Dlhopisové fondy sú určené pre investorov s dlhším investičným horizontom, ktorý by mal dosahovať minimálne tri a viac rokov. V prípade, že investor zvažuje investíciu na dlhšiu dobu, je možné považovať dlhopisové fondy za určitú „alternatívu“ k peňažnému trhu, ktorý je, naopak, určený pre krátkodobejšie investície. Napriek tomu, že dlhopisy sú označované ako prístav istoty, je nutné počítať s tým, že za určitých podmienok môže byť výkonnosť dlhopisového trhu aj záporná.[2]

Dlhopisové fondy možno klasifikovať podľa:

- konkrétnych typov vlastnených dlhopisov – napríklad dlhopisy s vysokým výnosom alebo „junk“ dlhopisy, podnikové dlhopisy investičného stupňa, štátne dlhopisy alebo tiež komunálne dlhopisy,

- splatnosti držaných dlhopisov – krátkodobé, strednodobé či dlhodobé,

- krajiny emisie dlhopisov – rozvíjajúci sa trh či napríklad globálna oblasť (napríklad USA),

- daňového zaobchádzania s prijatými úrokmi (zdaniteľné X oslobodené od dane).[3]

Dlhopisy a inflácia

Dlhopisy reagujú predovšetkým na infláciu a potom na zmeny úrokových sadzieb. Ak rastú inflačné očakávania, rastú aj úrokové sadzby a dlhopisový výnos, ale zároveň s tým klesá cena dlhopisu. Vďaka tomu môže za určitých podmienok dôjsť k poklesu tržnej hodnoty podielového listu dlhopisové fondu.[4]

Ktoré dlhopisy sú najbezpečnejšie?

„Najbezpečnejšie“, respektíve najmenej rizikové, sú štátne dlhopisy. Za nimi nasledujú firemné dlhopisy investičného stupňa, čo sú dlhopisy kvalitných spoločností, ktorých rating podľa agentúry S&P nie je horší než BBB.[5]