Glasgowská klimatická konferencia sa skončila rozpačito. Greta Thunbergová ju označila za zlyhanie

Foto: Getty Images

O čom bol samit v Glasgowe

V poradí už 26. konferencia Conference of the Parties (COP) rámcového dohovoru Organizácie spojených národov (OSN) o zmene klímy bola zároveň tretím stretnutím zmluvných strán Parížskej dohody. Bolo to prvýkrát od COP 21, keď sa od zúčastnených očakávalo, že sa zaviažu zvýšiť ambície v oblasti zmierňovania klimatických zmien. Ako je načrtnuté v Parížskej dohode, zmluvné strany sú povinné každých päť rokov predstaviť nové národné prísľuby vedúce k zlepšeniu životného prostredia.

Podľa Parížskej dohody z roku 2015 boli krajiny požiadané, aby vykonali zmeny na udržanie globálneho otepľovania pod 2 °C a pokúsili sa dosiahnuť 1,5 °C s cieľom zabrániť klimatickej katastrofe.

Predbežný návrh viackrát upravili

Organizátori COP 26 minulý týždeň v stredu zverejnili predbežný návrh dohody o tom, ako budú krajiny spolupracovať na potláčaní klimatických zmien.

Návrh sa pokúsil urýchliť znižovanie emisií. Berúc na vedomie, že súčasné národné prísľuby nestačia na odvrátenie otepľovania, návrh vyzýval krajiny, aby aktualizovali svoje formálne ciele znižovania emisií uhlíka do konca roka 2022. Výzva patrila najmä tým krajinám, ktoré od podpísania Parížskej dohody pred šiestimi rokmi neprijali žiadne ambicióznejšie ciele.

Text vyzýval účastníkov dohody, aby postupne úplne prestali používať uhlie a poskytovať dotácie na fosílne palivá. Ani uhlie, ani fosílne palivá neboli presnejšie spomenuté v prelomovej Parížskej dohode.

Od stredy sa pôvodný návrh viackrát upravoval a chvíľu to vyzeralo, že sa nakoniec k žiadnej dohode nepristúpi. Niektoré krajiny totiž žiadali, aby sa konferencia predĺžila do 14. novembra, s čím však nesúhlasili organizátori. Po dlhých hodinách vyjednávania sa nakoniec krajiny dohodli a podpísali túto novú medzinárodnú dohodu v sobotu 13. novembra 2021 neskoro večer.

India a Čína si presadili svoje

Zatiaľ čo dohoda zožala potlesk za zachovanie nádeje na obmedzenie globálneho otepľovania, mnohé z delegácií si želali, aby sa dosiahlo viac. Svetoví lídri a experti na životné prostredie vo všeobecnosti privítali klimatickú dohodu OSN pozitívne. Po prvý raz sa zamerala na fosílne palivá ako na kľúčovú hybnú silu globálneho otepľovania.

Glasgowský klimatický pakt bol prijatý napriek intervencii Indie. Tá si s podporou Číny presadila, aby sa v dohode zmenili slová o „úplnom vyraďovaní“ uhlia len na „postupné vyraďovanie“. Indický minister životného prostredia a klímy Bhupender Yadav uviedol, že revízia odráža „národné podmienky rozvíjajúcich sa ekonomík“. „Stávame sa hlasom rozvojových krajín,“ povedal pre agentúru Reuters s tým, že pakt démonizuje uhlie, ale o rope a zemnom plyne v ňom nie je ani zmienka.

„Vynaložili sme úsilie na to, aby sme dosiahli konsenzus, ktorý je rozumný pre rozvojové krajiny a rozumný pre klimatickú spravodlivosť,“ povedal v narážke na skutočnosť, že bohaté krajiny, ako napríklad Anglicko v 18. storočí a USA v 19. storočí, historicky vypúšťali najväčší podiel znečisťujúcich plynov. No po tom, ako sa z nich stali rozvinuté ekonomiky, zrazu začali kritizovať ešte len rozvíjajúce sa štáty a snažia sa ich odsudzovať za používanie tých istých zdrojov. 

Prísľub nie je zmluva

Parížska dohoda o klíme vyzýva krajiny, aby každých päť rokov predložili nové národné klimatické záväzky s myšlienkou, že tieto ciele budú časom ambicióznejšie. No ako tento rok jasne ukázal, mechanizmus v skutočnosti nie je taký spoľahlivý. Aktualizované plány od Číny, Austrálie, Ruska a ďalších krajín sklamali aktivistov a organizátorov, ktorí dúfali v konkrétnejšie a agresívnejšie sľuby.

Teória však nie je realita. Klimatické katastrofy sú čoraz častejšie a intenzívnejšie, na čo poukazovali hlavne predstavitelia zvlášť zraniteľných krajín, ako Fidži alebo Haiti, ktorí žiadali najväčšie svetové ekonomiky, aby častejšie prehodnocovali svoje klimatické ciele.

„Nechápem, ako môžeme čakať ďalších päť rokov,“ povedal vedúci politický predstaviteľ Greenpeace International Juan Pablo Osornio. „Musíme vidieť zrýchlenie.“ Zatiaľ čo niektoré štáty budú nepochybne odolávať akémukoľvek formálnemu mandátu na častejšie aktualizácie, vyjednávači na COP 26 dúfali, že svetových lídrov postrčia, aby častejšie prehodnocovali svoje klimatické ciele.

Kto to všetko zaplatí?

Pred viac ako desiatimi rokmi bohaté štáty prisľúbili miliardy dolárov, aby pomohli zraniteľným krajinám obmedziť emisie uhlíka a chrániť ich pred klimatickým vplyvom. Od roku 2020 mali poskytovať rozvojovému svetu 100 miliárd dolárov ročne. Týždeň pred COP 26 bohaté krajiny oznámili, že pravdepodobne nesplnia svoj cieľ 100 miliárd dolárov na financovanie klímy až do roku 2023.

Zraniteľné krajiny, ktoré nesú bremeno eskalujúcich klimatických vplyvov, tak hľadali ráznejšiu pomoc. Chceli, aby sa nedostatok financií na ochranu klímy považoval za „nedoplatok“, čo je termín bežne používaný pre chudobnejšie krajiny, ktoré majú problém držať krok so svojimi dlhmi.

A aj keď bohaté štáty vo finálnej dohode znova potvrdili svoj sľub vo výške 100 miliárd ročne, očakáva sa, že tieto národy začnú pripravovať plán na poskytovanie financií až po roku 2025, keď sa skončí existujúci prísľub.

Vo finálnej dohode nie je navyše predstavený ani presný finančný mechanizmus na riešenie strát a škôd, a taktiež chýbajú  podrobnosti o tom, akú podporu by bohaté štáty mali poskytnúť po roku 2025. Pravdepodobne tak v budúcnosti pôjde o sporný proces, keďže rozvojové krajiny uviedli, že ich potreby by dovtedy mohli dosiahnuť až 1 bilión dolárov ročne.

Trh s oxidom uhličitým

Jednou z hlavných tém konferencie boli práva na nákup a predaj emisií oxidu uhličitého (CO₂). Vyjednávači sa zamerali na komplexné pravidlá obchodovania CO₂, z ktorých sa za posledných desať rokov stal biznis v hodnote 300 miliárd dolárov ročne. Tieto pravidlá, ktoré zostali z predchádzajúcich klimatických samitov, sú známe ako „Článok 6“, pomenovaný podľa časti Parížskej dohody, ktorá sa touto otázkou zaoberala.

„Pre podnikateľskú komunitu ako celok je Článok 6 jednou z najdôležitejších častí dohody,“ povedal výkonný riaditeľ Medzinárodnej asociácie obchodovania s emisiami uhlíka Dirk Forrister.

Isté obmedzenia obchodovania s uhlíkovými emisiami už existujú. V Európe sú zavedené povinné pravidlá, v USA a Kanade sú zatiaľ dobrovoľné, ale účinné. Čína dokonca spustila nový obchodný systém len pre energetický sektor.

Podobne, ako v iných častiach dohody, sa našli krajiny, ktoré si vybojovali ústupky a svoje vlastné podmienky. Napríklad Brazília chcela mať povolené vykonávať súkromné ​​transakcie bez toho, aby ich musela nahlasovať formálnym burzám, čo sa jej z časti podarilo, a úprava Článku 6 tak dostala prezývku „brazílske víťazstvo“.

Vo finálnej dohode bilaterálne obchody medzi krajinami nebudú čeliť dani. Dohoda navrhuje, aby rozvojové krajiny kapitulovali pred požiadavkami bohatých krajín, ktoré proti dani namietali.

Dokument, ktorý pripravili ministri zo Singapuru a Nórska, tak predstavil nový obchodný program, ktorý by časom rozdeľoval uhlíkové kredity v čoraz menších množstvách. Štáty s najefektívnejšími emisiami CO₂ by mohli predať svoje extra kredity. Iné, menej efektívne štáty, by museli namiesto toho kredity nakupovať. Cieľom je dosiahnuť nulové emisie CO₂ do roku 2050.

Dohoda medzi USA a Čínou

Jedným z najväčších prekvapení konferencie bola spoločná dohoda medzi Čínou a USA. Krajiny sa v nasledujúcom desaťročí zaviazali posilniť vzájomnú spoluprácu v oblasti klímy. V spoločnom vyhlásení sa uvádza, že obe strany si „pripomenuli svoj záväzok spolupracovať“ na dosiahnutí cieľa 1,5 °C.

Keďže ide o dvoch najväčších svetových producentov CO₂, dohoda medzi USA a Čínou sa považuje za kritickú pre udržanie tohto teplotného prahu. Čína sa predtým zdráhala riešiť svoje domáce emisie CO₂ v krátkodobom horizonte – preto sa toto vyhlásenie považuje za také prekvapivé.

Organizácie vrátane Greenpeace International privítali spoločné vyhlásenie. Výkonná riaditeľka Greenpeace Jennifer Morganová však zároveň varovala, že obe krajiny musia preukázať väčšie odhodlanie dosiahnuť klimatické ciele. „V konečnom dôsledku ich vyhlásenie zaostáva za výzvou klimaticky zraniteľných krajín, ktoré požadujú, aby sa národy každý rok vracali k stolu s väčšími ambíciami, kým sa nevyrovná rozdiel 1,5 °C,“ povedala pre portál Reuters.