Foto: Freepik

Spomalenie ekonomického rastu tak pomaly búra čínsky sen stať sa v nasledujúcich rokoch najväčšou ekonomikou sveta a konečne zosadiť z trónu USA. Hoci čínske spomalenie pravdepodobne zasiahne globálnu ekonomiku, nie všetci ho vnímajú negatívne. Predstavitelia G7 v ňom vidia šancu, na ktorú čakali dlhé roky. Washington, Rím aj Berlín sa totiž dlhodobo snažili o zníženie závislosti od čínskeho trhu, a súčasná situácia im tak nahráva do karát. 

Spomalenie rastu

Čínske hospodárstvo bude tento aj budúci rok rásť menej, než sa pôvodne predpokladalo. Druhá najväčšia svetová ekonomika má problémy so zotavením sa z pandémie koronavírusu a je ťahaná obrovským dlhom v dôsledku desaťročia trvajúcich investícií do infraštruktúry a nehnuteľností. Pokles rastu tejto svetovej veľmoci však predstavuje riziko nielen pre ňu, ale aj pre globálnu ekonomiku.

Väčšina ekonómov sa zhoduje, že čínska ekonomika tento rok porastie len o 4 %. Ide tak o zníženie doterajších prognóz, ktoré sa pohybovali medzi 4,5 % až 5,5 %. Hoci sa tento rast môže zdať dostatočný – napríklad väčšina európskych ekonomík sa tento rok pravdepodobne dostane do mínusu – z pohľadu historického vývoja Číny sú to len veľmi nízke percentá. Pre porovnanie, za posledných 40 rokov dokázal hrubý domáci produkt (HDP) Číny rásť ročne v priemere o neuveriteľných 9,91 % a roky patril k najrýchlejšie rastúcim HDP na svete.

Za spomalenie je zodpovedných viacero faktorov. Medzi hlavné patrí pokles realít, ktoré tvoria až 70 % bohatstva domácností, a približne štvrtina HDP je viazaných na chorľavý trh s nehnuteľnosťami. K tomu sa pripája aj rastúca nezamestnanosť mladých ľudí, slabý dopyt po spotrebe a neochota súkromných firiem investovať. Pred čínskymi politikmi tak stojí neľahká úloha oživenia rastu.

Rýchly koniec čínskeho storočia?

Ekonómovia boli dlhé roky nadšení vzostupom Číny a niektorí hovorili o „čínskom storočí“, pričom Čína mala v 21. storočí dominovať svetovej ekonomike a politike podobne, ako to Amerika dokázala v 20. storočí. Dnes sa viacerí domnievajú, že Čína vstupuje do éry oveľa pomalšieho rastu, ktorý zhoršuje nepriaznivá demografia a prehlbujúca sa politická priepasť s USA a ich spojencami, čo ohrozuje zahraničné investície a obchod.

Nateraz zostáva otázkou, či ide len o krátkodobý pokles, alebo o koniec éry rastu, ktorú si Číňania budovali 40 rokov. Počas tohto obdobia Čína podľa Svetovej banky zvýšila príjem na obyvateľa 25-násobne a z chudoby vytiahla viac ako 800 miliónov Číňanov. Za menej ako polstoročie sa tak dokázala vyvinúť z krajiny sužovanej hladomorom na druhú najväčšiu svetovú ekonomiku a najväčšieho konkurenta Ameriky v boji o vedúce postavenie.

Práve predbehnutie USA bolo pre mnohých odborníkov len otázkou času. Dnes je situácia iná a je možné, že sa to Číne nepodarí vôbec, alebo minimálne nie tak rýchlo, ako sa očakávalo. Analýza portálu Bloomberg ukazuje, že vďaka silnejšiemu doláru sa americkej ekonomike nedávno podarilo od Číny výrazne odskočiť a je pravdepodobné, že tento trend bude pokračovať. Výpočty vo Washingtone aj mimo neho čoraz viac počítajú s Čínou, ktorá, aj keď ešte nie je v úpadku, na predbehnutie Ameriky skrátka nestačí.

Vplyv na svetovú ekonomiku

Spomalenie druhej najväčšej svetovej ekonomiky, samozrejme, ovplyvní aj globálnu ekonomiku. Analýza Medzinárodného menového fondu ukazuje, koľko je v stávke. Podľa jeho modelu vychádza, že ak tempo rastu Číny stúpne o 1 percentuálny bod, globálna ekonomika sa zvýši približne o 0,3 percentuálneho bodu. Spomalenie by tak malo za následok otras vo viacerých ekonomických sektoroch.

Prvým sú nerastné suroviny. Čína je obrovským spotrebiteľom komodít, vrátane ropy, železnej rudy a potravinových výrobkov. Ak by jej dopyt klesal, mohlo by to viesť k poklesu cien komodít na globálnom trhu. S poklesom dopytu ide ruka v ruke aj pokles globálneho obchodu, keďže krajina patrí k dôležitým partnerom pre mnoho krajín vo svete. Ak by jej hospodárstvo oslablo, mohlo by to negatívne ovplyvniť obchodné partnerstvá a globálny obchod.

Následne by klesli aj geopoliticky riadené čínske investície, najmä v oblasti Afriky a Ázie. Priame zahraničné investície Číny do Afriky za posledných 20 rokov vzrástli takmer stonásobne, zo 490 miliónov dolárov v roku 2003 na 43,4 miliardy dolárov v roku 2020. Najviac z nich profitovali štáty Južnej Afriky, Konga a Nigérie. Mimo Afriky investuje Čína najviac do Hongkongu, kde investície v minulom roku dosiahli výšku 120 miliárd dolárov. Tu za investíciami môžeme vidieť postupný tlak na asimilovanie Hongkongu s Čínou.

Západ sa teší

Nie všetci však vidia spomalenie Číny negatívne. Viacerí predstavitelia G7 v ňom vidia príležitosť, na ktorú čakali dlhé roky. Americkí, európski aj japonskí lídri napriek tomu trvajú na tom, že ešte nie je dôvod na oslavy, keďže čelia výzvam, ako slabší čínsky dopyt zasiahne ich vlastné spoločnosti.

Hlavy krajín G7 tvrdia, že spomalenie Číny je potvrdením ich postpandemického úsilia znížiť závislosť od exportnej veľmoci a prehodnotiť svoju vlastnú obchodnú, investičnú a priemyselnú politiku. Najmä Washingtonu hrá čínske spomalenie do karát. USA sa aktívne snažia zbrzdiť svojho najväčšieho konkurenta už od vlády Donalda Trumpa a dlhé desaťročia bojujú s čínskou politickou ideológiou.

V tomto nastavení pokračuje aj prezident Joe Biden, ktorý v nedávnom prejave označil čínsku ekonomiku za „časovanú bombu“ z dôvodu dlhodobých problémov dlhu a demografie. Biely dom si myslí, že Čína urobila chybu, keď desaťročia ignorovala rady, aby viac otvorila svoju ekonomiku.

„Zdá sa, že čínsky naratív sa mení z obáv nezastaviteľného vzostupu čínskej moci, k obavám z neodvratného poklesu čínskej ekonomiky a populácie,“ povedal výkonný riaditeľ Centra pre americkú bezpečnosť Richard Fontaine pre portál CNAS. Údajne ide o názor, ktorý v rámci Bidenovej administratívy potichu rastie.

Európa si už hľadá alternatívy

Naopak, Európa vidí Čínu skôr ako svojho obchodného partnera, čo znamená miernejší postoj k politickým názorom. „V Európe sa nikdy neschváli rozsah odmietavého politického postoja, ktorý chce USA. Ak chce napríklad Nemecko zostať exportnou krajinou, nemôže radikálne zmeniť svoj vzťah s Čínou,“ povedal bývalý ekonóm banky Goldman Sachs Jim O'Neill pre portál Bloomberg.

Napriek tomu sa väčšina európskych krajín, vrátane Nemecka, snaží o diverzifikáciu svojich hospodárskych vzťahov mimo Číny. Člen popredného francúzskeho think tanku FSR Antoine Bondaz pre portál JapanTimes uviedol, že „v dôsledku štrukturálneho spomalenia v Číne sa európske spoločnosti pomaly rozhodujú uzatvárať nové stávky na Indiu alebo juhovýchodnú Áziu. Európa sa vzďaľuje od Číny.“

Aj Taliansko vidí v čínskom páde príležitosť. Nová zahraničnopolitická iniciatíva, ktorá má byť predstavená v októbri tohto roku, má za cieľ rozšíriť partnerstvá Talianska v Afrike a priniesť nové energetické toky z afrického kontinentu do Európy. Spomalenie Číny – spolu s Ruskom zmietaným vo vojne na Ukrajine – môže Taliansku otvoriť nové dvere.

Pre európskych aj amerických politikov tak hlavnou otázkou zostáva, čo bude ďalej. Niektorí sa obávajú, že zranená Čína by mohla prinútiť svoje komunistické vedenie, aby obvinilo vonkajšie sily a rivalov, ako sú USA a EÚ, zo svojich ekonomických problémov, čím by sa zvýšila pravdepodobnosť rastúceho napätia. Či sa k tomu vedenie Pekingu uchýli, bude pravdepodobne závisieť od dĺžky ekonomického poklesu krajiny.