Foto: Ivan Mikloš

Premrhali sme množstvo času a financií

Máte zásadný podiel na vstupe Slovenska do Európskej únie, do euroatlantických štruktúr, do eurozóny, na konverzii korunovej meny na euro, a predovšetkým na naštartovaní slovenskej ekonomiky po škandalóznom a ekonomicky neúnosnom vládnutí Vladimíra Mečiara. Ako teraz spätne vnímate obdobie po roku 2006, po skončení vášho dvojnásobného mandátu podpredsedu vlády a ministra financií?

Myslím si, že Slovensko odvtedy premrhalo veľmi veľa času. Vládam Smeru-SD sa nepodarilo nadviazať na reformy a vynikajúce ekonomické výsledky Dzurindových vlád. Boli roky, keď Slovensko malo dvojnásobný nárast verejných príjmov v porovnaní s priemerom Európskej únie (EÚ). A nielenže toto obdobie nebolo využité na modernizáciu a ďalšie reformy, ale naopak, zhoršovalo sa podnikateľské prostredie, efektivita verejnej správy aj vymožiteľnosť práva.

Ktoré oblasti postihlo toto premárnené obdobie najviac?

Či už išlo o konkurencieschopnosť, o kvalitu vzdelania, vedu, výskum, inovácie... vo všetkých týchto oblastiach sme premrhali nielen množstvo času, ale aj finančných prostriedkov. Práve to definuje súčasnú situáciu Slovenskej republiky. V uplynulých rokoch existovali predpoklady, aby sme hospodárili s prebytkom. Všetky štátne rozpočty, aj v rokoch hojnosti, však boli deficitné.

Necítite spoluzodpovednosť za tento stav? Že ste v roku 2006 nedokázali po tretí raz v rade zostaviť vládu a pokračovať v naštartovaných reformách? 

SDKÚ paradoxne po ôsmich rokoch vo vláde, rokoch reforiem, dosiahlo v roku 2006 svoj najlepší volebný výsledok. Napokon sa nám však nepodarilo poskladať koalíciu a k moci sa dostal Smer-SD. Chýbal na to jeden hlas v predsedníctve KDH, ale to je už minulosť... Výsledky našich ekonomických reforiem však dobiehali ešte niekoľko ďalších rokov. A profitovali z nich nielen občania Slovenska, ale aj politická garnitúra, ktorá nastúpila po nás, a ktorá reformám už nevenovala pozornosť.

 

Všetky štátne rozpočty, aj v rokoch hojnosti, boli deficitné.

Rok 2020 je opäť volebným rokom a opäť došlo k zmene vlády, Smer-SD skončil. Vidíte nádej, že by sme sa mohli dostať späť do hry, zastaviť prepad ekonomiky, respektíve znova nastúpiť na vlnu ekonomického rastu?

Dobrou správou pre nás je už to, že máme inú vládu a vládnu koalíciu, ako sme mali doteraz. Ak by nedošlo k žiadnej zmene, ak by tu aj naďalej vládli tí, ktorí s dvojročnou prestávkou boli pri moci od roku 2006, tak by sme na žiaden obrat, ani teoreticky, nemohli pomýšľať.

Chýba nám požiadavka na nepretržitú modernizáciu krajiny

Nehnevá vás situácia, že sa tu premrhal kapitál, ktorý ste pomáhali vytvárať, a na ktorom sa dalo stavať do budúcnosti?

Áno, na jednej strane ma to hnevá. Ale na strane druhej nebyť toho, čo sme urobili počas dvoch Dzurindových vlád, mohlo to tu byť aj oveľa horšie. Uvedomujem si tiež, že na Slovensku nám veľmi  chýba zhoda väčšiny obyvateľstva a tiež elít na potrebe nepretržitej modernizácie krajiny. Ak by tu existovala takáto spoločenská požiadavka, a na jej základe uzatvorená dohoda, mohli sme byť už oveľa ďalej. Ako príklad nám môže slúžiť Estónsko. Aj tam sa menia vlády, ako v každej demokratickej krajine, ale to základné reformné úsilie tam zostáva najvyššou prioritou.

Prečo nám chýba zhoda, o ktorej hovoríte? Je to preto, lebo dlhodobo nemáme štátnika svetového formátu, respektíve niekoho, kto by dokázal načrtnúť dlhodobú víziu smerovania republiky?

Určite je to jeden z dôvodov. Na Slovensku máme dostatok politikov, ktorí myslia predovšetkým na úspech v nadchádzajúcich voľbách, ale máme nedostatok štátnikov, ktorí uvažujú nad blahom budúcich generácií. Problém je však aj v tom, že nestačí víziu len naformulovať, dôležité je aj osvojiť si ju a vedieť ju potom aj implementovať. Toto však nie je len problém Slovenska, ale väčšiny okolitých krajín. Je skôr výnimkou, ak sa niektorej krajine darí presadzovať a realizovať dlhodobejšiu víziu.

 

Máme nedostatok štátnikov uvažujúcich nad blahom budúcich generácií.

Smer-SD zanechal po sebe prázdnu štátnu pokladnicu a napriek rokom hojnosti deficitný štátny rozpočet, bezprostredne po voľbách vypukla pandémia koronavírusu, a bez ohľadu na to oboma nohami stojíme na prahu recesie. V akom stave sa vlastne v súčasnosti nachádza ekonomika Slovenska?

Predseda Smeru-SD Robert Fico v jednom nedávnom rozhovore na rovnakú otázku odpovedal slovami: „Pani redaktorka, viete, čo je úžasné? Krajina je v riti. V totálnej riti...“ Ak bývalý predseda vlády po 12 rokoch vládnutia povie toto, tak úplne dehonestuje svoje vlastné pôsobenie. Podľa mňa sa však nenachádzame tam, kde nás vidí R. Fico, ale v takzvanej pasci stredných príjmov.

Stali sme sa obeťou svojho vlastného úspechu

Čo presne to znamená pre slovenskú ekonomiku?

Slovenská ekonomika v ostatných rokoch rástla vďaka masovej priemyselnej veľkovýrobe. Mám na mysli najmä výrobu automobilov, ale nielen ju. V súčasnosti však už tento model rastu naráža na svoj strop. Ekonomika štátu sa rozvinula, naša v minulosti lacná pracovná sila si platovo polepšila a ekonomika napriek priebežnému napredovaniu stráca, alebo už stratila svoju pôvodnú konkurencieschopnosť. Inak povedané, stali sme sa obeťou vlastného úspechu. Aby ekonomika mohla napredovať ďalej, je nevyhnutné pristúpiť k reformám, jej reštrukturalizácii a tiež investíciám do modernizácie. Presnejšie, musíme docieliť, aby sa naša ekonomika menej orientovala na montáž, ale viac sa zamerala na inovácie a výrobu s vyššou pridanou hodnotou.

Čo je potrebné zmeniť a kedy, aby sme mohli hovoriť o inováciách v ekonomike?

Najlepšie je, ak sa na reštrukturalizáciu využije čas, keď sa ekonomike darí. Vtedy sa vieme najlepšie pripraviť na obdobie, keď to až tak dobre nefunguje. Toto obdobie sme síce nevyužili, ale ešte stále vieme reagovať. Potrebné je zamerať sa na zdravé a udržateľné verejné financie a makroekonomickú stabilitu (nízky deficit a dlh a udržateľný dôchodkový systém). Ďalej je to ochrana vlastníckych práv a vymožiteľnosť práva. Nasleduje kvalitné podnikateľské prostredie, efektívna verejná správa a napokon vzdelanie, veda, výskum a inovácie, čiže rozvíjanie znalostnej spoločnosti. Ak sa zameriame na rozvoj všetkých týchto oblastí, postupne sa preklopíme z montážnej masovej priemyselnej veľkovýroby na ekonomiku ťahanú inováciami.

Po nástupe novej vlády sa črtá, že v niektorých oblastiach by predsa len malo svitnúť na lepšie časy. Napríklad v oblasti podnikateľského prostredia či súdnictva a vymožiteľnosti práva. A bonus navyše – núkajú sa nám miliardy eur z európskeho fondu rozvoja. Bude to stačiť?

Naozaj bude veľmi dôležité, na čo sa tie prostriedky využijú. Ale nielen to. Dôležité bude tiež, aké zmeny sa v súvislosti s investíciami udejú v rámci slovenskej ekonomiky a spoločnosti. Zrejme najväčším problémom, alebo najnáročnejšia, bude reforma verejnej správy. Ak totiž zmena nebude dostatočná vo všetkých oblastiach, tak želaný výsledný efekt sa nedostaví. Treba tiež počítať s tým, že niektoré zmeny sa nedostavia hneď, ale až za horizontom tohto volebného obdobia.

Lídrom zmien by mal byť jednoznačne predseda vlády

Na to, aby sa zmeny mohli uskutočniť, by sa mal objaviť niekto, kto by si osvojil túto agendu a stal sa jej akcelerátorom. Kto by to podľa vás mal byť?

Ak minister financií poverí prípravou reforiem špecialistov z Inštitútu finančnej politiky, tak je zrejmé, že technicky a obsahovo to bude naozaj kvalitne pripravené. Ale už aj terajšiu prípravu a najmä samotnú realizáciu by podľa mňa mali zastrešovať politickí lídri, príslušní rezortní ministri, a za strategické riadenie tohto projektu by mal prevziať politickú zodpovednosť predseda vlády. Najmä kvôli zabezpečeniu politickej podpory pre jednotlivé reformy a zákony, ktoré bude potrebné prijať. Ako povedal viceguvernér NBS Ľudovít Ódor, niekto by mal zdvihnúť tú zástavu. Keď totiž chcete urobiť nejakú zmenu, musíte nielen vedieť, chcieť, ale aj môcť. Vedieť a chcieť môžu odborníci, experti, špecialisti, ale zároveň aj môcť môžu jedine politici. Inak povedané, zmeny, ktoré sa nám núkajú, sú viac politickou výzvou ako technickým problémom. Bez vízie, vôle a odvahy to jednoducho nepôjde.

 

Politickú zodpovednosť za zmeny by mal prevziať premiér.

Takže ten, kto by mal mávať zástavou nad hlavou a mať najsilnejší hlas v súvislosti s vytváraním stratégie zmien v slovenskej ekonomike a spoločnosti, by mal byť predseda vlády Igor Matovič. Je?

Áno, toto líderstvo by jednoznačne mal zobrať do svojich rúk predseda vlády. Už pred letom oznámil, že letné mesiace sa využijú na verejnú diskusiu o vízii a reformách. Napokon z toho nebolo vôbec nič. Namiesto sľubovanej diskusie poveril vybraných odborníkov, aby pripravili niečo, o obsahu čoho zatiaľ nič nevieme. Preto upozorňujem na to, že nestačí napísať pekný projekt a zinkasovať finančné prostriedky. Ešte dôležitejšia je samotná realizácia. A ešte dodám, že je dôležité, aby sa predseda vlády a jeho ministri nestratili v mikromanažmente, ale aby určili smer, a potom dokázali delegovať, kontrolovať a dať zodpovednosť a dôveru ďalším ľuďom, ktorých majú pod sebou.

Často sa teraz debatuje o tom, do čoho vlastne by sme mali investovať prostriedky z fondu obnovy, aby to malo zmysel. Či ich zamurovať do nemocníc, zabetónovať do diaľnic, alebo ich dať napríklad do vzdelania?

Povedzme, že sa rozhodneme časť prostriedkov investovať do zvýšenia platov učiteľov. Prečo nie? Ale je tu jedno zásadné ale. Bude to udržateľné len v tom prípade, ak zároveň budeme reformovať aj ďalšie oblasti, ktoré som už spomenul, a to tak, že nám to prinesie intenzívny a udržateľný ekonomický rast. Vďaka tomu budeme vedieť dlhodobo prefinancovať zvýšené platy pedagógov, ktorí nám zase vychovajú šikovných vzdelaných ľudí schopných pokračovať v transformácii a ďalšom rozvoji ekonomiky.

Pomoc pre Slovensko z fondu obnovy by mala predstavovať približne 7,5 miliardy eur. Najprv si ju však budeme musieť zaslúžiť a neskôr ju budeme musieť aj splatiť. Ak s týmito financiami naložíme zmysluplne, bude pre nás pomocou a výborným štartérom novej éry slovenskej ekonomiky. Ak nie, tak sa stanú veľkou príťažou pre nasledujúcu generáciu Slovákov. V tejto súvislosti – ste skôr optimista alebo pesimista?

Z toho, čo o procese zatiaľ viem, mám isté obavy.

Napriek „istým obavám“, kde vidíte Slovensko o takých 10 – 20 rokov?

Želám si, aby sme boli modernou, dynamickou, otvorenou, atraktívnou a tolerantnou krajinou so zvyšujúcou sa kvalitou života. Teda krajinou, ktorá ponúka také podmienky, že sa stane magnetom pre šikovných a vzdelaných ľudí, ktorá ponúka nielen rast, ale aj udržateľný rozvoj. Aby tu ľudia chceli rozvíjať svoj biznis. Aby nám mladé mozgy neunikali z krajiny, ale naopak, aby sa k nám aj vracali naši mladí ľudia a prichádzali študovať a žiť mladí ľudia z iných krajín. Jednoducho, aby život na Slovensku bol kvalitný a udržateľný – ekonomicky, ekologicky a tiež aj z pohľadu medzigeneračnej solidarity.