Odchod USA z Afganistanu znamená tiež, že európske zbrojárske firmy sa stanú zaujímavými pre investorov

Foto: Shutterstock

Čo sa stalo a čo to znamená?

Odborníci aktuálne živo diskutujú o tom, ako Spojené štáty americké pod vedením nového prezidenta Joea Bidena nezvládli svoj odchod z Afganistanu. Rozoberajú, čo mohli a čo mali urobiť, čo by sa stalo, ak by sa rozhodli inak. Rozhodnutie však už padlo, a preto by sme sa mali pozrieť dopredu. Aké konsekvencie z tejto novej situácie vyplývajú pre Európu?

„Môžeme povedať, že USA už pre Európu nie sú tým, čím donedávna boli. Skončila sa éra Nixonovej doktríny o podpore strategických partnerov USA. Svetová politická scéna sa teraz viac otvára rôznym strategickým hráčom. Vojenská pozícia USA vo svete slabne. Týka sa to najmä Stredného východu. Naopak, Američania sa viac vyhraňujú voči Číne,“ tvrdí akciový analytik Saxo bank Peter Garnry.

Cena za samostatnosť si vyžiada percentá z HDP

Podľa jeho slov z rozhodnutia USA opustiť Afganistan vyplývajú dve dôležité skutočnosti. Prvou je očakávaný nárast migrácie z tejto krajiny smerom do Európy. Už teraz sa v Bruseli debatuje o tom, ako novú utečeneckú vlnu, najväčšiu od vojny v Sýrii, zvládnuť. Druhým dôsledkom je potreba väčšej vojenskej samostatnosti Európy. Európska únia (EÚ) sa totiž musí naučiť vojensky viac spoliehať sama na seba.

„Európska 27mička minula v roku 2019 na obranu len 1,2 % HDP, čo predstavovalo 168 miliárd eur. Brusel si uvedomuje, že v budúcnosti to bude musieť byť viac. Nejde však len o nárast výdavkov, ale aj o lepšiu koordináciu politiky členov Únie, napríklad pri otázkach Arktídy, Baltického mora a obrany vonkajších hraníc Únie,“ vysvetľuje analytik s tým, že ešte v roku 1995 predstavovali európske výdavky na obranu 1,6 % HDP Únie. V súčasnosti existuje predpoklad, že sa EÚ bude musieť vrátiť na túto úroveň. „Je to cena za samostatnosť a väčšiu nezávislosť od USA,“ dodáva.

Investori sa zamerajú na vojenské podniky

Analytik si myslí, že do roku 2030 by európske výdavky na obranu mohli dosiahnuť až 2 % HDP. Znamenalo by to 346 miliárd eur ročne, čo by predstavovalo 8,4 % z ročného ekonomického rastu. Aj keby sa vojenské výdavky vrátili len na predchádzajúcu úroveň (1,6 % HDP), predstavovalo by to 5,7 % rastu, čo je stále slušné číslo.

„Ťažiť z tohto obratu politiky bude pravdepodobne najviac obranný sektor, teda vojenské podniky situované vo viacerých európskych krajinách. Hoci ide o v súčasnosti zaznávaný sektor, je totiž v rozpore so sociálne zodpovedným investovaním – ESG, jeho potenciál významne rastie. Výrobcovia vojenského materiálu v Európe totiž dostanú viac zákaziek,“ predpokladá P. Garnry a dodáva, že výhodou tohto sektora je dlhodobé plánovanie, pretože vojenské kontrakty sa uzatvárajú nadlho vopred, vďaka čomu investori vedia predpokladať, ktorému podniku sa bude dariť.