UNESCO uznalo taliansku kuchyňu za nehmotné dedičstvo ľudstva, podľa odborníka to nie je len o jedle

UNESCO tak potvrdzuje, že talianska gastronómia predstavuje súbor znalostí, zručností, spoločenských zvykov a vzťahu k surovinám, ktoré sa v Taliansku prirodzene odovzdávajú medzi generáciami. Italianista pre agentúru SITA spresnil, že tento zápis nadväzuje na staršie uznania, ktoré už dlho definujú základ talianskeho stravovania a jeho kultúrny význam.

Kľúčovým pilierom je Dieta mediterranea

Švorca vysvetlil, že jedným z kľúčových pilierov je Dieta mediterranea zapísaná do zoznamu UNESCO v roku 2010. „Nejde o diétu v zmysle obmedzovania príjmu potravy, ale o dlhodobo udržateľný stravovací a životný model typický pre krajiny Stredomoria vrátane Talianska,“ spresnil italianista. Priblížil, že základom stredomorskej stravy je pravidelná konzumácia zeleniny, ovocia, strukovín, celozrnných obilnín a orechov.
„Hlavným tukom je olivový olej. Ryby sa konzumujú častejšie než mäso, červené mäso len výnimočne. Mliečne výrobky sa jedia v primeranom množstve, najmä vo forme syrov a jogurtov. Súčasťou modelu je sezónnosť potravín, spoločné stolovanie a prirodzený pohyb v každodennom živote,“ doplnil Švorca. UNESCO pri tomto zápise zdôraznilo, že Dieta mediterranea nie je len spôsob stravovania, ale aj sociálna prax spojená s komunitou, tradíciami a vzťahom k územiu.
Ako ďalej pripomenul, v roku 2017 UNESCO zapísalo aj umenie neapolského pizzaiola. Do zoznamu sa tak nedostala pizza ako jedlo, ale remeslo, postupy a kultúrna úloha človeka, ktorý ju pripravuje.
„Pizzaiolo je remeselník špecializovaný na tradičnú prípravu pizze. Ovláda celý proces, od prípravy cesta cez jeho ručné tvarovanie až po pečenie v peci na drevo pri veľmi vysokej teplote. Dôležitá je znalosť surovín, času kysnutia, práce s teplom a skúsenosť získaná dlhoročnou praxou. V Neapole má pizzaiolo aj spoločenskú rolu, je nositeľom miestnej identity a tradícií, ktoré sa prirodzene odovzdávajú ďalším generáciám,“ vysvetlil odborník.

Ide o spôsob prípravy

Zápis talianskej kuchyne ako celku v roku 2025 podľa Švorcu spája všetky tieto prvky do jedného rámca. „Nejde len o to, čo je na tanieri, ale o spôsob, akým Taliani jedlo pripravujú, zdieľajú a vnímajú ako súčasť každodenného života. Práve táto kontinuita, zakorenenosť v regiónoch a prepojenie s komunitou robí z talianskej kuchyne kultúrne dedičstvo, ktoré presahuje gastronómiu,“ vyzdvihol Švorca. Dodal, že taliansku kuchyňu robí unikátnou to, že je postavená na jednoduchosti, kvalite surovín a čerstvosti.
„Nepotrebuje veľa ingrediencií ani zložité techniky. Čím je recept jednoduchší, tým viac záleží na pôvode a stave suroviny. Aj jedlá, ktoré vznikli ako lacné a dostupné, majú výraznú a čistú chuť, ak sú pripravené správne,“ doplnil odborník a zdôraznil, že základom talianskej kuchyne nie je recept, ale surovina. Typickým príkladom je podľa neho spaghetti aglio e olio, kde rozhoduje kvalita olivového oleja, cesnaku a správne uvarenej cestoviny.
„Rovnako bylinky, napríklad bazalka, nie sú dekoráciou, ale hlavnou chuťovou zložkou jedla,“ podotkol italianista s tým, že čerstvosť patrí medzi základné pravidlá. Spresnil, že v Taliansku sa pripravuje jedlo z toho, čo je práve dostupné, a len v množstve, ktoré sa skonzumuje. Cestoviny sa tak v Taliansku nikdy nevaria do zásoby a nedávajú sa do chladničky. Varia sa vždy čerstvé, na jedenkrát. „Zvyšné cestoviny v chladničke sú pre Taliana znak, že sa varilo nesprávne množstvo,“ dodal Švorca.
Odborník na taliansku kultúru ďalej vysvetlil, že správne uvarená cestovina je al dente, a teda pevná na skus. „Nejde pritom o chuťový rozmar, ale o technický štandard. Takáto cestovina má lepšiu štruktúru, lepšie drží omáčku a zachováva si svoju chuť. Al dente tak nie je voľba. Je to pravidlo, ktoré definuje taliansku kuchyňu,“ doplnil Švorca. Súčasne poukázal aj na to, že Taliansko má aj nepísané gastronomické pravidlá a nepísané normy.
„Lámanie dlhých cestovín pred varením sa považuje za chybu, pretože mení spôsob, akým sa cestovina spája s omáčkou. Rovnako existujú kombinácie, ktoré sú v Taliansku vnímané ako crimine gastronomico - gastronomický zločin. Ananás na pizzi alebo kečup na cestovinách nie sú otázkou vkusu, ale nepochopenia základov kuchyne,“ dodal Švorca.

Používanie lokálnych surovín

Dôležitým princípom je podľa jeho slov v Taliansku chilometro zero, a teda používanie lokálnych a sezónnych surovín. Každý z približne dvadsiatich talianskych regiónov má svoju vlastnú gastronómiu, čo súvisí s históriou krajiny, ktorá bola stáročia rozdelená na samostatné kráľovstvá a mestské štáty.
„Preto v Taliansku neexistuje jedna kuchyňa, ale množstvo regionálnych kuchýň,“ vysvetlil odborník. Práve pizza je podľa neho dobrým príkladom regionálneho a minimalistického prístupu. „V Taliansku chutí po jednej hlavnej surovine, ktorou môžu byť napríklad paradajky, mozzarella, olivový olej. Kombinácie sú jednoduché a vyvážené,“ doplnil italianista.
Ako ďalej priblížil, jasnú štruktúru má aj talianske stolovanie. „Začína sa antipasto, pokračuje primo piatto, jedlo na báze škrobu, najčastejšie cestoviny alebo rizoto, nasleduje secondo piatto ako mäso alebo ryba s contorno, potom dolce, ovocie, káva a často aj ammazzacaffè, malý pohárik alkoholu po káve. Veľký obed alebo večera má zvyčajne päť až sedem chodov,“ uviedol Švorca.
Na rozdiel od ostatných kuchýň, či už francúzskej, ktorá je založená na technike a kombinovaní chutí, alebo slovenskej, ktorá je sýta a funkčná, talianska kuchyňa podľa odborníka vyniká čitateľnosťou a rešpektom k surovine. „Francúzi spájajú chute, Slováci varia, aby zasýtili, Taliani varia tak, aby bolo cítiť, z čoho je jedlo pripravené,“ uzavrel Švorca.

Viac k témam: Kuchyňa, kultúrne dedičstvo, Talianska kultúraZdroj: SITA.sk - UNESCO uznalo taliansku kuchyňu za nehmotné dedičstvo ľudstva, podľa odborníka to nie je len o jedle © SITA Všetky práva vyhradené.

© SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. si vyhradzuje výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.