Dolár od opustenia zlatého štandardu stratil 85 % kúpnej sily, Ray Dalio radí presunúť časť portfólia do zlata

Foto: Unsplash

Zrušenie zlatého štandardu

Americký dolár počas posledného polstoročia dramaticky stratil svoju kúpnu silu, zatiaľ čo zlato, často považované iba za kopírku inflácie, v posledných rokoch prepisuje poučky. Za vyše 50 rokov stratil dolár vyše 85 % svojej hodnoty. To znamená, že za dnešný jeden dolár si kúpite len zlomok toho, čo by ste si kúpili pred päťdesiatimi rokmi. Súčasne rastúca neistota vo svete a oslabujúci dolár vyvolali nové „zlaté Eldorádo“, masívny nárast dopytu po zlate zo strany centrálnych bánk aj súkromných investorov. Mladá generácia investorov tak čelí otázke: Prečo fiat meny (papierové peniaze) strácajú hodnotu a prečo sa zlato opäť stáva kľúčovým uchovávateľom bohatstva?

Na túto otázku sa budeme snažiť dnes čo najkomplexnejšie odpovedať. Zlato má v monetárnej histórii výnimočné miesto, už tisícročia slúži ako univerzálne platidlo, no najmä - uchovávateľ hodnoty. V modernej ére bolo základom zlatého štandardu, kde hodnota meny bola pevne viazaná na určitý objem zlata. Spojené štáty napríklad po roku 1944 garantovali zameniteľnosť dolára za zlato pri kurze 35 USD za uncu. Tento režim však začal narážať na limity, USA tlačili viac dolárov, než mali zlatých rezerv. Dňa 15. augusta 1971 preto prezident Richard Nixon ukončil zameniteľnosť dolára za zlato, čím de facto zrušil zlatý štandard. „Nixonov šok“ odštartoval éru fiat mien, a teda papierových peňazí, ktoré nie sú kryté zlatom. Inými slovami, hodnota meny stojí len na dôvere vo vládu a centrálnu banku, nie na pevnej kotve zlata.

Už pred úplným ukončením zlatého štandardu však prebehli dramatické udalosti. V roku 1933 počas Veľkej hospodárskej krízy prezident F.D. Roosevelt zakázal súkromné vlastníctvo zlata v USA a nariadil občanom odpredať zlato štátnemu úradu. Štát tak v podstate sprivatizoval všetko zlato v krajine, až na malé výnimky. Následne bola oficiálna cena zlata precenená z 20,6 dolára na 35 dolárov za trójsku uncu, čo predstavovalo devalváciu dolára o približne 40 %. Inak povedané, americká vláda znížila kúpnu silu dolára, ten istý kus zlata zrazu stál výrazne viac dolárov než predtým. Tento krok mal rozdúchať infláciu a naštartovať ekonomiku postihnutú defláciou, no zároveň ukázal silu zlata, keďže kto ho vlastnil, ochránil hodnotu majetku, zatiaľ čo držitelia hotovosti prišli o veľkú časť úspor. Mimochodom, zákaz držby zlata v USA trval až do roku 1975.

Po roku 1971 sa dolár a ostatné meny „utrhli z reťaze“ zlata a začali voľne plávať. Inflácia v 70. rokoch rapídne vzrástla. Spojené štáty aj Európu zasiahla stagflácia (ide o kombináciu stagnácie rastu HDP a vysokej inflácie) umocnená ropnými šokmi v rokoch 1973 a 1979. V tomto období sa naplno prejavilo, čo znamená fiat mena bez krytia, keďže ceny tovarov leteli nahor a kúpna sila dolára prudko klesala. Zlato, oslobodené od fixnej ceny 35 dolárov, začalo reagovať na trhové sily. Jeho cena vystrelila zo 35 dolárov v roku 1971 na vyše 800 dolárov do konca 70. rokov, čiže jeho cena vzrástla o viac než 2 200 % za necelú dekádu. Tento bezprecedentný nárast odrážal strach investorov z inflácie a nedôvery vo fiat meny, zlato sa opäť potvrdilo ako hedž (ochrana) proti znehodnocovaniu peňazí. Po tejto zlatej horúčke prišli dve dekády relatívneho pokoja, keďže od 80. do konca 90. rokov bola inflácia skrotená. Mnohí vtedy nadobudli pocit, že éra zlata sa skončila a plne ho nahradil moderný finančný systém.

Dolár od roku 1971 stratil 85 % kúpnej sily

Pre pochopenie, ako veľmi fiat meny strácajú hodnotu, postačí porovnať ich kúpnu silu v čase. Od opustenia zlatého štandardu v roku 1971 americký dolár stratil viac než 85 % svojej kúpnej sily. Inak povedané, čo ste v roku 1971 kúpili za 1 USD, dnes by vás stálo vyše 6 až 7 dolárov. Tento pokles hodnoty je spôsobený trvalou infláciou, a teda rastom cenovej hladiny, ktorý postupne „požiera“ hodnotu peňazí. Napríklad populárny Big Mac stál v USA v polovici 70. rokov len okolo 55 centov, no dnes vyjde približne na 6 dolárov, čo presne ilustruje oslabenie dolára časom.

Fiat meny v systéme bez zlatého krytia sú vystavené politickým vplyvom. Vysvetlíme si to detailnejšie. Vlády a centrálne banky ich môžu ľubovoľne vytvárať tlačením peňazí či zvyšovaním peňažnej zásoby. Keď množstvo peňazí v obehu rastie rýchlejšie ako produkcia ekonomiky, výsledkom je zdražovanie tovarov a služieb a teda to slovíčko čo neradi počujeme - inflácia. Takto dochádza k znehodnocovaniu meny. Ako výstižne poznamenal nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman: „Inflácia je vždy a všade peňažný jav.“ Inými slovami, primárnou príčinou dlhodobej inflácie je nadmerné vytváranie nových peňazí. Tento výrok je potvrdený aj empíriou, napríklad celosvetová peňažná zásoba M2 od roku 2007 do 2023 vzrástla o vyše 200 %.

Takýto prílev likvidity do systému síce krátkodobo podporil ekonomiky (najmä počas kríz), ale zároveň spôsobil, že hodnota väčšiny mien klesla voči reálnym aktívam. Nerastie teda ani tak cena zlata či nehnuteľností, ale skôr klesá hodnota meny, za ktorú ich meriame. Analytici to často ilustrujú frázou: „Zlato nie je drahšie, to papierové peniaze sú lacnejšie.“ Nejde však iba o dolár. Od roku 2007 stratili hlavné svetové meny okolo 85 % svojej hodnoty voči zlatu (v USD, eurách, librách, jene atď). Dá sa teda konštatovať, že každé tlačenie peňazí spôsobuje, že zlato vyzerá silnejšie, ale v skutočnosti menové systémy FIATu iba rýchlejšie kolabujú. Nie je preto prekvapujúce, že čoraz viac ľudí, od retailových investorov až po centrálnych bankárov, opätovne hľadá útočisko v zlate, ktoré nemožno „dotlačiť“ podľa ľubovôle vlády.

Zlato ako bezpečný prístav počas kríz

Zlato sa nazýva bezpečný prístav práve preto, že v časoch kríz a neistoty má tendenciu udržať hodnotu alebo dokonca rásť, zatiaľ čo iné aktíva extrémne strácajú na hodnote. História posledného storočia prináša viacero príkladov, keď zlato ochránilo investorov pred otrasmi finančného systému. Poďme chronologicky.

Veľká depresia v rokoch 1929 až 1933. Po krachu akciového trhu v roku 1929 svet upadol do deflácie a hospodárskeho kolapsu. V snahe stabilizovať bankový systém USA opustili zlatý štandard pre domáci trh a Roosevelt v 1933 znárodnil zlato a devalvoval dolár zvýšením ceny zlata. Táto 69 % revalvácia zlata znamenala, že kto si udržal zlato (napr. v zahraničí alebo pred zákazom), získal výrazne viac dolárov. Naproti tomu držitelia hotovosti prišli o veľkú časť kúpnej sily. Zlato tak pomohlo prekonať obdobie krachov bánk. Centrálna banka mohla vďaka vyššej cene zlata nafúknuť peňažnú zásobu a ekonomika sa odrazila od dna. Z pohľadu občana však papierové doláre stratili hodnotu, zatiaľ čo zlato ich uchovalo.

Stagflácia 70-tych rokov. Obdobie po roku 1971 prinieslo ropné šoky (1973, 1979), dvojcifernú infláciu a hospodársku stagnáciu. Cena zlata od konca roku 1971, kedy sa obchodovala za 45 dolárov za uncu stúpla na takmer 200 dolárov už do konca 1974 a kulminovala okolo 850 dolárov v januári 1980. To, čo teda ekonóm John Maynard Keynes kedysi označil za "barbarskú relikviu" sa v 70. rokoch zhodnotilo o stovky percent. Kým akciové trhy v tom čase skôr stagnovali a reálne mzdy klesali, investori do zlata profitovali. Zlato tak anticipovalo infláciu, jeho rally začala skôr, než inflácia dosiahla vrchol, a poskytlo efektívnu ochranu pred znehodnotením meny. Aj po započítaní následného poklesu v 80. rokoch platí, že zlato na konci turbulentných 70. rokov výrazne prekonalo infláciu, takže reálne (očistené o rast cien) prinieslo kladný výnos.

A potom prišla Dot-com bublina v roku 2000. Celkovo boli 90. roky érou technologickej eufórie, investori preferovali akcie firiem „novej ekonomiky“ a o zlato bol malý záujem. Cena zlata dokonca v roku 1999 klesla k 250 dolárom za uncu, čo bolo viacročné nominálne minimum. V marci 2000 však praskla internetová bublina a nasledovala recesia. Zlato práve okolo roku 2000 dosiahlo svoje dno a odštartovalo dlhý býčí trh v 21. storočí. Od roku 2001 do 2011 stúpla jeho cena z 250 dolárov na vyše 1900 dolárov za uncu. Dôvodom boli viaceré krízy a otrasy. Po dot-com prepade totiž prišli teroristické útoky 11. septembra 2001, vojny na Blízkom východe, a najmä uvoľnená menová politika (nižšie úroky) ktorou centrálne banky reagovali na spľasnutie bubliny. Lacné peniaze v ekonomike vyvolali obavy z budúcej inflácie, takže investori začali hromadiť zlato. Tento trend zosilnel po roku 2008, keďže naplno prepukla Globálna finančná kríza, a vyvrcholil až v rokoch 2011–2012, kedy zlato dosiahlo dovtedajšie rekordy okolo 1900 dolárov. Pre investorov, ktorí nakúpili zlato okolo roku 2000, to bola jedna z najúspešnejších dekád, kedy žltý kov prekonal väčšinu akciových indexov aj nehnuteľnosti.

Pravdepodobne si vyššie zmienené krízy väčšina z nás nepamätá, no Pandémiu COVID-19 v roku 2020 už áno. Náhly globálny šok v marci 2020 spôsobil krátky, ale prudký pád trhov. Investori vo všeobecnej panike predávali všetko, aj zlato v prvotnej fáze pokleslo z 1700 dolárov na 1450 v marci 2020, pretože investori potrebovali hotovosť. Avšak centrálne banky opäť reagovali okamžitým zaplavením ekonomiky peniazmi. Fed napríklad behom pár mesiacov zvýšil svoju bilanciu o viac než 3 bilióny dolárov. Dôvera vo fiat peniaze a obavy z krízy viedli k raketovému návratu dopytu po zlate. Od marca do augusta 2020 stúpla cena zlata o 30 % a po prvý raz prekonala hranicu 2000 dolárov za uncu. Opäť platilo, že keď sa svet otriasa, mnohí hľadajú bezpečie v zlate.

Z vyššie uvedených príkladov vidno jasný vzorec, keď akciové trhy kolabujú, banky krachujú alebo hrozí vysoká inflácia, zlato zvyčajne rastie či minimálne drží svoju hodnotu. Je to niečo, ako reflex investora, ak „svet okolo horí“, uchýliť sa k niečomu hmatateľnému a osvedčenému. Zlato týmto správaním znižuje riziko portfólia, preto mnohí odborníci odporúčajú mať určité percento úspor v zlate ako poistku. Slávny americký investor Ray Dalio to opisuje takto: „Držte zlato ako poistenie voči rozpadu systému, vojnám a besniacim výdavkom“. V posledných dňoch odporúča alokovať až 15 % portfólia do zlata, pričom po väčšinu svojej kariéry bol o niečo konzervatívnejší. Zlato síce neprináša úrok ani dividendu, no v časoch kríz to vynahrádza istotou, že ostane cenné.

Dedolarizácia v plnom prúde

Jedným z najočividnejších trendov posledného desaťročia je agresívny nákup zlata centrálnymi bankami po celom svete. Od globálnej krízy 2008–2009 prešli centrálne banky od predajov k čistým nákupom a tempo sa stále stupňuje. Od roku 1950 sú posledné tri roky rekordné v kontexte nákupu zlata centrálnymi bankami. Rok 2022 priniesol vôbec rekordný objem oficiálnych nákupov zlata, centrálne banky pridali do rezerv čistých 1 082 ton zlata, najviac od roku 1967.

World Gold Council uvádza, ako jeden z piatich hlavných motivácií držby zlata v rezervách centrálnych bánk, práve fakt, že zlato pomáha chrániť rezervy pred politickými a geopolitickými hrozbami. Práve tento fakt nabral v posledných rokoch na význame. Použitie dolára ako zbrane, sankcie v medzinárodnom platobnom systéme SWIFT či dokonca zmrazenie štátnych devízových rezerv (ako sa stalo Rusku v roku 2022), prinútil mnohé krajiny prehodnotiť skladbu rezerv. Zlato je lákavé tým, že nie je nikomu záväzkom, jeho držba nezávisí od spoľahlivosti zahraničného partnera.

Napríklad ruská centrálna banka po uvalení sankcií v roku 2014 (anexia Krymu) radikálne zvýšila podiel zlata vo svojich rezervách. Keď Západ v roku 2022 zmrazil Rusku polovicu devízových rezerv (viac než 300 miliárd v dolároch a eurách), ruské zlato ostalo použiteľné. Podobnú stratégiu volia aj iné krajiny, ktoré sa obávajú, že by sa mohli dostať do konfliktu so Západom (Čína, Irán, Turecko a ďalší). Zlato je teda vnímané ako ochrana pred sankciami. Centrálne banky tak dnes vnímajú zlato ako kľúčovú súčasť menovej stratégie. Celkovo majú centrálne banky po svete v trezoroch už cez 35 000 ton zlata, čo predstavuje asi 20 % všetkého zlata, ktoré kedy bolo vyťažené. Zlato tak tvorí zhruba jednu osminu globálnych devízových rezerv. Pre porovnanie, ešte v roku 2010 to bolo len okolo 10 %.

Uchovávateľ bohatstva a poistka v portfóliu

Zlato, na rozdiel od akcií či dlhopisov nenesie riziko krachu emitenta a na rozdiel od nehnuteľností sa nedá zničiť požiarom ani obsadiť nepriateľom (dá sa bezpečne uložiť v trezore aj v zahraničí). Jeho množstvo rastie len pomaly (ťažba pridáva približne 1,5 % ročne do celkovej svetovej zásoby), čo je približne tempo dlhodobého rastu populácie a produktivity. Preto si zlato po stáročia udržuje svoju vzácnosť. Znehodnotiť zlato možno jedine objavením obrovského nového ložiska (dnes sa hovorí o možnej vesmírnej ťažbe, zatiaľ je to však sci-fi) či alchymistickým vytvorením v laboratóriu (čo sa zatiaľ nepodarilo).

Pre investorov, či už drobných alebo inštitucionálnych, tak plní zlato v portfóliu viacero úloh. Po prvé, dlhodobo pomáha chrániť majetok pred infláciou, pretože v obdobiach rastu cien má jeho hodnota tendenciu rásť a udržiavať reálnu kúpnu silu, čo sa ukázalo v 70. rokoch aj v období 2020 až 2023. Slúži aj ako poistka proti extrémnym scenárom, či už ide o celkový finančný kolaps, hyperinfláciu alebo menové krízy, keďže fyzické zlato je celosvetovo uznávaným a likvidným aktívom. Z investičného hľadiska prináša diverzifikáciu a funguje ako ochrana portfólia, keďže má tendenciu posilňovať v časoch poklesu akciových trhov a už 5 až 10 % podiel dokáže znížiť volatilitu a zlepšiť pomer výnosu k riziku. Nezanedbateľná je aj psychologická rovina, vlastniť fyzické zlato prináša ľuďom pocit istoty, pretože ide o hmatateľnú hodnotu, ktorá nie je závislá od banky, dlžníka ani digitálneho systému.

Nie je preto prekvapením, že známi investori odporúčajú neignorovať zlato. Už spomínaný Ray Dalio (zakladateľ najväčšieho hedžového fondu na svete Bridgewater) vyhlásil, že „zlato je najbezpečnejšia forma peňazí“ a zvýšil jeho podiel vo svojich portfóliách. Dokonca povedal, že zlato je druhá najdôležitejšia rezervná mena na svete po dolári, avšak na rozdiel od dolára sa nedevalvuje zakaždým, keď sa vo Washingtone zle vyspia. Inými slovami, centrálne banky môžu robiť akékoľvek nekryté experimenty, no zlato si drží hodnotu, „sedí a prizerá sa s istotou, kým papieriky strácajú lesk“, ako trefne poznamenal.

Podobne legendárny investor Stanley Druckenmiller či zakladateľ Quantum fondu Jim Rogers dlhodobo držia časť portfólia v zlate a varujú pred dlhovou záťažou fiat mien. John Paulson, ktorý zbohatol na stávke proti hypotekárnym cenným papierom v roku 2008, následne presunul miliardy práve do zlata, lebo očakával znehodnocovanie dolára po kríze. Mark Mobius, veterán investovania na rozvíjajúcich sa trhoch, v roku 2023 odporučil mať aspoň 10 % portfólia v zlate kvôli očakávanej slabosti dolára. Z opačného tábora, Warren Buffett síce zlato historicky kritizoval (že „len leží v trezore a nič nevyrába“), no práve on sa dnes vyhýba nákupom a vyčkáva. Jeho spoločnosť Berkshire Hathaway „sedí“, na 380 miliardách dolárov. Aby ste si vedeli predstaviť, ako moc je to peňazí, je to viac, ako je hodnota firiem, ako Coca-Cola, Disney či Intel. Čaká pokles trhov? To nám asi nepovie, ale je zrejmé, že Buffett čaká na lepšie ceny. Jeho obľúbený indikátor, ktorý porovnáva hodnotu celého amerického akciového trhu s HDP USA, totiž dnes presahuje 220 %. Buffett pritom dlhodobo upozorňuje, že ak je tento pomer nad 200 %, trh je príliš drahý a nakupovať v takom prostredí nedáva zmysel.

Samozrejme, žiadna investícia nie je bez rizika. Medzi faktory, ktoré by mohli zlatu dočasne uškodiť,  patrí napríklad rýchlejšie vyriešenie konfliktov, napríklad ten na Ukrajine, či prekvapivo odolná ekonomika nútiaca centrálne banky opäť zvyšovať úroky (to by zvýšilo atraktivitu dlhopisov na úkor zlata). Tiež ak by sa inflácia vrátila udržateľne k 2 % a svet by mal obdobie stability, záujem o zlato by mohol opadnúť. Avšak aktuálny konsenzus je, že hlavné štrukturálne motory rastu zlata sa tak rýchlo nezmenia: zadlženie štátov, dedolarizačné snahy, dopyt centrálnych bánk, trend ETF a pretrvávajúce napätie vo svete.

Bývalý šéf FEDu Greenspan kedysi s nadsázkou povedal: „V zlatom štandarde sme vlastne stále, len namiesto zlata ho štandardizuje americký dolár.“ Dnes sa zdá, že dolár ako globálny štandard slabne a svet možno speje k akémusi novému „zlatému štandardu“ v praxi, hoci nie formálne. Ray Dalio to na záver zhrnul výstižne: „Ak nemáte vo svojom portfóliu zlato, nerozumiete ani dejinám, ani ekonomike.“ My dodajme, že dnešné trendy mu dávajú za pravdu. Dolár prišiel od roku 1971 o drvivú väčšinu sily, kým zlato si ju podržalo. Centrálne banky aj investori to vedia, a preto sa možno nachádzame na prahu ďalšej zlatej éry. Či ju nazveme nové El Dorado alebo inak, isté je, že žltý kov opäť hrá hlavnú rolu v globálnych financiách a bolo by chybou to prehliadať.