Blízky východ rozhýbal trhy. Prečo vojna s Iránom nemusí trvať dlho?

Foto: Unsplash

Prečo ekonomická realita nepraje dlhej vojne?

Aktuálne precízne údery USA a Izraela na iránske jadrové kapacity, vojenskú infraštruktúru, a zabitie hlavného iránskeho vodcu spustené koncom februára 2028, predstavujú bod obratu v globálnej bezpečnosti. Poviem Vám to jednoduchšie, sme svedkami priameho stretu v ekonomicky najcitlivejšom regióne planéty. Táto eskalácia už počas prvých 96 hodín premenila geopolitické napätie na akútnu systémovú hrozbu pre globálny finančný poriadok.

To, čo sa teraz deje na Blízkom východe, sa na trhoch prejavilo prakticky okamžite. Po útokoch reagovali trhy presne tak, ako sa dalo čakať, nárastom cien ropy a poklesom rizikovejších aktív. Ropa vyskočila o až 14 %, zatiaľ čo futures na index S&P 500 aj kryptomeny zamierili do červených čísiel. Nie je to nič prekvapivé. Keď sa zvýši neistota, trh si za ňu vypýta svoju cenu.

Ide o pomerne jednoduchý ekonomický mechanizmus. Blízky východ je kľúčový nie preto, čo o ňom hovoria politici, ale preto, čo cez neho fyzicky preteká. Cez úzky, len 33 kilometrov široký Hormuzský prieliv denne prechádza približne 21 miliónov barelov ropy. To predstavuje asi tretinu všetkej ropy prepravovanej po mori na svete. Ak sa objaví čo i len náznak, že by tento prieliv mohol byť ohrozený, trhy to okamžite premietnu do cien.

Najväčším exportérom cez Hormuz je Saudská Arábia s približne 5,29 milióna barelov denne, nasleduje Irak s 3,24 milióna, Spojené arabské emiráty s 1,83 milióna a samotný Irán s 1,51 milióna barelov denne. Na druhej strane stojí Ázia. Čína cez tento koridor prijíma približne 5,35 milióna barelov denne, India viac než 2 milióny, Južná Kórea 1,70 milióna a Japonsko 1,55 milióna barelov denne. Európa a Spojené štáty sú v porovnaní s Áziou podstatne menej závislé. Inými slovami, prípadné uzavretie prielivu by nebolo globálne symetrickým šokom, ale výrazne by zasiahlo najmä ázijské ekonomiky. To sme si ako Európania vydýchli čo?  

Zdroj: FinReport

No ani nie, Hormuzom totiž neprúdi len ropa. Významná časť lodí preváža aj LNG, teda skvapalnený zemný plyn. Ide o plyn ochladený na približne mínus 162 stupňov Celzia, aby sa zmenšil jeho objem a mohol sa prepravovať tankerom. Pre Európu je LNG po roku 2022 kľúčovou náhradou za ruský plyn. Približne 13 % globálnych tokov LNG prechádza práve cez Hormuzský prieliv. Riziko sa navyše rýchlo premenilo na realitu. Katarská spoločnosť QatarEnergy po útokoch iránskych dronov pozastavila produkciu v dvoch LNG komplexoch, ktoré zabezpečujú približne 20 % celosvetových dodávok skvapalneného plynu.

Katar patrí medzi troch najväčších exportérov LNG na svete a výpadok jeho produkcie priamo ohrozuje približne 15 % dovozu LNG do Európskej únie. Európske ceny plynu na to vyskočili o 50 % na ročné maximum okolo 47 EUR za megawatthodinu a následne atakovali aj hranicu 60 EUR. To všetko v čase, keď sú zásobníky plynu v EÚ naplnené len na približne 31 %, čo je menej než 40 % v rovnakom období minulého roka. Inými slovami, Európa vstupuje do potenciálne rizikového obdobia s relatívne tenkým bezpečnostným vankúšom.

Prečo všetky tieto čísla? Pretože ak by sa táto dopravná tepna prerušila, ceny energií by rýchlo vzrástli. A vyššie ceny ropy a plynu sa nezastavia na burze. Premietnu sa do cien dopravy, výroby, potravín aj služieb. Inými slovami, drahšia energia znamená drahší život.

To je problém najmä pre centrálnych bankárov. Ak by ceny energií rástli dlhšie, inflácia by sa opäť rozbehla a americký Federálny rezervný systém by si len ťažko mohol dovoliť znižovať úrokové sadzby. Pre Donalda Trumpa by to znamenalo, že sen o rýchlom uvoľnení menovej politiky a lacnejších peniazoch by sa odložil na neurčito. A finančné trhy, ktoré už teraz počítajú s lacnejším financovaním, by z takého scenára rozhodne nadšené neboli.

Trh v prvých hodinách zvyčajne reaguje prehnane. Objaví sa strach, ceny prudko vyskočia alebo padnú. No rovnako rýchlo prichádza aj druhá fáza, prispôsobenie sa realite. Investori si začnú klásť jednoduchú otázku: ako dlho to môže trvať a kto si to môže dovoliť financovať? Moderná vojna už dávno nie je len o technike a zbraniach. Je najmä o peniazoch. Každý deň konfliktu znamená vyššie výdavky na armádu, logistiku, bezpečnosť a zároveň tlak na rozpočty, ktoré už aj bez vojny fungujú prinajlepšom na hrane. Skôr či neskôr sa ukáže, či má štát dostatočne silné verejné financie a dostatočnú politickú podporu na to, aby konflikt zvládal dlhodobo. Vojna je teda nielen vojenský, ale aj finančný test výdrže. A ten býva často tvrdší než samotné boje.

Irak 2.0. sa konať nebude

A práve to môže byť pre USA problém. Vyhlásenia amerického ministra zahraničia Marca Rubia o tom, že toto nie je Irak, možno mali upokojiť amerického voliča, no v skutočnosti pôsobia ako biely prápor strategickej únavy. Ak Washington vopred deklaruje neochotu k pozemnej invázii, iránsky režim to číta ako priamu pozvánku na stratégiu prežitia a naťahovania konfliktu. Verejná podpora útoku na Irán v USA sa pohybuje na historickom minime 27 %. To znamená, že ak by sa konflikt predlžoval a prinášal vyššie náklady či rast cien energií, už teraz slabá politická podpora v Kongrese by sa mohla rýchlo rozpadnúť. Pre každú administratívu je dlhý zahraničný konflikt s nízkou domácou podporou veľmi riskantná kombinácia.

Teherán si dobre uvedomuje, že v klasickom vojenskom porovnaní nemá rovnaké možnosti ako Spojené štáty. Takže aká bude stratégia? Urobiť konflikt maximálne nepríjemným pre regionálnych spojencov a samotný Washington. Namiesto priamej konfrontácie môže cieliť na slabšie miesta, napríklad na ropné terminály v regióne alebo na bezpečnosť obchodných centier ako Dubaj. Cieľom takýchto krokov nie je vojenské víťazstvo, ale zvýšenie nákladov a neistoty pre spojencov USA. Krajiny Perzského zálivu nestavajú svoju prosperitu len na rope, ale aj na službách, finančníctve a turizme. Ak sa objavia pochybnosti o bezpečnosti regiónu, okamžite to zasiahne leteckú dopravu, hotely, realitný trh aj investičné projekty. Menej turistov znamená menej príjmov a to nikto nemá rád.

Do celej situácie vstupuje aj širší geopolitický paradox. Rast cien ropy neznamená len problém pre západné ekonomiky. Vyššia cena ropy, napríklad keď sa ruská ropa Urals obchoduje okolo 76,0 USD za barel, zároveň zvyšuje príjmy Moskvy. Ruský rozpočet, ktorý pri cenách pod 60 USD za barel (ropa Urals) „krvácal“, je teraz vďaka eskalácii v pluse. Tento konflikt nepriamo financuje ruské vojnové úsilie na Ukrajine. Výsledkom je situácia, v ktorej vyššie ceny energií oslabujú niektorých hráčov, no iným poskytujú dodatočný finančný priestor. Čo myslíte, nepoužijú tento argument európski spojenci? Okrem toho včerajšie ohrozenie Cypru a nutnosť zapojenia európskych vzdušných síl (UK, Francúzsko, Nemecko) do obrany Izraela a Cypru vytvára riziko priameho vtiahnutia kontinentu do vojny. Inými slovami svätá vojna sa môže prejaviť bombovými atentátmi v Ríme, Londýne, Paríži a podstate v každej väčšej metropole. Pekným príkladom sú aj Čína či India. Uzavretie tejto cesty by upchalo tok ropy pre Čínu a Indiu, čo by tieto mocnosti prinútilo k diplomatickým krokom voči Washingtonu. Čína už teraz tlačí na USA, keďže je najväčším importérom ropy na svete a vyššie ceny jej predražujú vstupy. A aj keď ekonomicky ani vojensky nie je taká silná, ako USD, stále má silné karty, napríklad prístup ku vzácnym zeminám.

Takže, hoci Trump stále hovorí o jadrovom programe, konflikt nemá jasne stanovený cieľ a preto sa jeho dlhodobé pokračovanie len veľmi ťažko obhajuje a to, ako politicky aj ekonomicky. Vláda môže vysvetliť rýchlu operáciu so zrozumiteľným zámerom. Oveľa ťažšie sa však vysvetľuje otvorený konflikt bez presnej odpovede na otázku, čo má vlastne priniesť. Má ísť o zmenu režimu, alebo len o dočasné oslabenie jadrového programu? Ak táto odpoveď chýba, každý ďalší týždeň operácie vyzerá skôr ako narastajúci účet než ako investícia do bezpečnosti.

Aj pre Spojené štáty platí, že vojna je drahá. Moderné operácie stoja miliardy dolárov mesačne a tieto peniaze sa musia niekde nájsť, buď v rozpočte, alebo cez vyšší dlh. Ak sa cieľ konfliktu rozmazáva, náklady sa stávajú čoraz viditeľnejšími a politická podpora slabne. História ukazuje, že technologická prevaha sama osebe nestačí. Úspech vo vzduchu ešte neznamená stabilitu na zemi. Bez jasnej stratégie a časového horizontu sa aj vojensky silná operácia môže postupne zmeniť na dlhodobú finančnú záťaž, ktorú je čoraz ťažšie vysvetliť voličom aj trhom.

Pasca Hormuzského prielivu a prevrat na diaľku?

Vojenská prevaha Spojených štátov v regióne je nespochybniteľná, no lacné drony alebo malé rýchle člny dokážu narušiť lodnú dopravu s relatívne malými nákladmi. Ochrana tankerov a obchodných lodí, ako to Trump avizuje sa tak môže rýchlo zmeniť na náročnú a drahú operáciu. Stačí jeden úspešný zásah civilnej lode a politický tlak prudko narastie. Každý taký incident okamžite zvyšuje nervozitu na trhoch. Spor o Hormuz tak nie je len o vojenskej sile, ale o výdrži. Západné demokracie sú veľmi citlivé na rast cien pohonných hmôt, najmä pred voľbami. Ak benzín a nafta zdražejú, voliči to pocítia okamžite a politici ešte rýchlejšie.

Veľké ale. Mnohí analytici zároveň pripomínajú, že aj samotný Irán potrebuje, aby bol Hormuzský prieliv otvorený. Cez tento koridor totiž smeruje aj jeho vlastný export ropy, ktorý je pre režim kľúčovým zdrojom príjmov. Hoci časť ropy sa predáva cez rôzne obchádzky a neoficiálne kanály, úplné uzavretie prielivu by poškodilo aj Teherán. Práve táto vzájomná závislosť vytvára určitú rovnováhu. Ani jedna strana si nemôže dovoliť úplne zničiť systém, z ktorého sama profituje. Totálna vojna by totiž nezasiahla len protivníka, ale aj vlastné príjmy a stabilitu.

No k nej pravdepodobne nepríde. Donald Trump prišiel s myšlienkou zmeny režimu „na diaľku“. Nejde o klasickú inváziu ani o dlhodobú okupáciu, ale skôr o kombináciu vojenských zásahov a podpory vnútorných tlakov na zmenu. Cieľom je oslabiť režim bez toho, aby sa Spojené štáty znovu pustili do náročného projektu budovania novej demokracie. Pre finančné trhy je takýto prístup na prvý pohľad prijateľnejší. Vyzerá lacnejšie, menej rizikovo z pohľadu verejných financií a neznamená automaticky roky vojenskej prítomnosti. Zároveň však prináša veľkú neistotu. Ak sa režim oslabí alebo padne, otázkou je, kto a čo príde po ňom. No a trhy nemajú rady prázdne miesta v moci. Pod povrchom oficiálnej rétoriky sa navyše v iránskych mocenských štruktúrach nachádzajú aj pragmatickejšie prúdy.

Časť armády a ekonomických elít môže mať záujem o stabilitu a ekonomické otvorenie krajiny, nie o dlhodobú izoláciu. To však automaticky neznamená, že prechod by bol hladký. Kľúčová otázka znie, či by sa objavila dostatočne silná a zároveň akceptovaná osobnosť, ktorá by krajinu dokázala stabilizovať po prípadnej zmene vedenia. Ak by sa Irán postupne otvoril zahraničným investíciám, potenciál je veľký. Krajina má rozsiahle energetické zásoby a infraštruktúru, ktorá potrebuje modernizáciu. To by mohlo prilákať kapitál do ropného sektora, dopravy aj priemyslu. Zatiaľ je to však scenár, ktorý stojí na mnohých neznámych.

Trump si predstavuje krátku operáciu, no dejiny Blízkeho východu sú cintorínom podobných predstáv o rýchlom víťazstve. Ak režim vydrží počiatočné bombardovanie a začne zasahovať spojencov v Zálive, vznikne tlak na Biely dom, aby vyhlásil predčasné víťazstvo. Tentoraz sú však ajatolláhovia slabší než kedykoľvek predtým, keďže ich regionálne chápadlá boli v predchádzajúcich mesiacoch systematicky odrezané. Pre nás investorov ostáva dôležité sledovať vývoj v Teheráne bez emócií a zamerať sa na výsledok, nie na titulky. Ak by sa stratégia Washingtonu ukázala ako úspešná a napätie v regióne by sa znížilo, znamenalo by to pokles geopolitického rizika. To by sa pravdepodobne prejavilo nižšími cenami ropy a plynu, čo by pomohlo inflácii aj rastu globálnej ekonomiky. Ak by však konflikt prerástol do dlhodobého chaosu, efekt by bol opačný. Vyššie ceny energií by držali infláciu nad cieľmi centrálnych bánk a ekonomický rast by zostal pod tlakom. Pre trhy je teda kľúčové, či sa situácia stabilizuje, alebo sa z nej stane vlečúci sa problém.

Irán nie je Irak, je to krajina so stovkou miliónov ľudí a náročným horským terénom, čo vylučuje akúkoľvek úspešnú pozemnú inváziu. Všetko teda stojí na tom, či sú moderní Iránci ochotní riskovať život za zmenu, alebo či prevládne strach z neznámeho. Gulička v rulete sa točí a my môžeme len analyzovať pravdepodobnosti, pričom kľúčovým faktorom zostáva odolnosť iránskej strednej triedy. Izraelský Mosad už v minulosti ukázal, že dokáže byť v Teheráne mimoriadne kreatívny a jeho vplyv môže byť rozhodujúci v momente mocenského vákua. Táto tajná láska k pragmatizmu môže byť tým králikom v klobúku, ktorý prekvapí svetových analytikov. Ak by sa podarilo dosiahnuť zmenu bez totálneho zničenia štátu, trhy by na to s určitosťou reagovali pozitívne.  

Záver

Aké je teda moje posolstvo? Za mňa investor musí pochopiť jednu vec a to, že hoci sú správy z bojísk znepokojujúce, odchod z trhu počas šoku je najrýchlejšou cestou k trvalej strate bohatstva. Tí, ktorí v marci 2020 v panike predávali kvôli globálnej pandémii, premeškali jeden z najúžasnejších rastov v dejinách. Investičný úspech nie je o hrdinstve na bojisku, ale o schopnosti zachovať si chladnú hlavu v momente, keď sa svet zdá byť v plameňoch.

V obdobiach vojenského napätia sa investori prirodzene snažia predpovedať najhorší scenár. Prax však ukazuje, že spoľahlivejšou stratégiou je držať kvalitné firmy so silnou pozíciou na trhu a schopnosťou premietať vyššie náklady do cien. Takéto spoločnosti zvládajú neistotu lepšie než tie, ktoré fungujú na hrane marží. Trh dlhodobo neodmeňuje presné tipovanie udalostí, ale schopnosť rozumieť tomu, ako ekonomika funguje aj pod tlakom.

Snahy o dokonalé načasovanie vstupu a výstupu z trhu sú mýtus. Konflikty vyvolávajú prudké pohyby cien, no ekonomický systém má schopnosť postupne sa prispôsobiť. Firmy, ktoré majú stabilný dopyt, silnú bilanciu a globálne pôsobenie, sa často dokážu vrátiť k rastu skôr, než sa politická situácia úplne upokojí.

Zároveň netreba podceňovať výdrž samotného iránskeho režimu. Hoci zvonku pôsobí krehko, funguje už takmer päť desaťročí. To je pripomienka, že politické zmeny bývajú pomalšie a menej predvídateľné, než by si investori želali. Vývoj zostáva neistý a výsledok nie je možné s istotou určiť. Preto je rozumnejšie pracovať s pravdepodobnosťami a riadením rizika než s presvedčením, že sa dá presne uhádnuť ďalší krok dejín.