Ľudia splácali dlhy už v Mezopotámii, no základy moderného bankovníctva položili až renesanční Florenťania

Foto: Múzeum Bargello

Prvé finančné prevody už v staroveku

Prvé informácie o finančných operáciách dokladujú hlinené tabuľky s klinovým písmom z dávnej Mezopotámie. Historici tieto artefakty datujú do 16. storočia pred Kristom. Vtedajší obyvatelia si takto viedli prvé dokumentácie, ktoré už svojím spôsobom možno považovať za prvé bankové knihy či obchodné zmluvy.

Z obdobia staroveku však existujú aj iné dôkazy o tom, že história bankovníctva je tu skoro tak dlho ako samotná moderná civilizácia. Z niekdajších Atén sa napríklad z obdobia 6. storočia pred naším letopočtom zachovali úryvky zákonov od vtedajšieho politika, reformátora a zákonodarcu Solóna.

Tie prikazovali zrušiť otroctvo za dlhy. V oblasti dnešného Grécka sa potom v období od roku 500 pred Kristom datuje aj vznik prvých „bankárov“, ktorých podstatnú časť tvorili metoikovia. Boli to zväčša obchodníci trvalo usadení v takzvaných gréckych mestských štátoch, ktorí položili základy dnešných daní či zmenárenskej činnosti.

Prvé výmeny tovarov za iné tovary, služby či drahé kovy sú datované do 7. storočia nášho letopočtu v oblasti Malej Ázie na území dnešného Turecka. Približne v rovnakom čase uzreli v Číne svetlo sveta aj prvé papierové peniaze. Na tú dobu to bolo fascinujúce zistenie, pretože Číňania boli odvekí zástancovia recipročnej výmeny.

O vznik bankových účtov sa postarali templári

Stredovek sa stal dôležitým míľnikom v histórii financií. Rozkvet medzinárodného obchodu v 12. storočí nášho letopočtu položil základy moderného bankovníctva. Ľudia vtedy nemali veľa možností, kam ukladať svoje úspory, no kvôli stúpajúcemu riziku krádeží sa táto potreba napokon zhmotnila do prvého reálneho bankového riešenia.

Spoločnosť v tom čase dôverovala najmä cirkvi, ktorá sa stala ideálnym útočiskom pre peniaze, a tak sa kostoly a kláštory stali prvými bankovými domami pre verejnosť. Peniaze ľudí boli uložené bezpečne pod strážou ozbrojených mníchov – templárov, ktorí sa preslávili predovšetkým svojimi vojenskými výpravami proti moslimom na Blízkom východe – takzvanými križiackymi výpravami.

Templári neskôr stáli aj za ďalším finančným objavom, ktorý sa vo svete bankovníctva dodnes uplatňuje – zmenkami. Západná Európa totiž bola miestom rozkvetu obchodovania a ľudia začali za biznisom viac cestovať. Títo kočovníci však nechceli riskovať cestu s mešcom plným zlatých mincí, a tak využívali služby templárov, ktorí mali svoje bankové domy na oboch koncoch ich trasy.

Vtedajší klienti si tak mohli uložiť peniaze v kláštore, napríklad vo Francúzsku, a v Taliansku si ich na základe zmenky nechali vyplatiť. Popri zmenkách templári zaviedli aj prvé šeky. Proti podvodníkom či falšovateľom uplatňovali títo ozbrojení mnísi veľmi tvrdé tresty.

Bohatí mnísi začali požičiavať 

Taliansko vďaka šikovnosti templárov začalo z činnosti bankových domov profitovať. Prvýkrát sa tu použil výraz „banca“, teda lavica, kde bankári vážili a vymieňali rôzne meny. Len v rámci Talianska už vtedy existovalo niekoľko konvertibilných mien. Benátky mali dukát, Janov jenovino, Miláno, Florencia a niektoré vtedajšie krajiny dnešného Beneluxu zase takzvaný zlatý florén. 

Templári bohatli, stávali sa strážcami pokladu, správcami majetkov a dokonca aj kráľovských pokladníc. Ich biznis začal ešte viac rozkvitať vo chvíli, keď sa rozhodli podnikať s pôžičkami. Sľubovali dokonca, že budú bezúročné, no podľa informácií z histórie je zrejmé, že svoj zisk schovávali do poplatkov či pokút a pri požičiavaní boli veľmi opatrní – vyžadovali prítomnosť ručiteľov.

Koniec templárov prišiel začiatkom 14. storočia, keď sa francúzsky kráľ Filip IV. rozhodol zlikvidovať rád, čo sa mu napokon aj podarilo. Filip IV. svojou deštruktívnou činnosťou vyhnal všetkých bankárov, zmocnil sa ich majetku a pre Európu to vtedy znamenalo zhoršenie finančných vzťahov medzi vtedajšími mocnosťami.

Rodina, ktorá ovládla Florenciu

Na začiatku 14. storočia ovládali financie celého Talianska tri rodiny – Bardiovci, Peruzziovci a Acciaiuoliovci. Všetky tri rodinné podniky však ukončili svoju činnosť pre nesplatené pôžičky a na výslnie sa začala dostávať nová rodina Mediciovcov.

Tá svojou bankárskou činnosťou významne ovplyvnila nielen Taliansko a Európu, ale aj celosvetové dejiny. Veď okrem významného rozvoja bankových služieb táto rodina dala svetu aj dvoch pápežov, dve francúzske kráľovné a troch vojvodov.

Mediciovci sa do histórie zapísali spočiatku skôr ako gangstri než bankári. Prvé majetky totiž údajne nadobudli primitívnym násilím a vyvolávaním strachu, píše sa v literatúre z vtedajšej doby. Zmenu vo vnímaní tohto rodu však priniesol istý Giovanni di Bicci de' Medici, ktorý svojím neobyčajným talentom pre finančníctvo dostal Mediciovcov na výslnie.

Rodina začala podnikať spočiatku ako zmenáreň, no skutočný úspech dosiahla až vďaka zmenkám. Mediciovci pritom zmenky nevymysleli, no podľa odborníkov na históriu ich podstatu uchopili najlepšie zo všetkých a významne ich spopularizovali. 

Úspech rodiny Mediciovcov podľa historických artefaktov tkvie najmä v diverzifikácii ich portfólia. Okrem bankových domov a zmenární sa preslávili aj svojimi podrobnými finančnými a účtovnými knihami. Rodina si svojou precíznou činnosťou a povesťou podmanila celú vtedajšiu Florentskú republiku natoľko, že začala požičiavať peniaze na zmenky aj vlastnému mestu.

To už podľa odborníkov možno považovať za akýsi základ pre prvé štátne dlhopisy. Diverzifikácia bola pre Mediciovcov spôsob, ako rozložiť prípadné riziká spojené s finančníctvom. Podnikaním vo viacerých sférach sa tak vyvarovali chýb, na ktoré doplatili predošlé finančnícke rodiny – neplatiči im v podstate nemohli ublížiť.

Rozmach finančníctva urýchlili prvé burzy

Stredovek napokon „stvoril“ aj jedného z najväčších nepriateľov bánk – infláciu. Šestnáste storočie sa preslávilo takzvanou cenovou revolúciou, ktorá nasledovala po kolonizácii a zisku mimoriadne veľkých zásob zlata z Afriky a Južnej Ameriky. Nadbytok drahých kovov spôsobil výrazný pokles hodnoty mincí, čo malo za následok dovtedy nepoznaný rast inflácie.

Reputáciu tejto doby zachránili spoločenstvá na území dnešného Beneluxu, kde vznikli prvé inštitucionalizované burzy. Tie našli svoje uplatnenie najprv v Antverpách, neskôr v Amsterdame a Londýne. Tieto tri mestá si história pamätá ako centrá zmenkového obchodu a neskôr aj ako strediská výmeny obchodu tovarov či dopravných služieb. Napokon dodnes ide o významné centrá finančníctva a dôležité obchodné križovatky Európy.

Prvé moderné bankové domy začali vznikať v Holandsku, Anglicku, Nemecku a tiež vo Švédsku. Koncentrovali sa najmä na vyrovnanie obchodného styku, poskytovali rýchle pôžičky s nízkymi úrokmi, zodpovedali za bezpečné uloženie kapitálu, prevody peňazí a tiež – ako ich prví predchodcovia z Talianska – participovali na financovaní štátu a umožnili vznik prvých veľkých akciových spoločností. Vyspelosť prvého európskeho bankového systému dokazuje aj fakt, že už v tejto dobe sa objavil nový prvok – špekulácie na ceny tovarov.

Bianco šeky a tichí spoločníci

Šeky už Európa vo svojej podstate nejaký čas poznala, svoje skutočné uplatnenie však našli až v 17. storočí. Výraz „šek“ sa osvedčil vďaka londýnskym zlatníkom, ktorí pri každom vklade prostriedkov vydávali potvrdenie – teda „check“.

Pre vkladateľov išlo o pohodlnú formu komunikácie jednak s bankou, a napokon aj so svojím veriteľom. Vkladateľ tak už viac nemusel osobne vyberať peniaze a platiť svoje dlhy v hotovosti – dlh splatil vystavením šeku.

V tom istom období prišli aj takzvané bianco šeky. Tie predpokladali, že bankár vydá vkladateľovi iba prázdnu šekovú knižku bez udania sumy, a ten s ňou môže disponovať voči tretím subjektom. Takáto forma „vyrovnávania dlhov“ zostala dlhodobo obľúbenou a napriek masívnej digitalizácii sa s ňou môžeme stretnúť aj dnes.

Patrí sa tiež spomenúť, že v 17. storočí bianco šeky zvádzali k vypisovaniu súm, ktoré prevyšovali skutočný vklad v banke. Tieto „nekryté“ šeky boli v tom čase tvrdo trestané odňatím slobody, rovnako ako napríklad pri falšovaní bankoviek.

Zaujímavosťou tohto obdobia tiež bolo, že bankári požičiavali z vlastných peňazí, prípadne z rodinných financií. Niekedy to však už nestačilo a títo finančníci sa postupne takýmto spôsobom dostávali aj k rôznym biznismenom, ktorí boli ochotní financovať ich potreby. Vznikol tým nový pojem – tichý spoločník.

Doba si vypýtala vznik prvých centrálnych bánk

Novovek masívne ovplyvnila industrializácia, ktorá pre banky znamenala úvery a záruky nebývalých rozmerov. Banky však neboli schopné financovať veľké projekty a potrebovali financie od nezávislých subjektov schopných zabezpečiť vtedajšie potreby priemyslu. Preto sa zrodilo moderné akciové bankovníctvo a majiteľmi bánk sa stali akcionári.

Komerčných bánk pribúdalo a s nimi aj množstvo lokálnych a pochybných bankoviek v obehu. To spôsobilo, že vyspelejšie európske krajiny cítili potrebu akéhosi kontrolného orgánu, ktorý sa oddelí od bežných komerčných bánk a bude celoštátnym garantom.

Prvé centrálne banky tak vznikli ako nástroj štátu pre získanie výhradného práva emitovať štátne bankovky. Stali sa nimi len najlepšie komerčné banky tej doby, teda tie s najdlhšou históriou a výsostným postavením. Takáto viacstupňová banková sústava v Európe funguje dodnes.

Slovensko zažilo bankovú revolúciu až po roku 1989

Základy slovenského bankovníctva boli položené v 19. storočí, na území vtedajšieho Rakúsko-Uhorska. Žiadna z pôvodných bánk tohto obdobia pôsobiacich na Slovensku však neprežila dodnes. V rokoch 1827 až 1828 vznikli prvé bankové filiálky rakúskej sporiteľne v Trnave, Nových Zámkoch, Zvolene a napokon aj v Bratislave. Prvou samostatnou bankou na území Slovenska bola Bratislavská sporiteľňa založená v roku 1841. V roku 1844 vznikla sporiteľňa v Košiciach a neskôr aj v iných mestách. V 19. storočí bolo na území Slovenska celkovo 11 bánk.

V 20. storočí vznikla centrálne riadená Štátna banka československá, ktorá na našom území pôsobila desiatky rokov, plnila však skôr politické ciele než komerčné potreby obyvateľov. Nový vietor do bankovníctva priniesla až nežná revolúcia, ktorá mala za následok rozbitie monopolného bankovníctva, a teda aj rozdelenie jedinej banky. Vznikol priestor na otvorenie komerčných bánk, ktoré vznikali tak z domácich, ako aj zo zahraničných kapitálových zdrojov.