J. Žáková: Tvrdenie, že poistná daň len nahrádza poistný odvod, je zavádzanie

Foto: Peter Procházka

Ako hodnotíte legislatívny proces pri zákone o dani z poistenia?

Úplný začiatok legislatívneho procesu bol koncom minulého roku. Začal sa konzultáciou na technickej úrovni, z ktorej vyplynulo, že daň sa bude týkať len neživotného poistenia a bude koncipovaná podľa nemeckého vzoru. To by znamenalo, že daň bude nad rámec poistného, bude jasné, že daňovníkom je poistený a poisťovňa bude mať úlohu daň vyberať. Teda klient by jasne videl, aká suma je poistné a koľko zaplatí ako daň. Vysvetlili sme si s ministerstvom, že iný prístup by bol veľmi problematický, lebo by sa komplikovali vzťahy, napríklad so sprostredkovateľmi a zaisťovňami, a vznikalo by množstvo dodatočných nákladov. 

Napriek tomu sa v januári objavil návrh, ktorý poprel to, o čom sme hovorili v rámci technických konzultácií. V návrhu bola daň aj na životné poistenia, objavili sa rôzne sadzby, hoci pôvodne sme hovorili o jednotnej sadzbe a navyše nižšej ako osem percent. V medzirezortnom pripomienkovom konaní bolo teda všetko naopak. Navyše sa daň stala súčasťou poistného, takže nebol rozlíšený daňovník od platiteľa dane. Nesmierne nás to zaskočilo. 

Odoslali sme ministerstvu rozsiahle pripomienky, rezort však neustúpil od zásadných problémových ustanovení návrhu a ponechal návrh v podobe, z ktorej nebolo jednoznačné, že daň nie je súčasťou poistného. Napriek tomu sa rezort financií naďalej odvolával na nemecký model, ktorý však daň od poistného jasne oddeľuje, a poisťovňa daň len vyberá. 

Ministerstvo po medzirezortnom pripomienkovom konaní prezentovalo návrh dane ako ústupok poistnému sektoru, ale nezaujalo žiadny korektný postoj k veľkým problémom, ktoré poisťovne budú s takto nastavenou daňou mať. Daň je pre poisťovne zložitá a vyžaduje si prepočítavanie poistného, pretože samotné poisťovne nemajú toľko vlastných zdrojov, ako tvrdí ministerstvo. 

Pri konzultáciách sme hovorili aj o tom, že ak sa daň zavedie tak jednoznačne, že znášať ju bude klient, potom do určitej miery, s odretými ušami, je prípustná takzvaná nepriama retroaktivita, keďže by daň v podstate nevstupovala do kalkulácií zmlúv uzavretých dávno pred účinnosťou dane, ale zasiahla by poistníkov tak, že by platili novú daň zo zmluvy, ktorú uzavreli v minulosti. Aj takýto druh retroaktivity je však prípustný iba vtedy, ak to má pre daňovníka nejaký hospodársky význam. To však tento prípad rozhodne nie je.

Ministerstvo však nastavilo daň tak, že je retroaktívna priamo, lebo vstupuje do obsahu, t. j. ceny všetkých existujúcich zmlúv. Preto zvažujeme podanie podnetu na Ústavný súd SR. 

Príde podľa vás nakoniec ten podnet?

Poisťovne momentálne majú k dispozícii štúdiu ústavnosti a budú s ňou pracovať. Sú odhodlané obrátiť sa na Ústavný súd SR, definitívne rozhodnutie však ešte nepadlo. Ministerstvo financií sa odvoláva na to, že len prepracovalo odvod z neživotného poistenia, ten sa však týkal iba nových zmlúv, a poisťovne teda mohli reagovať. V tomto prípade to tak nie je. Ak ministerstvo tvrdí, že daň len nahradí už existujúci odvod, nesmierne zavádza. Problémom je, že je veľmi málo odborníkov na poisťovaciu činnosť, preto zisťujeme, že našim vysvetleniam málokto rozumie. Ľudia aj politici to zvyčajne vnímajú tak, že je jedno, či sa zvýši poistné o 8 percent, alebo či okrem poistného treba zaplatiť navyše aj 8-percentnú daň. Javí sa to tak, že vo výsledku je to jedno.

Ministerstvo hovorí aj to, že poistná daň je štandardný nástroj, ktorý je legitímny a používa sa aj v iných krajinách EÚ...

Poistná daň je legitímna a funguje aj v iných štátoch, ale v žiadnej inej krajine nie je tak vytrhnutá z kontextu ako na Slovensku. V iných krajinách sa dá zaplatené poistné napríklad odpísať z daní, prípadne sa daň týka iba vybraných poistení, alebo len od určitej výšky. Takáto surová a vysoká daň je málokde, podobnou cestou išlo pred pár rokmi napríklad Maďarsko, a poisťovaciemu sektoru to dosť ublížilo. Slovensko si osvojilo len zdaňovanie, úľavy neprichádzajú žiadne. Preto nie je možné nazývať to štandardom. Daň, tak ako je postavená, v konečnom dôsledku trestá zodpovedných občanov, keďže ju nekompenzuje žiadna podpora.

Akú formu podpory by ste si predstavovali?

Bolo by rozumné daňovo zvýhodňovať životné poistenie, táto podpora tu bola, ale zrušila sa. Žijeme v čase demografickej krízy, vyzývame ľudí, aby sa zabezpečili na dôchodok a namiesto toho, aby sme ich v tom podporili, ešte tu boli úvahy o tom, že sa životné poistenie zdaní. Podobne by daňová úľava, alebo aspoň mentálna, mohla existovať pre neživotné poistenie. Šikovná by bola nejaká daňová úľava. Veľmi zazlievame štátu, že označuje poisťovníctvo za špinavý biznis s ľudským nešťastím. Ak to vládni predstavitelia vidia takto, niečo nie je v poriadku. 

Hovoríte o tom, že situáciu by do určitej miery riešilo zavedenie dane len na nové zmluvy. Kritici tohto návrhu považujú za problém, že na trhu by boli zmluvy dvoch kvalít, jeden druh s daňou, druhý bez dane. Súhlasíte s týmto argumentom?

Súhlasím, dokonca ani netvrdím, že daň sa má týkať len nových zmlúv. Hovorili sme o tom, že poistný odvod, ktorý sa má zapracovať do ceny, má fungovať smerom do budúcnosti. To je dôvod, pre ktorý máme námietky voči novej dani, ide totiž do minulosti. Takýto zásah sa dá urobiť dvomi spôsobmi, ministerstvo si vybralo ten protiústavný. Tvári sa, že sa nič nedeje, cena sa nezmení a daň bude mať na pleciach poisťovňa. My tvrdíme, že poisťovne na to nemajú zdroje, platia už dve dane a teraz prichádza ďalšia daň z tržieb. Daň by bola dajme tomu formálne v poriadku, ak by bola oddelená od poistného. Vtedy by sa mohla uplatniť aj na „staré“ zmluvy, lebo podmienky zmluvného vzťahu by sa nemenili. My sme teda nehovorili o tom, že daň by sa mala týkať len nových zmlúv. Tak, ako je teraz, je daň v istom zmysle len premenovaný odvod, nelíši sa od opatrenia, ktoré samotné ministerstvo považuje za nesystémové. Zásadný rozdiel je v tom, že sa týka aj zmlúv uzavretých pred 1. januárom 2017. Ak ministerstvo hovorí, že daň len nahrádza existujúci odvod, nesmierne zavádza. V návrhu dane je totiž problémová retroaktivita, od ktorej štát pri poistnom odvode upustil, ale teraz sa k nej bez akýchkoľvek škrupúľ vrátil. 

Aký veľký je podiel dlhodobých zmlúv, ktorých sa netýkal poistný odvod a teraz budú zaťažené daňou? 

Na to je ťažké odpovedať, každá poisťovňa má totiž svoj legitímny systém prípadného predlžovania zmlúv, jednotný kľúč, podľa ktorého by sa to určilo, je ťažké nájsť. Náš hrubý odhad je, že poistný odvod sa týkal jednej štvrtiny vybratého poistného. 

Ako podľa vás zareagujú na daň poisťovne?

V tejto chvíli na to neviem odpovedať, je to príliš čerstvé. Odhaduje sa to ťažko, pretože vo výboroch boli predložené aj zmeny Občianskeho zákonníka týkajúce sa posielania výziev a povinností, napríklad pri zmene poistného. Poisťovne zrejme horúčkovito analyzujú novú situáciu. Okolností, ktoré musia skúmať, je veľa. 

Už vôbec sa nedá povedať, ako sa bude meniť poistné. Do kalkulácie totiž nevstupujú len nové dane, ale napríklad aj vyššie ceny opráv v autoservisoch, zmena cien stavebných prác a podobne. Daň je len jedným z faktorov. Tiež závisí od toho, ako sú nastavené napríklad vzťahy so sprostredkovateľmi a zaisťovňami. Ide o to, či si poisťovne dokážu nastaviť vzťahy tak, že sa do úvahy bude brať výška poistného znížená o daň. Dôležitým parametrom bude vlastná postačiteľnosť poistného.

Pôvodne mala poistná daň platiť od októbra 2018, nakoniec sa účinnosť zákona posunula na 1. januára 2019. Do akej miery je táto zmena významná?

Október bola veľká absurdita. Zavádzanie takej zložitej dane uprostred hospodárskeho roka vnímame ako rozpor vlády s vlastnými pravidlami. Tá sa totiž zaviazala v programovom vyhlásení, že všetky dôležité zákony, zvlášť daňové, budú platiť od 1. januára. Je teda nekorektné, ak vláda hovorí, že robí ústupok. 

Ako hodnotíte novelu zákona o poisťovníctve? V rámci medzirezortného pripomienkového konania ste navrhovali reguláciu provízií sprostredkovateľov. Je táto regulácia podľa vás nutná?

Pokiaľ ide o reguláciu provízií sprostredkovateľov, my sme reagovali na to, čo sme považovali za zadanie z ministerstva. Ministerstvo prišlo s návrhmi, ktoré neboli použiteľné, tak sme v rámci medzirezortného pripomienkového konania prišli s návrhom, ktorý by podľa nás dokázal uniesť v poisťovníctve aj sprostredkovateľský trh. Štát sa k tomuto návrhu nevyjadril a ťažiskom novely sa napokon z pohľadu poisťovní stala úprava odkupnej hodnoty, teda nie regulácia provízií, ale regulácia nákladov poisťovní. 

Pri odkupnej hodnote často zaznieva argument, že klient si dva-tri roky popri rizikovom poistení zhodnocuje kapitál a zhodnotenie je na konci tohto obdobia nízke. Preto prišla regulácia. Ako ju hodnotíte?

V prvom rade poistenie nie je sporenie. Aj NBS má výhrady k tomu, že ak sa v poistnom sektore hovorí o sporení, považuje to za zavádzanie klienta. Poisťovňa nie je banka, klient si nevkladá peniaze s tým, že si ich môže kedykoľvek vybrať. Poisťovne majú viesť klienta k tomu, aby vzťah uzavretý na viacero rokov dopredu dodržal. Za minulého režimu bolo bežné, že počas prvých troch rokov bola odkupná hodnota nulová, aby klient v poistnom vzťahu vydržal. Klienta však tieto prostriedky počkali v neskoršom období.

Táto úprava presviedča klientov, že počas troch rokov môžu s poistením bez väčšej finančnej ujmy manipulovať a poisťovne núti vyplácať klientom cez odkupnú hodnotu väčšinu zaplateného poistného. Schválenej podobe novely sa preto netešíme. Povedie to k tomu, že ľudia budú životné poistenie považovať za alternatívu bankových vkladov.

Oproti pôvodnému návrhu sú nižšie podiely, ktoré poisťovňa musí vyplácať ako odkupnú hodnotu. Ako to hodnotíte?

Navrhovali sme nižšie podiely. Pôvodný návrh hovoril aj o deväťdesiatich piatich percentách, pri ročnom zaplatenom poistnom vo výške 200 eur by poisťovni na správu zmluvy ostávalo na celý rok 10 eur, to je, samozrejme, málo. Poisťovne by museli prestať poisťovať niektorých klientov, ktorí by platili nízke poistné.

Vnímajú poisťovne nespokojnosť klientov s odkupnými hodnotami?

Klienti boli nespokojní, a tá nespokojnosť vrcholila z toho dôvodu, že relatívne veľa zmlúv zanikalo skoro. To sme sa snažili riešiť aj s finančnými sprostredkovateľmi, napríklad úpravou spôsobu vyplácania ich provízií. Chceli sme, aby sa aj ich provízie rozložili v čase. To sa nepodarilo. Vnímame to však tak, že nespokojnosť by sa obmedzila, ak by sa zmluva udržala dlhšie. Poistky sú z nášho pohľadu zle vysvetľované, keďže vzniká dojem, že je jedno, či klient dá peniaze napríklad do investičných fondov, do banky, alebo na poistenie. V poistení však nie je najdôležitejší výnos, ale krytie rizika. Princíp fungovania investičných zložiek poistenia by mal byť podobný ako napríklad mechanizmus druhého piliera. Tam tiež nie je možné vložené prostriedky kedykoľvek vybrať. 

Meniť sa budú aj informačné povinnosti, čo táto zmena prinesie?

Presnú podobu informačných dokumentov určí ministerstvo financií, no dá sa očakávať, že ako základ bude slúžiť formulár, ktorý sa objavil v pôvodnom návrhu novely, no zo schváleného znenia vypadol. Poisťovne sa pokúšali pôvodný formulár vyplniť a nebolo to možné. Celé zadanie je nejasné a používali sa aj nejasné pojmy. Predstava ministerstva bola, že sa zaplatené poistné jednoznačne rozdelí do jednotlivých položiek, to však nejde.

Prečo?

Príkladom je investičné poistenie, pri ktorom dvaja klienti zaplatia rovnakú sumu poistného pri rovnakej poistnej sume. Jeden klient investuje do dlhopisov, druhý do akciového fondu, ktorý bude mať úplne iné výnosy. Prvý investoval relatívne bezpečne, druhý je v situácii, že môže utrpieť výraznejšie straty. Obidvom klientom však poisťovňa na začiatku musí poskytnúť konkrétne údaje, ktoré sú pri investičnom poistení premenlivé na základe úspešnosti investovania. Do týchto dokumentov sa teda nedajú údaje vypočítať, dajú sa len odhadnúť. Požiadavka predkladateľa návrhu zákona na presnosť údajov svedčí o nepochopení produktov investičného poistenia ako takých. Výška krytia zo strany poisťovne sa totiž odvíja od aktuálnej výšky zhodnotenia, ktorú poisťovňa, samozrejme, nedokáže určiť vopred.