Foto: Shutterstock

Rozvoj čínskeho pôsobenia v Afrike

V 60. a 70. rokoch 20. storočia čínska vláda nadväzovala vzťahy s africkými krajinami, podporovala hnutia za nezávislosť, a hoci sama bola chudobnou krajinou, do istej miery im poskytovala rozvojovú pomoc. Spočiatku sa však zameriavala skôr na politické vzťahy s africkými krajinami, ako na budovanie ekonomických väzieb. V 90. rokoch po uskutočnení reforiem začala vykazovať zásadný hospodársky rast. Spolu s jej rozmachom a transformáciou ekonomiky sa čínska pomoc a ďalšie investície začali značne zvyšovať.

Financie vo veľkom smerovali aj na africký kontinent. V roku 2000 vzniklo fórum FOCAC (Forum on China-Africa Cooperation), ktoré má uľahčovať kooperáciu medzi africkými štátmi a Čínou.

V roku 2009 sa „Ríša stredu“ stala najväčším obchodným partnerom Afriky a predbehla tak Spojené štáty americké. Tento status si zachováva až dodnes, pričom v roku 2020 predstavovala hodnota obchodu medzi Čínou a Afrikou 176 miliárd dolárov.

Vlastné formy angažovania sa

Čínsko-africké ekonomické vzťahy sa rozvíjajú predovšetkým prostredníctvom grantov, bezúročných pôžičiek a zvýhodnených úverov. Granty a bezúročné pôžičky bývajú poskytované na menšie a stredné projekty, ako sú školy, nemocnice či verejné budovy. Zvýhodnené úvery sa poskytujú najmä na budovanie veľkých infraštruktúrnych projektov a stavby prístavov či elektrární.

V súvislosti s čerpaním úverov je najčastejšie kritizovaný takzvaný angolský model. Čína pri svojej expanzii do Afriky sledovala predovšetkým svoje vlastné ciele a záujmy. Jedným z nich bolo uspokojenie dopytu po surovinách, ktorý je v jej prípade, ako druhého najväčšieho svetového importéra, obrovský. Začiatkom 21. storočia, keď sa jej aktivity na africkom kontinente začali značne rozbiehať, identifikovala Angolu ako perspektívneho dodávateľa ropy.

Angola bola chudobným štátom, ktorý bol desaťročia zmietaný občianskou vojnou. Čína sa tak rozhodla ponúknuť tejto krajine úver na opravu infraštruktúry, no jej pomoc bola zároveň podmienená dvoma požiadavkami – opravy budú realizované takmer výlučne čínskymi spoločnosťami a Angola bude splácať úver dodávkami ropy. Hoci spočiatku sa táto spolupráca javila ako priaznivá pre obe strany, Angola neskôr musela čeliť istým problémom z nej plynúcich. Jedným z nich boli aj ťažkosti Angoly so zabezpečovaním dostatku peňazí vo svojej ekonomike, keďže veľká časť ropy, ktorú dovtedy predávala, smerovala na východ výmenou za infraštruktúru. To viedlo k masívnemu nárastu inflácie v krajine.

Potrebujú svojich „afrických bratov“

Jednou z podmienok investičných partnerstiev je podpora politiky „jednej Číny“, podľa ktorej krajiny uznávajú a majú formálne vzťahy s Čínou a nie s Taiwanom. V priebehu posledných rokov s vidinou spolupráce s jednou z najrýchlejšie rastúcich ekonomík sveta nadviazali s Čínou diplomatické vzťahy aj krajiny, ako Burkina Faso, Gambia či Svätý Tomáš, ktoré predtým uznávali Taiwan. Čína má dnes diplomatické vzťahy s 53 z 54 afrických krajín, pričom jediným partnerom Taiwanu na kontinente zostal štát Eswatini.

Peking verí, že posilnením vzťahov s africkými krajinami sa zvyšuje aj jeho medzinárodný vplyv. Africkí spojenci už v minulosti posilnili rastúcu úlohu Číny v medzinárodných vzťahoch. Pri hlasovaní o zmene zastúpenia Číny v OSN z Taiwanu na pevninskú Čínu v roku 1971, až 26 zo 76 súhlasných hlasov pochádzalo z Afriky. Čína si v tom čase zabezpečila tieto hlasy aj rozvojovou pomocou. „Sú to naši africkí bratia, ktorí nás priviedli do OSN,“ povedal vtedajší prezident Mao Ce-tung. Rovnako aj dnes Peking potrebuje africké hlasy pri presadzovaní svojich záujmov v medzinárodných organizáciách.

Suroviny ako základ spolupráce

Záujmy Číny v Afrike majú strategické odôvodnenie. Okrem upevňovania si politickej legitimity vo svete chce v prvom rade dosiahnuť prístup k prírodným zdrojom, a to najmä k rope a plynu. Viac ako tretina čínskej ropy pochádza z Afriky, a na zabezpečenie dodávok krajina intenzívne investuje do ropných sektorov v štátoch, ako Sudán, Angola a Nigéria. Okrem toho sa v Afrike orientuje aj na ťažbu mangánu, koltánu či kobaltu.

Afrika tiež predstavuje obrovský odbytový trh. Investičné projekty a získavanie nových vývozných trhov pre čínske produkty je ďalším motivačným faktorom pôsobenia tejto krajiny v Afrike. Štruktúra africko-čínskeho obchodu spočíva predovšetkým v čínskom dovoze nerastných surovín a vývoze hotových výrobkov do Afriky. Táto špecializácia afrických krajín na vývoz surovín stimulovaná zo strany Číny môže spomaľovať štrukturálnu transformáciu afrických ekonomík. Okrem toho sú tieto praktiky opisované niektorými kritikmi ako novodobý kolonializmus.

Negatívne vplyvy prítomnosti v Afrike

Okrem kolonialistickej štruktúry vzájomného obchodu sa v súvislosti s čínskou angažovanosťou v Afrike upozorňuje aj na jej ďalšie praktiky. Na výstavbe projektov sa nepodieľajú len africké podniky, úvery poskytované africkým krajinám zvyčajne zahŕňajú podmienku dodávky služieb, materiálu alebo technológií od čínskych spoločností. Častým terčom kritiky býva aj migrácia čínskych pracovníkov do Afriky a ich zamestnávanie, čím sa znižuje počet pracovných miest ponúkaných Afričanom.

Korupcia, neprehľadnosť a nedostatok informácií o projektoch, ako aj malý dohľad a slabá kontrola kvality infraštruktúry, predstavujú ďalší negatívny faktor tejto spolupráce. Pracovné podmienky Afričanov v čínskych podnikoch sú predmetom obáv ľudskoprávnych aktivistov či organizácií. Číňania zamestnávajú Afričanov najmä v odvetviach náročných na pracovnú silu, pričom ich pracovné postupy v Afrike sú náchylnejšie na neformálnosť.

Inštitút bezpečnostných štúdií – africká organizácia, ktorej cieľom je zvýšiť bezpečnosť ľudí na kontinente, uskutočnila výskum zameraný na skúmanie pracovných podmienok v čínskych spoločnostiach v šiestich afrických krajinách. Vyplynulo z neho, že mzdy pracovníkov, najmä s nízkou kvalifikáciou, zostávajú nízke, niekedy aj pod hranicou minimálnej mzdy. Stáva sa, že zamestnávatelia nekompenzujú pracovníkov za všetky odpracované hodiny a nie vždy sa dodržiavajú právne predpisy v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

Väčšina pracovných sporov sa týka nespravodlivého prepúšťania zamestnancov bez dodržiavania zásad prepúšťacieho procesu. Domáhanie sa spravodlivosti býva často náročné, keďže sa v krajinách objavuje korupcia a čínske spoločnosti sú v niektorých prípadoch prepojené s vládnucimi politickými a vojenskými elitami. V poslednom čase sa čoraz viac diskutuje o tom, že investície prúdiace z Pekingu nechali krajiny, ako Angola, Etiópia, Keňa a Zambia, v dlhovej tiesni.

Environmentálne vplyvy

Západné a nezávislé africké médiá, ako aj environmentálne organizácie, vnímajú negatívne vplyvy čínskych aktivít na životné prostredie. Slabá či neexistujúca environmentálna legislatíva predstavuje hrozbu pre životné prostredie v afrických krajinách. Príkladom je Zimbabwe. Uvádzajú, že bezohľadná ťažba zlata, uhlia, chrómu, diamantov a iných nerastov čínskymi spoločnosťami pôsobiacimi v krajine nepriaznivo vplýva na životné prostredie, vedie k masovému vysídľovaniu občanov a zároveň dochádza k porušovaniu pracovných práv.

Zimbabwianske mimovládne organizácie upozornili na ťažobný projekt v regióne národného parku, ktorý je okrem iného domovom pre takmer 10 % zostávajúcich divokých slonov Afriky. Namiesto riešenia problémov Peking označil snahy mimovládnych organizácií ako xenofóbne. Mimovládne organizácie zo Zimbabwe okrem iného poukazujú aj na to, že čínske investície slúžia jej vlastným záujmom na úkor miestnych ľudí, z ktorých 70,5 % žije v chudobe.

Investície sú vítané

Na druhej strane tieto investície budujú infraštruktúru, zvyšujú konkurencieschopnosť podnikov, zakladajú spolupráce s miestnymi firmami, rozvíjajú obchod, prispievajú k znižovaniu chudoby a transferu technológií, a vo väčšine prípadov skutočne vytvárajú pracovné príležitosti pre domáce obyvateľstvo.

Africkí predstavitelia vnímajú čínsku angažovanosť prevažne pozitívne a investície vítajú. Mnoho afrických lídrov verí, že Čína ako partnerská rozvojová krajina má altruistickejšie motívy ako Západ. Táto myšlienka je posilnená ideou spolupráce Juh-Juh, teda spolupráce medzi rozvojovými štátmi navzájom. Krajina, ktorá v posledných troch desaťročiach dosiahla výrazný hospodársky rast a rozvoj, predstavuje nádej pre Afriku. Africké štátne autority tak väčšinou chvália jej pôsobenie na kontinente a zdôrazňujú prínosy tejto spolupráce.

Okrem túžby pretaviť skúsenosti Číny do svojich podmienok a zrealizovať podobne rýchly hospodársky rozvoj, africkí lídri oceňujú aj ďalší aspekt spolupráce s Pekingom. Krajina na rozdiel od západných vlád či organizácií nepodmieňuje svoju angažovanosť na kontinente plnením noriem v oblasti dodržiavania ľudských práv či štrukturálnymi reformami. Predstavitelia štátov tak nemusia vykonávať žiadne zmeny v chode štátu na to, aby čerpali investičnú pomoc. V niektorých krajinách sa však ozývajú obyčajní ľudia a protestami alebo násilím voči Číňanom sa prejavuje nevôľa oči ich obchodným praktikám.

Čína sa snaží na negatívne emócie Afričanov reagovať premyslenou verejnou diplomaciou. Užšie kultúrne vzťahy si zabezpečuje budovaním Konfuciových inštitútov, ktorých koncom roku 2021 bolo na africkom kontinente 54. Inštitúty šíria čínsku kultúru a jazyk a podporujú študentské výmeny. Peking sa zároveň zameral aj na zlepšenie vzťahov v ďalších oblastiach, pričom sa orientuje na väčšiu udržateľnosť v obchodných a hospodárskych stykoch s africkými krajinami, ako aj na proaktívne zapojenie sa do snáh o zabezpečenie bezpečnosti a stability v oblastiach Afriky náchylných na konflikty.

Západ chce konkurovať Číne

V roku 2013 prezident Si-Ťin-Pching predstavil iniciatívu Belt and Road (Jeden pás, jedna cesta alebo Nová hodvábna cesta), hospodársku stratégiu na podporu prepojenia a obchodných vzťahov s Áziou, Afrikou a Európou prostredníctvom veľkých projektov zameraných najmä infraštruktúru. V Afrike to znamená výstavbu ďalších prístavov, zriaďovanie špeciálnych ekonomických zón a budovanie elektrární.

„Čínske štátne podniky skutočne ovládajú trh s infraštruktúrnymi projektmi v Afrike. Je pravda, že všade vo východnej Afrike vidíte čínske stavebné tímy,“ hovorí výskumný pracovník na univerzite v Sheffielde a autor štúdií o urbanizácii v Nairobi Zhengli Huang.

Od roku 2011 je Čína najväčším hráčom v rozmachu infraštruktúry v Afrike so 40-percentným podielom, ktorý neustále rastie. Angažovanosť ostatných krajín v projektoch zameraných na infraštruktúru prudko klesá – európske investície sa v tomto prípade znížili zo 44 % na 34 %, zatiaľ čo prítomnosť amerických investorov klesla z 24 % na necelých 7 ​​%.

Rastúci vplyv Číny v rozvojových krajinách vrátane afrického kontinentu znepokojuje západné krajiny. V júni 2022 členovia skupiny najvyspelejších krajín sveta G7 oznámili spustenie programu nazvaného Partnerstvo pre svetovú infraštruktúru a investície (PGII). Lídri G7 sa zaviazali zmobilizovať 600 miliárd dolárov, ktoré budú použité na financovanie rozvoja infraštruktúry v Afrike a iných častiach rozvojového sveta. PGII tak predstavuje istú alternatívu k iniciatíve Belt and Road a zhmotňuje snahy Západu konkurovať Číne.

Americký prezident Joe Biden zdôraznil, že PGII nielen „poskytne výnosy pre každého“, ale tiež umožní krajinám „vidieť konkrétne výhody partnerstva s demokraciami“.