Online peňaženky: Ponúkajú ich všetky banky, no len jedna ich má všetky

Foto: Shutterstock

Náklady a dosah

Niektoré banky ponúkajú klientom iba digitálne peňaženky, teda používanie virtuálnej platobnej karty od dvoch najväčších hráčov na trhu, iné majú širšie portfólio. Príčinou môžu byť financie. „Platobné systémy, ako Google Pay, Apple Pay, si môžu účtovať menšie poplatky za transakcie, alebo v niektorých prípadoch aj mesačné poplatky. Je teda na každej banke, aby zvážila náklady, a ako je rozšírený systém platenia online kartou v danej krajine a medzi zákazníkmi,“ myslí si výskumník hrozieb spoločnosti Gen Jakub Vávra.

„Jednoducho, záleží na možnostiach integrácie, ochote integrovať sa a v konečnom dôsledku na tom, čo z toho bude mať banka alebo tvorca peňaženky,“ dopĺňa technologický riaditeľ spoločnosti MoroSystems, ktorá vyvíja platobné riešenia, Radek Teichmann.

Výhradne dvojicu najväčších služieb (Google Pay a Apple Pay) ponúkajú Raiffeisen banka, UniCredit Bank, Prima banka a Tatra banka. „Dva najväčšie platobné systémy sme si vybrali najmä preto, lebo pokrývajú najväčší počet operačných systémov používaných našimi klientmi,“ vysvetľuje hovorkyňa Tatra banky Simona Miklošovičová.

365.bank spolupracuje so šiestimi poskytovateľmi platobných systémov a digitálna mBank ich má až sedem, pričom mBank zároveň ako jediná podporuje Zepp Pay. „Ako prvá banka na Slovensku sme v júni ponúkli revolučnú platbu platobným prsteňom s podpornými službami a distribúciou a v septembri platbu náramkom. V júni sme klientom umožnili platiť pomocou Zepp Pay, teda šikovnými hodinkami Amazfit. V unikátnych riešeniach platenia pre našich klientov budeme pokračovať aj naďalej,“ vysvetľuje produktový špecialista mBank Daniel Marčan.

Aké sú rozdiely medzi nimi?

Každý z platobných systémov, teda systémov na spracovanie platieb, má iného vlastníka, a teda aj kompatibilitu s inteligentnými zariadeniami iných značiek.

„Rozdiely sú v používateľskom rozhraní a v tom, akým spôsobom používateľ s daným platobným systémom či peňaženkou pracuje. Sú si však celkom podobné. Zvyčajne používajú tokenizáciu (pozn. red.: vytvorenie dočasných dát o platobnej karte), teda jednorazovú platobnú kartu, a šifrovanie platieb, a pre každú platbu vytvárajú jednorazovú virtuálnu kartu. Platby sú tak bezpečnejšie a menej náchylné na zneužitie v porovnaní so zadávaním platobných údajov do online formulára,“ vysvetľuje J. Vávra.

Nemožno očakávať, že najväčší výrobcovia operačných systémov mobilných telefónov budú používať rovnakú digitálnu peňaženku, a to platí aj o výrobcoch inteligentných hodiniek. „Určite sa platobné systémy dajú prepájať, závisí to však od ochoty jednotlivých strán. Ide najmä o to, čo zákazník získa tým, keď prejde do iného systému. Rovnako je dôležité, čo získa prevádzkovateľ,“ vysvetľuje R. Teichmann.

Partner témy

K situácii, že jeden platobný systém budú mať viacerí poskytovatelia, môže dôjsť vtedy, keď technologický gigant kúpi značku inteligentných hodiniek, ako sa to pred piatimi rokmi stalo firme Fitbit, ktorú kúpil Google. „Klienti so zariadeniami Fitbit majú možnosť využívať Google Pay riešenie,“ prezradila hovorkyňa Tatra banky Simona Miklošovičová.

K spojeniu dvoch najväčších hráčov pravdepodobne nedôjde. „Je nepravdepodobné, že by bolo možné prepojiť všetky platobné systémy a digitálne peňaženky. Napríklad Google Pay a Apple Pay sú uzavreté systémy, ktoré fungujú nezávisle od seba a sú nekompatibilné,“ hovorí J. Vávra.

Bezpečnejšie ako karta

Digitálne peňaženky patria k najbezpečnejším spôsobom platby, dokonca bezpečnejším ako platobná karta. „Dôvodom je, že pred každým platením je vlastník vyzvaný na potvrdenie platby buď PIN kódom, odtlačkom prsta, alebo skenom tváre, čo napríklad pri bezkontaktnej platbe fyzickou kartou pri malých sumách absentuje. To znamená, že ak by aj niekto ukradol telefón so zapamätanou kartou, bez overenia systémom nedokáže vykonať platby,“ tvrdí výskumník spoločnosti ESET Lukáš Štefanko.

Hoci je riziko minimálne, aj smart zariadenia môže napadnúť bankový vírus. „Vždy záleží na danej realizácii aj samotnom technologickom riešení. Môže byť nedostatočne zabezpečené a obsahovať zraniteľnosti, ktoré môžu útočníci využiť,“ uzatvára R. Teichmann.