenia papierových výpisov. Inak povedané, až 20 výpisov (napríklad rodný či sobášny list a ďalšie úradné tlačivá), ktoré úradníci v minulosti od občanov či podnikateľov vyžadovali, už nebudú potrebovať. Všetky tieto dáta totiž vedia získať z informačného systému. Ďalším príkladom môže byť žiadosť o príspevok od štátu po narodení dieťaťa. Aktuálne pracujeme na tom, aby rodič vôbec nemusel žiadať prostredníctvom niekoľkostranového tlačiva s piatimi prílohami, ale aby mu bol automaticky pridelený. V praxi to bude vyzerať tak, že rodičovi po narodení dieťaťa príde len notifikácia s informáciou, že na jeho účet mu štát pošle sumu, na ktorú má zo zákona nárok. To sú konečne proaktívne služby, ktoré má štát poskytovať s platnosťou od 1. apríla 2022.

Druhým príkladom sú zápisy do obchodného registra. Od spoločníkov firiem sa požadovalo, aby si do obchodného registra nahlásili svoje údaje, pričom tieto údaje už štát mal, ale v inom registri fyzických osôb. S ministerstvom spravodlivosti a s odbornou IT komunitou sme dali hlavy dohromady a premýšľali sme, ako z tohto urobiť proaktívnu službu občanovi. Napríklad takú, na akú je zvyknutý z finančnej sféry. A podarilo sa to tak, že spoločníci vo firmách po novom už nebudú musieť urobiť de facto vôbec nič. Štát vyrieši situáciu bez toho, aby ich musel o čokoľvek žiadať. Skrátka si sám prepíše dáta z jedného registra do druhého. Takýchto služieb však potrebujeme oveľa viac. Je dôležité, aby si štát urobil svoju prácu a nehádzal ju na občanov alebo podnikateľov.

Čo nám chýba, aby to fungovalo?

Pekne povedané, ťažšie zrealizovateľné. Čaká vás tiež množstvo takzvanej čiernej práce, ktorá je síce náročná na programovanie a procesovanie, no v praxi je takmer neviditeľná...

Mnoho zo služieb, ktoré plánujeme digitalizovať, je určených pre podnikateľov, a sú to také služby, o ktorých ten podnikateľ možno ani nevie, alebo ich ani nevníma, pretože o ich obsluhu alebo prevádzku sa starajú jeho účtovníci. Sú to napríklad dáta súvisiace s vykazovaním alebo reportovaním, či už Štatistickému úradu, alebo Finančnej správe. Vyžaduje si to kvantum práce, ktorú predstavuje prepisovanie údajov z ekonomického informačného systému firmy do informačného systému štátu. Čiže fungujú ako prekladisko informácií. Jedna vec pritom je elektronizovať služby, formuláre a podania, ktoré robí človek priamo na nejakom portáli, a druhá vec je prepájať ekonomické softvéry a systémy podnikateľov priamo na tie štátne. Ideálny stav je, aby pracovník firmy jediným kliknutím dokázal odoslať potrebné údaje na správne miesto a nebude ich musieť prácne prepisovať alebo nahrávať.

Čo je zásadnou prekážkou, aby procesy začali fungovať tak, ako sa to od nich očakáva? Sú to kvalitní ľudia, softvérové vybavenie, spravodlivé a efektívne verejné obstarávanie alebo kvalitní dodávatelia?

Ja tu vidím tri zásadné problémy, z minulosti. Prvým bola korupcia. Kvôli nej a určitým záujmom často nebolo prioritou dodať dobré výsledky, ale prvoradé bolo minúť peniaze. Druhým problémom bolo, že na strane štátu neboli dostatočné IT kapacity na zvládnutie takýchto veľkých projektov. Štát síce investoval viac ako miliardu eur do svojich informačných technológií, ale kapacitne na to vôbec nebol pripravený. Tretí problém je o tom, že na strane štátu potrebujete mať aj takých ľudí, ktorí sa na problémy dokážu pozerať nielen z pohľadu IT, ale aj z pohľadu občana. Čiže svoju prácu nevnímajú len ako agendu, a nič okrem nej ich nezaujíma, ale ako proces, ktorý má byť užitočný. Práve preto sa na našom ministerstve usilujeme budovať tímy zložené aj z takýchto ľudí.

Dokážete garantovať do budúcnosti, že už viac nedôjde ku korupcii, že bude dostatočný počet IT odborníkov a že budete mať dostatok proklientsky zameraných pracovníkov?

Urobíme pre to všetko. Pre mňa sú to priority. Skrátka, nebudem sa zameriavať na iné veci, pretože toto považujem za najdôležitejšie kocky z celej stavebnice.

Systémy musia spolu komunikovať

Ministerstvo financií, ktoré má vo svojej správe druhý najväčší počet IT systémov v štáte, hovorí, že ich počet aj náklady na ne neustále rastú, čo považuje za dlhodobo neudržateľnú situáciu. Uvažujete o nejakej komplexnej racionalizácii systémov, ktoré budú navzájom komunikovať, respektíve spolupracovať, a preto ich nebude potrebné toľko ako v súčasnosti?

Dôležité je nielen zabezpečiť vzájomnú komunikáciu systémov medzi sebou, ale tiež dôveru v rámci štátu. Aby si jednotlivé ministerstvá navzájom dôverovali natoľko, že sa na seba môžu spoľahnúť. Často je to o tom, že každý si tvorí a chráni vlastné databázy, a to len preto, lebo si myslí, že tie jeho sú lepšie ako databázy z iného ministerstva. My tu však máme aj iný systémový problém, a to, že štát má množstvo nevýhodne podpísaných zmlúv z minulosti, ktoré sú v stave vendor lock-in, čo znamená, že práva na úpravy a inováciu systému má len tá firma, ktorá ho vyvinula. Takže sa musíme spoľahnúť na tohto jediného dodávateľa. Práve to je vec, ktorú teraz veľmi intenzívne riešime aj s Európskou komisiou. Cieľom je získať väčšiu kontrolu nad systémami, ktoré sú vo vlastníctve štátu.

Nebolo by riešením implementovať jednotnú celoeurópsku víziu digitalizácie do všetkých členských krajín, odborníkov na ňu alokovať v Bruseli, prostriedky rozdeliť pomerným spôsobom a zaviesť ju všade naraz? Alebo na toto je už teraz príliš neskoro, pretože krajiny nestoja na rovnakej štartovacej čiare?

Táto možnosť je reálna len pre agendy, ktoré sú celoeurópske. Vynikajúcim príkladom je Green pas pre ľudí zaočkovaných proti koronavírusu. V tomto prípade vznikla centrálna štruktúra na úrovni Európskej únie a centrálne pravidlá, ako si štáty budú svoje certifikáty uznávať navzájom aj po IT a legislatívnej stránke. Jednotlivé štáty si potom vybudovali svoje spôsoby, akými ten certifikát vydávajú, kontrolujú a overujú. Očakávam, že takýchto prípadov relevantného použitia na medzieurópskej úrovni bude v blízkej budúcnosti pribúdať. Ďalším príkladom môže byť povedzme prenos identity občana medzi jednotlivými krajinami EÚ. V tomto prípade ide nielen o identifikáciu človeka, ale tiež o to, aby pri návšteve inej krajiny mohol vykonávať niektoré právne úkony. Nepredpokladám však, že by mohol vzniknúť jeden centrálny IT systém pre úplne všetky služby, pretože mnohé služby sa v rôznych krajinách aj zásadne odlišujú.

Ktorá krajina sa s digitalizáciou verejnej správy vyrovnala tak, že jej príklad by mohol poslúžiť Slovensku ako inšpirácia?

Vzorom pre nás sú krajiny, ako Estónsko a povedzme Veľká Británia. Inšpirujeme sa ich riešeniami, najmä v prípade Estónska sú ich problémy z nedávnej minulosti veľmi podobné tým našim v súčasnosti. V ich prípade sa dokonca inšpirujeme navzájom. Mám na mysli predovšetkým naše proaktívne služby, ktoré u nich našli veľmi pozitívnu odozvu. Druhou krajinou, kde sme sa veľa naučili, je Veľká Británia. Oni sa do veľkej reformy informatizácie verejnej správy pustili ešte v rokoch 2011 – 2012, a to množstvo znalostí, ktoré za desaťročie získali, sú pre nás veľmi užitočné.

Nekreslíme si ideálny scenár

Tak, ako pri každej činnosti, aj pri digitalizácii verejnej správy je potrebné byť efektívny. Na čom staviate business case v prípade služieb občanom alebo podnikateľom, ktoré nie sú spoplatnené? Ako vyhodnocujete ich prínos späť pre štát?

Samozrejme, aj pri takýchto projektoch sa robí business case a na strane ich prínosov je najmä úspora času, či už na strane používateľa (občana či podnikateľa), alebo na strane štátneho úradníka. V tejto oblasti zohráva dôležitú rolu práve naše ministerstvo, pretože kontrolujeme, či aj ostatné ministerstvá postupujú dostatočne efektívne.

Dobrá správa je, že prostriedky na digitalizáciu nám aktuálne prídu z rozpočtu Európskej únie, takže v tejto chvíli nemusíme hľadať zdroje v našom ťažko skúšanom štátnom rozpočte. Koľko peňazí to bude?

Na digitalizačný komponent, ktorý spravuje naše ministerstvo, a ktorý nepredstavuje len digitalizáciu verejnej správy, je vyčlenených 620 miliónov eur. Celkovo súhrnná suma na digitalizáciu v pláne obnovy predstavuje viac ako 1 miliardu eur.

Ideálny stav bude, ak celá spoločnosť, respektíve celý štát, bude fungovať paper less, teda bez papiera. Kedy môžu občania očakávať, že dokážu čokoľvek vybaviť elektronicky a koľko to celkovo môže stáť?

Toto možno ani nebude úplným cieľom digitalizácie verejnej správy. Najväčším doterajším problémom, prečo sa nám digitalizácia tak nedarila, je to, že sme chceli urobiť úplne všetko a hneď. Že sme si kreslili ideálny scenár paper less podľa možnosti na všetky služby, ktoré v štáte existujú. Napríklad aj na výrub stromu, čo je žiadosť, ktorú človek využije možno raz za život, ak vôbec. Pre nás je teda oveľa dôležitejšou otázkou – kedy tie prioritné služby, ktoré využíva väčšina občanov a podnikateľov, ktoré ich dnes najviac iritujú, dostaneme do bezpapierovej podoby, prípadne ešte lepšie, kedy budú proaktívne. To je vlastne aj náš prístup, ktorý sme zvolili v pláne obnovy a odolnosti, v rámci ktorého chceme elektronizovať 16 prioritných životných situácií. Plán je nastavený do roku 2026, ale ja by som bol rád, ak by sa nám to podarilo stihnúť ešte v rámci tohto volebného obdobia, teda do roku 2024.