Nobelovu cenu za ekonómiu získal výskum vplyvu technológií a klímy na ekonomiku

Ján Beracka 9.10.2018 Poslať

Cenu Švédskej ríšskej banky za ekonomické vedy na pamiatku Alfreda Nobela, známu ako Nobelova cena za ekonómiu, si v roku 2018 vyslúžili úvahy o hospodárskom raste v dlhodobom časovom horizonte. Laureátmi sa stali americkí ekonómovia William D. Nordhaus a Paul M. Romer.

Zdroj foto: Nobel Media AB 2018

Klíma v ekonomike

Nordhaus si svoje ocenenie vyslúžil za to, že do makroekonomickej analýzy integroval vplyv klimatickej zmeny. Nordhaus už v polovici 90-tych rokov vytvoril integrovaný model, ktorý popisoval vzťahy medzi ekonomikou a klímou na planéte. V jeho práci sa integrujú teoretické poznatky a empirické údaje z oblasti fyziky, chémie a ekonómie.

Ocenená práca Wiliama Nordhausa sa v podstate zaoberá externalitami, teda vedľajšími dôsledkami ekonomickej činnosti. Tie môžu byť pozitívne a negatívne. V prípade klimatickej zmeny je negatívnym dôsledkom hospodárskej činnosti emisia skleníkových plynov. Wiliam Nordhaus usudzuje, že firmy produkujú skleníkové plyny, no za toto poškodenie planéty v podstate neplatia. To podľa neho môže viesť k tomu, že firmy budú produkovať viac skleníkových plynov ako je nevyhnutne potrebné.

Preto navrhuje emisnú uhlíkovú daň, ktorá by platila plošne vo všetkých krajinách. Podobnú službu ako emisná daň by plnila aj správne nastavená schéma predaja emisných kvót. Aj v tomto prípade by boli jednotliví znečisťovatelia motivovaní znečisťovať čo najmenej.

Technológie ako motor rastu

Paul Romer je zástancom teórie endogénneho rastu, teda rastu vychádzajúceho z vnútra systému. Upozorňuje na význam myšlienok, ideí, ktoré znamenajú vznik nových tovarov a služieb, ktoré produkujú nové technológie. Vo svojej práci ukázal, že práve endogénna technologická zmena môže vyformovať hospodársky rast.

Romer dospel k záveru, že tvorba nových produktov založených na myšlienkach sa vyznačuje veľkými fixnými nákladmi a postupne náklady klesajú. Replikácia produktov je následne spojená s malými dodatočnými nákladmi. Romer hovorí o tom, že tieto produkty by mali mať cenu nastavenú nad úrovňou týchto dodatočných nákladov. Tým pádom je možné počítať s určitou návratnosťou fixných nákladov. Aby bolo možné takúto cenu nastaviť, podľa Romera je potrebné, aby firmy mali určitú monopolnú silu. To je možné iba v situácii, ak nejaká miera vylúčenia zo spotreby bude existovať.