Francúzsko na prahu fiškálneho rubikonu

Foto: Shutterstock

Ilúzia nekonečnej produktivity

Pochopenie dnešných problémov francúzskeho hospodárstva si vyžaduje návrat k jeho historickým základom, ktoré sa od britského či nemeckého modelu odlišovali už na začiatku priemyselnej revolúcie. Kým Británia a neskôr zjednotené Nemecko stavili na rýchlu masovú industrializáciu a vznik veľkých priemyselných konglomerátov, Francúzsko sa vydalo opatrnejšou cestou postupných zmien. Ekonomika sa dlhodobo opierala o menšie, často remeselné podniky a to nie náhodou, ale ako vedomú snahu zachovať stabilitu a vyvážený spoločenský vývoj. Tento prístup však mal aj svoju cenu. Už na prahu mechanizácie krajinu zasiahlo to, čo by sme dnes nazvali odlivom mozgov. Náboženské prenasledovanie prinútilo tisíce kvalifikovaných protestantských remeselníkov, technikov a konštruktérov odísť do zahraničia práve v čase, keď sa Európa začínala meniť na svet parných strojov a priemyselných fabrík. Francúzsko tak vstupovalo do éry moderného kapitalizmu s oslabenou technologickou základňou, ktorú sa neskôr snažilo dobiehať výraznejšou úlohou štátu v ekonomike.

Z tohto historického nastavenia vyrástol takzvaný dirigizmu, povojnový francúzsky kompromis medzi voľným trhom a centrálnym plánovaním. Štát sa stal hlavným architektom ekonomiky a aktívne budoval takzvaných národných šampiónov v strategických odvetviach. Od Air France cez bankový sektor až po technologické projekty ako Minitel, často označovaný za „internet pred internetom“, francúzska vláda priamo formovala podobu priemyslu. Cieľom pritom nebola iba ekonomická efektivita, ale aj politicky atraktívna plná zamestnanosť. Štátne podniky často zamestnávali ľudí nie podľa čistej produktivity, ale aj ako nástroj sociálnej stability. Tento model fungoval celé desaťročia najmä vďaka vysokej produktivite práce, keďže francúzski pracovníci dokázali za kratší čas vytvoriť dostatočnú hodnotu na financovanie rozsiahleho sociálneho systému. Avšak táto rovnica prestala platiť vo chvíli, keď sa globálna ekonomika presunula od modelu založeného na práci a priemysle k ekonomike kapitálu, technológií a rýchlej inovácii.

Dnes sledujeme postupné vyčerpávanie tohto modelu. HDP na obyvateľa vo Francúzsku od roku 2008 prakticky stagnuje, zatiaľ čo verejný dlh rastie tempom približne 5 000 EUR každú sekundu. Ak sa trend nezmení, kúpna sila priemerného Poliaka môže už okolo roku 2033 prekonať tú francúzsku, čo je povedzme si úprimne scenár, ktorý by ešt e pred pätnástimi rokmi znel ako zlý vtip, dnes je však podložený dátami. Jadrom problému je štrukturálna neefektivita ekonomiky. Vzdelávací systém často nepripravuje pracovnú silu pre rastové sektory, ale produkuje absolventov, ktorých kvalifikácia sa na trhu práce nevyužíva. Wall Street Journal prišiel s tvrdením, že približne každý štvrtý vysokoškolák pracuje na pozícii, ktorá jeho vzdelanie nevyžaduje. Čo to v praxi znamená? Investície štátu do vzdelania sa nepretavujú do vyššej produktivity ani daňových príjmov, ale končia v administratíve alebo v emigrácii talentov do dynamickejších ekonomík. Model krátkeho pracovného času a silnej ochrany zamestnancov sa v globálnej konkurencii postupne mení na brzdu rastu. Keď produktivita prestala držať krok s rastúcimi sociálnymi nákladmi, rozdiel začal štát vykrývať dlhom. Výsledok? Ročný deficit približne 160 miliárd EUR. Ten sa dá prirovnať k situácii, akoby Francúzsko každý rok financovalo výstavbu celej novej národnej železničnej siete na úver.

Keď sa matematika stretne s hnevom ulice

Francúzsky volič si počas desaťročí vytvoril zvláštny politický paradox. Očakáva úroveň verejných služieb porovnateľnú so Škandináviou, daňové zaťaženie bližšie k americkému modelu a zároveň skorší odchod do dôchodku typický pre južnú Európu. Každý pokus prispôsobiť tento systém ekonomickej realite sa považuje za vyhlásenie občianskej vojny. Strategický konflikt medzi nevyhnutnosťou fiškálnej konsolidácie a politickou realitou roztriešteného parlamentu vytvoril stav totálnej paralýzy. Matematika je pritom neúprosná.  Kým v 70. rokoch pripadalo na jedného dôchodcu približne päť pracujúcich, dnes je tento pomer už len okolo troch ku jednej a smeruje k úrovni dvoch pracujúcich na jedného penzistu. Pre priebežný dôchodkový systém (ako máme aj u nás na Slovensku) založený na priebežnom financovaní, pri ktorom súčasné odvody pracujúcich priamo financujú aktuálne vyplácané dôchodky, predstavuje takýto vývoj veľmi veľké riziko pre jeho dlhodobú udržateľnosť.

Pomôžme si opäť číslami. Dôchodkový systém dnes spotrebúva približne 14 % francúzskeho HDP, teda okolo 350 miliárd EUR ročne, čo je viac, než krajina vynakladá na školstvo, obranu a dopravu dokopy. Francúzi pritom v dôchodku žijú v priemere o jedenásť rokov dlhšie než pred polstoročím, no spoločenská diskusia len ťažko prijíma realitu, že tento systém musí byť aj finančne udržateľný. Keď sa prezident Emmanuel Macron pokúsil aspoň mierne zvýšiť vek odchodu do dôchodku zo 62 na 64 rokov, vyvolalo to masívnu vlnu protestov. Do ulíc vyšli milióny ľudí, krajinu ochromili štrajky a Paríž sa na týždne ocitol paralyzovaný nahromadeným odpadom. Reforma nakoniec prešla až pomocou ústavného mechanizmu, ktorý vláde umožnil obísť hlasovanie parlamentu, čo však Macrona stálo značnú časť politického kapitálu. Následkom bol pád vlád a prehĺbenie politickej nestability, v ktorej dnes parlament nedokáže vytvoriť jasnú a stabilnú väčšinu do budúcnosti.

Súčasnú politickú roztrieštenosť najlepšie vystihuje pád kabinetu Michela Barniera a neustále špekulácie o nových kompromisných menách, akým je napríklad François Bayrou. Od roku 2022 sa vo funkcii vystriedalo už päť premiérov, čo jasne ukazuje, ako hlboko sa rozpadla vládna stabilita. Ani jeden z troch hlavných politických blokov, radikálna ľavica sľubujúca vyššie výdavky a dane, oslabený stred ani krajná pravica čakajúca na svoju príležitosť, nemá dostatočný mandát na nepopulárne reformy či reálne škrty. Verejný sektor pritom spotrebúva približne 57 centov z každého eura vytvoreného v ekonomike. Verejný dlh už prekročil hranicu 4 biliónov USD, teda viac než 116 % HDP, a pri deficite 5,8 % v roku 2024 sa Francúzsko čoraz častejšie uvádza ako príklad fiškálnej nerovnováhy. Politická reprezentácia tak v podstate uviazla v cykle sľubov, ktoré nedokáže naplniť, a nedarí sa jej nájsť ani úspory vo výške približne 51 miliárd EUR ročne, potrebné na stabilizáciu verejných financií. Čoraz viac tak platí, že dôvera v schopnosť krajiny riadiť vlastné hospodárstvo sa presúva z parlamentu na finančné trhy.

C'est la vie pre európsky projekt?

Francúzsko sa dlhé roky spoliehalo na svoju pozíciu krajiny, ktorá je jednoducho „príliš veľká na to, aby zlyhala“. Ako druhá najväčšia ekonomika eurozóny si užívalo status bezpečného prístavu, ktorý mu umožňoval dlhodobo prehliadať pravidlá Paktu stability a rastu bez výraznejšej reakcie trhov. Tento komfort sa však postupne vytráca. Zlomovým signálom bol vývoj na dlhopisovom trhu, kde sa výnosy francúzskych štátnych dlhopisov (OAT) vyrovnali talianskym BTP, čo investori vnímajú ako jasný signál oslabenej dôvery. Zatiaľ čo Taliansko pod vedením Giorgie Meloni pristúpilo k stabilizácii verejných financií, Francúzsko sa čoraz viac ocitá v politickej aj fiškálnej neistote. Tento posun má zároveň širšie, technické dôsledky pre globálny finančný systém. Francúzske dlhopisy totiž zohrávajú kľúčovú úlohu ako kolaterál v eurodolárovom finančnom systéme. Vysvetlím. Francúzske štátne dlhopisy totiž banky a finančné inštitúcie používajú ako „zábezpeku“ pri veľkých finančných obchodoch, podobne ako keď si pri úvere založíte nehnuteľnosť. Keďže kvalitných a bezpečných dlhopisov je v Európe nedostatok, francúzsky dlh sa stal jedným z hlavných aktív, o ktoré sa opiera fungovanie medzinárodného finančného systému. Ak však investori začnú pochybovať o jeho stabilite, komplikuje to financovanie bánk a môže to spôsobiť napätie na finančných trhoch aj mimo Francúzska.

Zníženie ratingu agentúrou Fitch z AA- na A+ spolu s očakávaním, že verejný dlh dosiahne do roku 2027 približne 121 % HDP, ukazuje, že finančné trhy už Francúzsko nevnímajú ako bezproblémové jadro eurozóny. Rastúce úroky z dlhu, ktoré presahujú 50 miliárd EUR ročne, postupne pohlcujú peniaze, ktoré by mohli smerovať do modernizácie a inovácií, inými slovami prežierajú si budúcnosť. Ak by sa výnosy desaťročných dlhopisov dlhodobo držali okolo 3,3 %, teda na úrovniach pripomínajúcich situáciu Grécka pred dlhovou krízou, krajina by sa mohla dostať do dlhovej špirály, z ktorej sa dá uniknúť už len za cenu vonkajšej pomoci. Tu sa však objavuje ďalší paradox „príliš veľké na záchranu“. Pomoc Francúzsku by si vyžadovala približne 1,5 bilióna EUR. Inými slovami, sumu, ktorá je pre krajiny ako Nemecko, Holandsko či Rakúsko politicky takmer nepredstaviteľná. Len ťažko si predstaviť, že by ich voliči súhlasili s financovaním francúzskych sociálnych výdavkov v čase, keď aj ich vlastné ekonomiky zápasia so spomalením a tlakom na rozpočty.

Riziko sa ešte zvyšuje pri pohľade na politický vývoj a možný nástup Jordana Bardellu a Národného združenia. Ich ekonomický program, založený na rušení Macronových reforiem, znižovaní daní na energie a zároveň vyšších verejných výdavkoch, by podľa mnohých ekonómov výrazne zhoršil stav verejných financií. Kombinácia vyšších výdavkov a nižších príjmov by mohla vyvolať prudkú reakciu finančných trhov a tlak na francúzske dlhopisy, ktorý by Európska centrálna banka len ťažko tlmila bez oslabenia dôvery v euro. Francúzsko sa tak už nerozhoduje medzi pohodlnou stabilitou a reformou, ale medzi riadenou, hoci bolestivou zmenou a rizikom nekontrolovaného trhového otrasu s dopadmi na celú eurozónu.

No to však nie je všetko. Myšlienka je, že problém Francúzska nevytvára len riziko pre ňu samotnú, ale aj precedens pre ostatné krajiny, ktoré si môžu položiť otázku: prečo by mali dodržiavať pravidlá, keď ich nedodržiavajú ani najväčší hráči eurozóny. Ak druhá najväčšia ekonomika menovej únie dlhodobo nedodržiava fiškálne pravidlá, vysiela tým totiž silný signál aj menším štátom, že rozpočtová disciplína už nie je nevyhnutnou podmienkou členstva, ale skôr politickou voľbou. V takom prostredí sa prirodzene oslabuje motivácia robiť nepopulárne reformy a tlak na verejné financie sa môže začať šíriť naprieč celým blokom. Dôvera investorov sa potom nehodnotí podľa jednotlivých krajín, ale podľa stability systému ako celku  a práve to predstavuje pre euro oveľa väčšie riziko než samotné francúzske čísla.

Predstava, že verejný dlh je len abstraktné číslo, ktoré možno dlhodobo ignorovať, sa tak postupne rozpadá. Krajina sa dostáva do momentu, ktorý môže zásadne ovplyvniť jej ekonomickú budúcnosť aj smerovanie Európy na celé desaťročia. Pre menšie krajiny, akou je aj naše Slovensko, by to však nemalo byť povzbudením k uvoľneniu disciplíny, ale skôr varovaním. Príbeh Francúzska ukazuje, že aj silná a veľká ekonomika môže roky odkladať reformy, no nakoniec ju dobehne kombinácia demografie, dlhu a straty dôvery trhov. Krajiny bez ekonomickej váhy Paríža si pritom podobný luxus dovoliť nemôžu. Práve pre ne je fiškálna zodpovednosť otázkou stability, nie politickej preferencie, pretože keď dôvera investorov raz zmizne, návrat býva výrazne bolestivejší než samotné reformy, ktorým sa snažili vyhnúť.