Putin môže otvárať šampanské. Dlhá vojna v Iráne hrá do karát Rusku

Foto: Unsplash

Washington aj Teherán môžu doma hovoriť o víťazstve, no najväčší víťaz tejto situácie momentálne sedí v Moskve a najlepšie na tom celom je fakt, že nemusel urobiť prakticky nič, stačilo sa pozerať, ako sa pozornosť a zdroje Západu presúvajú inam. Presne tak, geopolitika má niekedy zmysel pre mimoriadnu dávku irónie, najmä ak sa jej hlavným dejiskom stane 33 kilometrov široké hrdlo, ktorým preteká v podstate pätina svetovej prosperity.

Takže, keď sa koncom februára rozhorela operácia Epic Fury, asi málokto v Bielom dome predpokladal (ak sú tam dnes toho vôbec schopný), že americké rakety dopadajúce na iránske ciele budú v skutočnosti fungovať ako najúčinnejší stimulačný balíček pre ruskú ekonomiku od čias ropného šoku v 70. rokoch. Hormuzský prieliv, táto tepna globálneho kapitalizmu, sa pod tlakom iránskej odvety prakticky uzavrela. Svet, ktorý sa ešte len snažil spamätať z energetickej krízy z roku 2022, sa opäť ocitol v núdzovom režime. Paradox je takmer až teatrály: Washington svojou vojenskou ofenzívou proti Teheránu vytvoril ideálne trhové prostredie pre Moskvu, ktorá s cynizmom sleduje, ako jej nepriatelia pomáhajú dostať sa z veľmi náročnej situácie.

Ruský rozpočet s nečakaným dopamínom

Zatvorenie prielivu, ktorým denne preteká približne 20 % svetovej spotreby ropy a veľký podiel skvapalneného zemného plynu, vymazalo akýkoľvek zostávajúci vplyv západných sankcií na Rusko. Keď iránske drony a rakety ochromili infraštruktúru giganta Saudi Aramco a katarského Qatar Energy, svetový trh stratil milióny barelov denne. V tomto vákuu sa Rusko, predtým vnímané ako vyvrheľ, transformovalo na kľúčového dodávateľa jedinej bezpečnej energie, ktorá nemusí prechádzať cez mínové polia v Hormuze.

Prezident Vladimir Putin si lepšie načasovanie ani nemohol priať. Ruský rozpočet sa ešte pred marcom dostal pod veľký tlak. Príjmy z ropy a plynu sa do februára medziročne prepadli približne o 50 %, najmä kvôli americkým sankciám voči spoločnostiam Rosnefť a Lukoil, slabšiemu dopytu z Indie a Číny a nízkym cenám energií. Kremeľ pritom už v prvých dvoch mesiacoch roku 2026 takmer vyčerpal celý plánovaný rozpočtový deficit na celý rok a začal pripravovať približne 10 % škrty v nepodstatných výdavkoch, teda vo všetkom okrem armády a sociálnych programov. Financovanie vojny na Ukrajine tak začalo znamenať čoraz ťažšie ekonomické rozhodnutia. A potom prišiel Trump a.....no v podstate Putinovi hodil záchranné koleso. Fiškálna situácia Moskvy sa prakticky zo dňa na deň výrazne zlepšila. Ropa Brent, ktorá ešte v decembri klesla na päťročné minimum okolo 59 dolárov za barel, sa dnes pohybuje približne na úrovni 100 dolárov. V momentoch najväčšej paniky trhy dokonca testovali úroveň 119 USD, čo je cena, o ktorej sa ruskému ministerstvu financií ešte v januári ani nesnívalo. Ruská ropa Urals, ktorá sa po zavedení sankcií dlhodobo predávala s veľkou zľavou, sa teraz obchoduje približne medzi 90 až 100 dolármi za barel, keďže kupujúci potrebujú ropu a Rusko ju má. Každé zvýšenie ceny ropy o 10 dolárov za barel, ktoré sa udrží počas jedného mesiaca, prinesie do ruského rozpočtu približne 1,6 miliardy dolárov. Ak by ceny ropy vzrástli o 20 dolárov za barel a udržali sa na tejto úrovni celý rok, Rusko by získalo približne 1,5 % HDP navyše.

Podľa údajov Wall Street Journal začal Kremeľ od vypuknutia bojov inkasovať približne 600 miliónov USD denne len z predaja ropy a plynu. To predstavuje 14 % nárast príjmov oproti predchádzajúcemu mesiacu. Za necelých dvadsaťštyri dní od vypuknutia konfliktu si Rusko pripísalo na účet 14,4 miliárd USD. Iróniou je, že ide o prostriedky, ktoré priamo financujú vojenskú mašinériu na Ukrajine. Takže si to zhrňme. USA útočia na Irán, čím zvyšujú ceny ropy, z ktorých Rusko platí rakety dopadajúce na spojencov USA (zatiaľ stále môžeme hovoriť o spojencoch

Vojenská pomoc na linke Moskva-Teherán

Partnerstvo medzi Moskvou a Teheránom už dávno nie je len o dodávkach dronov Šáhid, ktoré pustošia ukrajinskú civilnú infraštruktúru. Po americko-izraelských náletoch z 28. februára sa táto os zla ešte viac upevnila. Tento konflikt nie je len regionálnou šarvátkou, ale novým strategickým frontom, ktorý efektívne rozptyľuje zdroje Západu. Kým sa Pentagon snaží v regióne udržať aspoň zdanie kontroly, Rusko získava drahocenný čas na konsolidáciu svojich pozícií na Ukrajine. Nehovoriac o tom, že každá raketa odpálená na Blízkom východe je raketa, ktorá nebude k dispozícii v Európe. Už pár dňoch vojny sa komunikovalo číslo, ktoré bolo vyššie ako počas štyroch rokoch ruskej invázie na Ukrajinu.

Moskva aktívne kŕmi Teherán spravodajskými informáciami o pohybe amerických lietadlových lodí, prieskumných lietadiel a strategických aktívach v regióne. Irán tieto dáta využíva pri svojich útokov proti americkým obranným systémom. Túto spoluprácu možno definovať ako formu odplaty za západnú vojenskú pomoc Kyjevu. Ak Západ poskytuje Ukrajine dáta na potápanie ruskej Čiernomorskej flotily, Rusko poskytuje Iránu dáta na ohrozovanie amerického námorníctva. Pri sledovaní americkej administratívy, ako udeľuje výnimky zo sankcií, aby zabránila kolapsu trhov, sa nemožno ubrániť konštatovaniu, že Washington de facto financuje tých, ktorí na jeho vojakov a spojencov navádzajú iránske rakety.

Vojenská spolupráca na linke Moskva-Teherán však nie je iba o informáciách. Výstavba tovární na drony Šáhid priamo v Rusku a transfer technológií sú len špičkou ľadovca. Rusko tiež odovzdáva Iránu postrehy o tom, ako obísť západné systémy protivzdušnej obrany, s ktorými sa stretlo na ukrajinskom bojisku. Táto „výmena vzdelávania“ robí z iránskych útokov v Hormuze oveľa nebezpečnejšiu hrozbu.

Okrem toho, dosah tejto vojny siaha ďaleko za hranice Blízkeho východu. Jeho tieň dopadá až na Pobaltie či Arktídu. Bývalý litovský minister zahraničných vecí Landsbergis upozornil, že kým sú americké sily uviaznuté v Iráne a na Blízkom východe, Rusko môže skúšať testovať jednotu NATO práve v Pobaltí, ktoré Putin stále nepovažuje za definitívne stratenú sféru vplyvu. Pekným príkladom hybridnej stratégie je aj koncept takzvanej Narvskej ľudovej republiky v Estónsku. Ide o scenár, pri ktorom by Rusko mohlo využiť ruskojazyčné obyvateľstvo v meste Narva, ako zámienku na destabilizáciu regiónu podobne, ako to urobilo na Dombase v roku 2014.

A nezabudol by som ani na Čínu. Zatiaľ čo Washington hasí požiar, ktorý sám pomohol rozdúchať, Peking v úzadí pokojne sleduje situáciu. Plány Si Ťin-pchinga týkajúce sa Taiwanu nikam nezmizli a práve konflikt v Iráne mu poskytuje zaujímavý argumentujúci arzenál na jeho napadnutie. Čína môže v budúcnosti argumentovať, že ak Spojené štáty zasiahli v Iráne v mene „geopolitickej stability“, Peking má rovnaké právo na stabilizáciu svojej sféry vplyvu v Juhočínskom mori alebo v okolí Taiwanu.

TACO v priamom prenose a mechanizmy ruskej obnovy

Finančné trhy sa neriadia morálkou, ale rizikom a očakávaniami. Keď sa ukázalo, že vojna v Iráne môže trvať dlhšie, než sa čakalo, trhy okamžite zareagovali výpredajmi. Trumpova administratíva, postavená pred voľbu medzi prísnymi sankciami a kolapsom globálnej ekonomiky, si vybrala to druhé a to spôsobom, ktorý možno označiť za totálnu kapituláciu. Minister financií Scott Bessent v snahe upokojiť trhy pripustil, že USA udelia dočasné výnimky na nákup sankcionovanej ruskej ropy. Ide o približne 100 miliónov barelov ropy a ropných produktov, ktoré sú aktuálne na mori.

Symbolom tejto kapitulácie je cesta tankera s názvom Kusai. Táto loď s kapacitou 750 000 barelov ropy je dokonalou ilustráciou toho, ako Rusko profituje z krízy, ktorú nespôsobilo. Keď Kusai 2. februára nakladal ropu Urals v baltskom prístave, cena sa pohybovala okolo 53 USD za barel a celý náklad mal hodnotu 40 miliónov USD. O osem dní neskôr, keď loď prechádzala popri Doveri a bola sledovaná britskými hliadkovými plavidlami, hodnota nákladu stúpla na 42 miliónov USD. Potom však prišiel iránsky úder. Keď Kusai 9. marca prechádzal okolo Srí Lanky smerom k indickému prístavu Paradip, cena Urals prekonala hranicu 100 USD. Hodnota toho istého nákladu sa za päť týždňov plavby zvýšila zo 40 na 75 miliónov USD. Ruskí exportéri zarobili takmer dvojnásobok len vďaka tomu, že ich loď sa nachádzala na správnom mieste v nesprávnom čase pre svetový mier.

Tento mechanizmus „tieňovej flotily“, kde sa plavidlá ako Kusai pohybujú v šedej zóne medzinárodného práva, sa ukazuje, ako mimoriadne efektívny. Hoci takéto lode podliehajú sankciám, nerušene prepravuje ruské suroviny ázijským hladným ekonomikám. Pred vypuknutím iránskeho konfliktu sa Washingtonu podarilo dotlačiť Indiu k zníženiu dovozu ruskej ropy z 1,7 milióna na 1,1 milióna barelov denne. Dnes je tento pokrok už len spomienkou. Strach z úplného zastavenia taknkerov cez Hormuz prinútil Biely dom nielen akceptovať návrat k pôvodným objemom, ale dokonca udeliť 30-dňovú licenciu na nákup miliónov barelov ruskej ropy stojacej v ázijských vodách. Rusko, ktoré predtým muselo ponúkať zúfalé zľavy až 25 USD za barel, teraz v podstate diktuje ceny.

Samostatnú kapitolu si zaslúži Starý kontinent. Situácia na trhu so zemným plynom je totiž pre Európu ešte desivejšia. Útoky na katarské zariadenia prakticky vymazali 20 % globálneho obchodu s LNG. Európsky zemný plyn, zaznamenal nárast cien o 50 % v priebehu jediného týždňa. Ak zostane Hormuz uzavretý mesiac, niektoré odhady hovoria o náraste cien o 130 %. Putin, vedomý si svojej sily, už prešiel do protiútoku a vyhráža sa úplným zastavením dodávok do Európy, ak nebudú zrušené zvyšné sankcie. Je to energetické vydieranie v priamom prenose, ktoré mu umožnila americká angažovanosť v Iráne.

Konflikt v Iráne sa tak v konečnom dôsledku ukázal ako „jackpot“ pre Kremeľ. Rusko nielenže naplnilo svoju vojnovú pokladnicu tempom, ktoré mu dovoľuje ignorovať západné finančné obmedzenia, ale podarilo sa mu aj odhaliť trhliny v atlantickom partnerstve. Spojené štáty, v snahe zachrániť globálny trh pred kolapsom, nepriamo dotujú ruskú agresiu na Ukrajine, čím podkopávajú vlastnú zahraničnú politiku posledných rokov. Rusko z tejto krízy vychádza ako cynický víťaz a to pred vojnou s Iránom existoval vierohodný argument, že rastúce ekonomické napätie nakoniec zvýši tlak na Moskvu smerom k dohode o Ukrajine. 20. sankčný balíček EÚ sa zastavil a tentoraz ho neblokuje len maďarský Viktor Orbán, ktorý má čo teraz robiť s aprílovými voľbami. Belgický premiér Bart De Wever minulý týždeň verejne vyzval na normalizáciu vzťahov s Ruskom, aby mal prístup k lacnej energii, a potom súkromne vyhlásil, že „európski lídri mi hovoria, že mám pravdu, ale nikto sa neodváži to povedať nahlas“. Krajiny, ktoré sa roky odstavovali od ruskej energie po roku 2022, sa teraz pýtajú, či si môžu dovoliť dokončiť túto prácu.

Pravdepodobne aj preto Trump v posledných dňoch aplikoval jeho povestné TACO (Trump Always Chicken Out) a povedal, že si USA dávajú v Iráne päť dňovú prestávku, keďže vraj on sám a jeho ľudia vedú „produktívne rozhovory“ s Teheránom. Ten o nich však nič nevie, keďže ich vyvrátil, takže sú len dve možnosti. Buď ich s nikým nevedie, alebo ich vedie sám so sebou, čo by však vzhľadom na jeho vek nebolo veľkým prekvapením. Putin, ktorý ešte nedávno sledoval, ako Spojené štáty rozkladajú jeho aliančnú sieť pekne jedného partnera po druhom, (Asad, Maduro, trpiaca Kuba a najnovšie Chameneí) si tak teraz môže vychutnať plné dúšky šampanského s ruským kaviárom. Triezvy pohľad na čísla a pohyby tankerov tak bohužiaľ neponúka veľa priestoru na optimizmus. Zatiaľ čo Západ krváca v Iráne, Rusko si finančne aj strategicky doprialo vytúženú regeneráciu.