Centrálne banky skupujú zlato. Prečo sa vracia kov, ktorý mal byť dávno minulosťou?

Foto: Pexels

Zlato sa vracia tam, odkiaľ kedysi odišlo

Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo zlato prirodzenou súčasťou menových rezerv. S rozvojom moderného finančného systému však jeho význam postupne klesal. Centrálne banky dávali prednosť americkým dolárom, štátnym dlhopisom a ďalším finančným aktívam, ktoré bolo možné ľahšie obchodovať a zároveň prinášali úrokový výnos. V posledných rokoch sa však trend otočil.

Centrálne banky začali zlato opäť výrazne nakupovať. Podľa World Gold Council priemerné ročné nákupy centrálnych bánk za posledné štyri roky dosiahli približne 1 000 ton. V predchádzajúcom desaťročí bol priemer približne polovičný. Nie je to náhoda ani krátkodobá módna vlna. Centrálne banky spravujú rezervy s horizontom rokov a desaťročí. Ak teda začnú systematicky meniť ich zloženie, je to signál, ktorému sa oplatí venovať pozornosť.

Prečo práve teraz?

Jedným z dôvodov je geopolitika. Svetová ekonomika sa postupne vzďaľuje od obdobia, keď bolo možné predpokladať relatívne stabilné obchodné vzťahy medzi najväčšími ekonomikami. Obchodné vojny, sankcie, konflikty a rastúce napätie medzi USA a Čínou menia spôsob, akým krajiny premýšľajú o svojich devízových rezervách.

Zlato má v tomto smere jednu vlastnosť, ktorú dolár ani štátny dlhopis nemajú. Nie je záväzkom iného štátu. Ak centrálna banka vlastní americký štátny dlhopis, jej aktívum je zároveň záväzkom americkej vlády. Zlato takýto protistranový záväzok nemá. Práve preto môže v období geopolitickej neistoty fungovať ako určitá poistka.

Dôležitý bol aj príbeh Ruska

Významným momentom bolo zmrazenie devízových rezerv Ruska po invázii na Ukrajinu. Pre západné krajiny išlo o nástroj ekonomických sankcií. Pre ostatné centrálne banky to zároveň vyslalo pomerne jasný signál: aj devízové rezervy držané v zahraničí môžu byť v určitých situáciách predmetom politického rozhodnutia.

Zlato uložené vo vlastných rezervách je v tomto smere odlišné. Neznamená to, že centrálne banky prestávajú dôverovať doláru. Americká mena zostáva dominantnou svetovou rezervnou menou. Skôr sa snažia o diverzifikáciu – nechcú mať všetky rezervy vystavené rovnakému riziku.

Poľsko patrí medzi najväčších kupujúcich

Zaujímavým príkladom je Poľsko. V prvom štvrťroku 2026 zvýšila tamojšia centrálna banka svoje zlaté rezervy o 31 ton na 582 ton. Jej dlhodobým cieľom je dostať sa na 700 ton. V máji potom Poľsko nakúpilo ďalších 18 ton a spolu s Čínou patrilo medzi najväčších kupujúcich v danom mesiaci. Celkové oficiálne zlaté rezervy centrálnych bánk sa v máji zvýšili o 41 ton.

Prečo práve Poľsko? Geografická poloha v blízkosti Ruska a vojna na Ukrajine prirodzene zvyšujú význam otázky finančnej a geopolitickej bezpečnosti. Podobný trend však vidíme aj v ďalších krajinách.

Čína nechce zostať závislá od jedného systému

Čína patrí medzi štáty, ktoré svoje zlaté rezervy v posledných rokoch postupne navyšujú. V máji 2026 nakúpila ďalších 10 ton. Pre Peking má zlato okrem investičného významu aj strategický rozmer. Čína je zároveň jedným z najväčších držiteľov amerických štátnych dlhopisov a dlhodobo sa snaží diverzifikovať svoje devízové rezervy.

Nejde teda o to, že by Čína zo dňa na deň prestala používať dolár. Taká zmena by bola mimoriadne komplikovaná a americká mena má stále veľmi silné postavenie. Ide skôr o postupné budovanie alternatívy.

Zlato však nie je bez problémov

To všetko neznamená, že zlato je dokonalé aktívum. Na rozdiel od štátnych dlhopisov nevypláca úrok. Jeho cena môže výrazne kolísať a samotné držanie fyzického zlata prináša náklady na skladovanie a bezpečnosť. Centrálne banky navyše zlato nekupujú preto, aby na ňom zarobili v horizonte niekoľkých mesiacov. Ich úlohou je chrániť hodnotu rezerv a zabezpečiť finančnú stabilitu krajiny v dlhodobom horizonte.

Práve preto je ich správanie zaujímavé. Ak profesionálni správcovia národných rezerv považujú zlato za dôležitejšie než pred desiatimi či pätnástimi rokmi, niečo sa vo svetovom finančnom prostredí zmenilo.

Nejde o koniec dolára

Bolo by však chybou interpretovať rast nákupov zlata ako dôkaz, že dolár končí. Americká mena stále zostáva kľúčovou rezervnou menou a americké finančné trhy patria medzi najhlbšie a najlikvidnejšie na svete. Zlato preto zatiaľ nie je náhradou dolára. Skôr sa mení pomer síl medzi jednotlivými aktívami. Centrálne banky si čoraz viac uvedomujú, že rezervy nemusia byť iba o výnose. Musia zohľadňovať aj geopolitické riziko, možnosť sankcií, infláciu a dôveru vo svetový finančný systém.

Zlato tak rozpráva príbeh o neistote

Najzaujímavejšie na súčasnom zlate preto nie je ani tak jeho cena. Je ním správanie centrálnych bánk. Tie sa nesprávajú ako drobní investori, ktorí nakupujú aktívum preto, že jeho cena rastie. Rozhodujú sa podľa dlhodobých scenárov. A ich rozhodnutia naznačujú, že svetové finančné prostredie považujú za podstatne neistotnejšie než v minulosti. Možno preto zlato nezažíva návrat do minulosti.

Možno sa naopak stáva súčasťou nového finančného sveta, v ktorom už ani najväčšie ekonomiky nechcú byť závislé iba od jedného systému, jednej meny alebo jedného geopolitického bloku. A práve preto môže byť príbeh zlata v najbližších rokoch oveľa viac než len príbehom o cene jedného kovu.