Keď parlament začne opravovať paragrafy podľa potrieb obžalovaných a keď sa politická moc začne báť sudcov – KOMENTÁR

V európskej politike existujú chvíle, keď sa vlády dostanú do konfliktu s justíciou. Len málokedy sa však tento konflikt zmení na systematickú snahu prerobiť trestné právo tak, aby z neho profitovali konkrétni ľudia spojení s mocou. Najznámejším európskym precedensom bolo Taliansko začiatkom 90. rokov po akcii Mani pulite – Čisté ruky. A práve tam dnes vidno znepokojivé paralely so Slovenskom po nástupe štvrtej vlády Roberta Fica.
To, čo je dnes predmetom kritiky Európskeho parlamentu voči Slovensku – teda podozrenie, že vládna moc mení trestné právo, inštitúcie a fungovanie justície spôsobom, ktorý môže pomôcť konkrétnym ľuďom z dnešných vládnucich strán, ktorí boli spätí s predchádzajúcim výkonom moci, už má v moderných dejinách Európskej únie svoj precedens.

Talianska akcia Mani pulite

Práve talianska skúsenosť ukazuje, aké vážne dôsledky môže mať, keď sa boj proti korupcii a organizovanému zločinu zmení na politickú vojnu proti tým, ktorí ho vedú.
Talianska akcia Mani pulite nebola iba veľkou protikorupčnou operáciou. Bola aj súčasťou širšieho a dlhodobého zápasu talianskeho štátu s mafiánskymi štruktúrami, ktoré prenikli do časti politiky, ekonomiky, verejnej správy aj bezpečnostných zložiek. Taliansko v tom období zažívalo brutálne násilie mafie voči štátu, vrátane vrážd sudcov a prokurátorov. Symbolmi tohto zápasu sa stali Giovanni Falcone a Paolo Borsellino, zavraždení pri vyšetrovaní prepojení mafie, politiky a podnikateľských skupín.
Vyšetrovanie Mani pulite následne odhalilo rozsiahly systém korupcie, klientelizmu a nelegálneho financovania politických strán. Napokon rozložilo dovtedajší stranícky systém kresťanských demokratov, socialistov a ďalších menších strán. Namiesto hlbokej očisty však časť politickej triedy začala proti sudcom a prokurátorom viesť politickú vojnu.
Reforma „na záchranu Berlusconiho“
Silvio Berlusconi, ktorý sa po založení strany Forza Italia stal premiérom v roku 1994 a čelil viacerým podozreniam a obvineniam, celé roky tvrdil, že je obeťou „ľavicových sudcov“ a „politicky motivovaných“ procesov. Jeho argumentácia mala tri hlavné línie: nejde o korupciu, ale o „politické prenasledovanie“; justícia je „ideologicky ľavicová“; reformy jeho vlády majú zabezpečiť „spravodlivý proces“ a „garancie“.
Následne prišli tzv. leggi ad personam – zákony prispôsobené konkrétnym kauzám premiéra a jeho okolia. Menili sa pravidlá premlčania, oslabovali ekonomické trestné činy, zavádzali imunity a komplikovalo sa fungovanie súdov. Kritici otvorene hovorili, že reforma spravodlivosti bola pripravovaná „na záchranu Berlusconiho“.
Berlusconiho pravicová väčšina v parlamente obhajovala zákony ad personam tým, že vraj chránia princíp prezumpcie neviny, zabraňujú „zneužívaniu justície“, obmedzujú „mediálne procesy“ a urýchľujú konania. Išlo však o zákony prijímané vo verejnom záujme iba formálne. Fakticky boli určené na zlepšenie právnej situácie konkrétnych osôb.
Zákony „šité na mieru“
Veľmi silnú kritiku vyvolala reforma trestného činu falšovania účtovníctva. Opozícia tvrdila, že zmena bola pripravená preto, aby pomohla Berlusconimu v konkrétnych prípadoch stíhania jeho finančných podvodov, resp. podvodov v ním vlastnených firmách. Priniesla zníženie trestnosti, zmenu definície skutku, oslabenie dôkaznej použiteľnosti a priamy zásah do prebiehajúcich káuz.
V konečnom dôsledku priamo pomohla Berlusconiho kauzám, znížila tresty a spôsobila zastavenie niektorých konaní proti nemu a jeho firmám. Právna úprava známa ako Legge Cirami zase umožnila presúvať procesy pri „oprávnenom podozrení“ zo zaujatosti sudcov. Opozícia tvrdila, že jej cieľom bolo dostať Berlusconiho procesy z Milána.
Lídri opozičnej Demokratickej strany ľavice hovorili o zákonoch „šitých na mieru“. Opakovane tvrdili, že premiér Berlusconi je v konflikte záujmov a premieňa parlament na nástroj vlastnej ochrany, že zamieňa verejný záujem za osobný, vedie „vojnu proti sudcom“ a používa parlamentnú väčšinu nie na kvalitnú správu štátu, ale na vlastnú obranu pred súdmi.

Zákon Lodo Schifani z roku 2003

Talianski odborníci sa zhodujú, že Berlusconiho protijustičná rétorika a manipulovanie živými kauzami s využitím parlamentnej väčšiny výrazne oslabili dôveru verejnosti v justíciu a prehĺbili polarizáciu spoločnosti.
Vyvrcholením tvorby zákonov ad personam sa stal zákon Lodo Schifani z roku 2003, ktorý zaviedol dočasnú imunitu pre najvyšších ústavných činiteľov. Ústavný súd ho zrušil ako protiústavný. Vládna väčšina ho obhajovala ako ochranu stability štátu, kritici tvrdili, že jeho skutočným cieľom bolo zastaviť Berlusconiho procesy. Rovnako dopadol aj ďalší pokus o obnovenie podobného modelu imunity z roku 2008 známy ako Lodo Alfano.
Berlusconi a jeho spojenci pritom používali argumentáciu, ktorá dnes pôsobí nepríjemne povedome. Tvrdili, že nejde o ochranu politikov a na nich naviazaných oligarchov, ale o obranu demokracie pred spolitizovanou a ideologicky motivovanou justíciou. Voličov presviedčali, že problémom nie je korupcia, ale vyšetrovatelia, prokurátori a sudcovia, ktorí sa spriahli proti predsedovi vlády, lebo ho opozícia nevie poraziť. Vyhlasovali, že štát musí chrániť „spravodlivý proces“ pred ideologicky zaujatými vyšetrovateľmi a sudcami.
Ako sa zmenila otázka „čo sa vyšetrovalo“
Podobný posun dnes vidíme aj na Slovensku. Aj Robert Fico po roku 2020 tvrdil, že vyšetrovania ľudí spojených so Smerom boli „politickou vendetou“, „zneužívaním trestného práva“ a dokonca „fašizmom“. Predstavitelia vládnej koalície a ich spojenci začali hovoriť o „čurillovskej mafii“, o údajnom sprisahaní vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov a o potrebe „obnoviť právny štát a spravodlivosť“.
Predmetom vyšetrovania pritom neboli iba jednotlivé korupčné skutky. Vo veľkých kauzách ako Očistec, Dobytkár, Mýtnik či Judáš išlo aj o podozrenia zo systematického prerastania oligarchických skupín do štátu, z ovládania častí polície, finančnej správy, justície, bezpečnostných zložiek či verejných zákaziek v období, keď boli dnešné vládne strany pri moci. Teda hlboko pred voľbami v roku 2020. Práve preto mali tieto kauzy taký veľký politický a spoločenský dosah.
Rovnako ako v Taliansku sa pozornosť presunula od otázky „čo sa vyšetrovalo?“ k otázke „kto vyšetroval, kto vyšetrovanie dozoroval a kto bude súdiť?“
Nasledovali legislatívne zásahy prakticky bezprostredne po vzniku vlády a za protestov občanov na námestiach: zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry a NAKA, znižovanie trestných sadzieb za korupciu a ekonomickú kriminalitu, skracovanie premlčacích lehôt, oslabovanie ochrany oznamovateľov či zásahy do fungovania vyšetrovacích orgánov.
A to všetko v zrýchlenom režime napriek výhradám právnikov, prezidentky SR, Európskej komisie, Benátskej komisie, Európskej prokuratúry či Európskeho parlamentu.
Ideologickí nepriatelia štátu a „mafia“
Podobnosť s Talianskom nespočíva iba v jednotlivých zákonoch. Ešte dôležitejší je politický naratív. V Taliansku Berlusconi tvrdil, že sudcovia chcú zvrátiť výsledky volieb. Na Slovensku dnes počúvame, že progresívci, kaviareň a nepriatelia Slovenska zneužili trestné právo na likvidáciu opozície.
V Taliansku boli vyšetrovatelia vykresľovaní ako ideologickí nepriatelia štátu. Na Slovensku zase ako „mafia“. V oboch prípadoch vládna moc tvrdila, že obnovuje právny štát, pričom v praxi menila systém tak, aby sa zlepšila právna situácia konkrétnych ľudí spätých s politickou mocou a pôsobiacich v štátnych orgánoch a ich známych podnikateľov.
Práve preto dnes európske inštitúcie reagujú tak ostro. Upozornenia z Európskeho parlamentu a Európskej komisie pritom prichádzajú už od roku 2024.
Nezrodili sa kvôli jednému paragrafu či jednej inštitúcii, ale preto, že v slovenskom vývoji právneho štátu vidia známy európsky vzorec z minulosti: keď parlamentná väčšina začne používať zmeny v trestnom práve a inštitúciách nie na ochranu verejného záujmu, ale na spätnú ochranu ľudí z vlastného mocenského prostredia.
Tento kontext je navyše v Bruseli mimoriadne citlivý aj pre čerstvú maďarskú skúsenosť. Európsky parlament aj Európska komisia celé roky upozorňovali, že v Maďarsku dochádza k systematickému oslabovaniu princípov právneho štátu, nekontrolovanej koncentrácii moci, deformácii verejných súťaží a masívnemu presunu verejných zdrojov k úzkemu okruhu ekonomických a politických elít blízkych Fideszu.
Európska komisia preto vôbec prvýkrát v histórii aktivovala mechanizmus podmienenosti eurofondov princípmi právneho štátu a zmrazila časť európskych financií pre Budapešť.

Maďari zaplatili vysokú cenu

Ministerka zahraničných vecí Anita Orbánová pri vypočúvaní v parlamente otvorene priznala, že Maďari za túto politiku „zaplatili vysokú cenu“. Dodala pritom, že požiadavky Bruselu na právny štát, nezávislé súdnictvo a transparentné nakladanie s eurofondmi „nie sú útokom na maďarskú suverenitu, ale legitímnymi očakávaniami voči členskému štátu.“
Bývalá maďarská opozícia dnes otvorene hovorí o potrebe zmeny Orbánom vybudovaného režimu. Ten bol podľa lídra strany TISZA Pétera Magyara vedený „organizovanou zločineckou skupinou“, ktorá využívala štát na politické a ekonomické obohacovanie úzkeho okruhu ľudí. Nech už posudzujeme túto politickej rétoriky akokoľvek, v európskych inštitúciách zanechala maďarská skúsenosť silný reflex, čiže nepripustiť recidívu podobného vývoja v ďalšom členskom štáte.
Aj preto uznesenie Európskeho parlamentu z 20. mája nehovorí iba o jednotlivých zmenách trestného práva a inštitúcií na Slovensku. Hovorí o „hlbokom znepokojení“ nad oslabovaním protikorupčných mechanizmov, zásahmi vládnej moci do fungovania justície a nad rizikom vážneho porušenia hodnôt EÚ, osobitne princípov právneho štátu.
Europoslanci zároveň upozorňujú, že systémové oslabenie nezávislosti justície a kontrolných mechanizmov ohrozuje ochranu verejných financií, právnu istotu aj dôveru občanov v štát.
Talianska aj maďarská skúsenosť ukazujú, kam vedie demontáž princípov právneho štátu a bŕzd a protiváh medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou. Vedie k permanentnej vojne medzi politikou a justíciou, k rozkladu dôvery v štát a napokon k presvedčeniu veľkej časti verejnosti, že zákony už neplatia rovnako pre všetkých.

Viac k témam: Boj proti korupcii, Ficova vláda 2023 - 2027 (koalícia Smer-SD Hlas-SD SNS), Korupcia, Korupcia na Slovensku, Názory a komentáreZdroj: SITA.sk - Keď parlament začne opravovať paragrafy podľa potrieb obžalovaných a keď sa politická moc začne báť sudcov – KOMENTÁR © SITA Všetky práva vyhradené.

© SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. si vyhradzuje výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.