Fotogaléria: Zuzana Čaputová

„Čelíme kríze dôvery, sme svedkami odhaľovania veľkých zlyhaní vo fungovaní spravodlivosti, informácií o prepojení biznisu a politiky, oligarchizácii spoločnosti,“ zhodnotila súčasnú situáciu v prejave k 30.výročiu Nežnej revolúcie, ktorý predniesla v sobotu večer na galakoncerte Ďakujeme, že môžeme v historickej budove Slovenského národného divadla v Bratislave. Agentúre SITA prejav poskytol hovorca hlavy štátu Martin Strižinec.

Polarizácia spoločnosti

Za problém dneška označila prezidentka polarizáciu spoločnosti. „Nielen pád totality, ale aj iné veľké spoločenské zmeny sme dosiahli len vtedy, keď sme ako národ, ako spoločnosť aj ako štát išli za cieľom spoločne. Dnes vnímame polarizáciu nielen v línii koalično-opozičného tábora a ich sympatizantov. Vnímame ju žiaľ aj u ľudí toho istého hodnotového sveta,“ uviedla v prejave.
„Povinnosťou každého, kto pôsobí vo verejnom priestore – politikov, médií, sudcov, prokurátorov – je snažiť sa o profesionalizáciu a dodržiavanie silných štandardov profesijnej etiky. Pretože akákoľvek sloboda, ktorú sme po Novembri 89 získali, musí byť veľmi silno kompenzovaná zodpovednosťou,“ konštatovala ďalej.
Prezidentka zdôraznila, že nemalá časť slovenskej spoločnosti je frustrovaná z dôvodu, že ústavná garancia slobody a rovnosti v dôstojnosti a v právach zostáva viac na papieri, ako preniká do reality.
„Slobody nám nechýbajú, ale čoho sa nám v potrebnej miere nedostáva, je práve rovnosť v dôstojnosti a právach. Hoci sme si ako občania rovní, základná životná skúsenosť príliš veľkého počtu ľudí je taká, že ich dôstojnosť a práva nie sú plne rešpektované,“ hovorí.

Výzva na spoluprácu

Podľa Čaputovej majú túto skúsenosť ľudia, ktorí žijú z minima, malí farmári, aj tí, čo sa nevedia domôcť svojich práv na súdoch a tiež tí, čo sú pre svoju odlišnosť vylúčení na okraj spoločnosti.
„Kto od zmien v roku 1989 čakal, že prinesú nové možnosti, dočkal sa. Kto očakával, že to bude automaticky znamenať iba vývoj k lepšiemu, zákonite sa musel dožiť sklamania. Demokracia je príležitosť, nie záruka úspechu. Je na nás, ako ďalej po 30 rokoch s touto príležitosťou naložíme. Demokracia potrebuje našu všímavosť, pamäť, angažovanosť a schopnosť spolupracovať,“ uviedla v závere prejavu Čaputová.

Účastníkov slávnostného večera, medzi nimi aj mnohých predstaviteľov novembra 1989, vyzvala na spoluprácu pri budovaní krajiny, ktorá bude dôstojným miestom pre život. „Aby sme si pri oslavách štyridsiateho výročia Novembra mohli povedať to biblické: dobrý boj sme bojovali, svoj beh sme dokončili, vieru sme nestratili,“ dodala.
Na sobotňajšom koncerte k 30. výročiu Nežnej revolúcie „Ďakujeme, že môžeme“ okrem prezidentky vystupujú aj pamätníci novembra 1989 a zahrajú interpreti, ktorí stáli na pódiách Nežnej revolúcie a aj zástupcovia mladej hudobnej generácie.

Prejav prezidentky Zuzany Čaputovej k 30. výročiu Nežnej revolúcie

Vážení hostia, dámy a páni,

je pre mňa veľkou cťou, že môžem v tejto chvíli osloviť auditórium, aké sa tu dnes večer v Slovenskom národnom divadle zišlo.
Vidím tváre ľudí, ktorých si pamätám spred tridsiatich rokov, keď som ako študentka sledovala udalosti z novembra 1989. Pamätám si vás z vašich verejných vystúpení, videla som vás na fotografiách z tých mrazivých dní. Teší ma, že sa tu dnes večer stretli osobnosti, o ktorých môžem s pokojným svedomím povedať, že sa zaslúžili o November.
Áno, aj vďaka vám padol režim, ktorý bol nastolený komunistickým prevratom a udržal sa pri moci len vďaka tankom, ktoré prišli v auguste 1968. Aj keď na svojom konci tento režim pôsobil tragikomicky, nikdy by sme nemali zabudnúť na fakt, že na toto zriadenie v Československu doplatilo životom viac než 5 tisíc ľudí.
Až do 17. novembra 1989, teda až do svojej poslednej chvíle, totalitný režim zatváral svojich odporcov a používal hrubú silu na potlačenie akéhokoľvek odporu. V prvých dňoch a týždňoch po sedemnástom novembri preto každý, kto štrajkoval, organizoval mítingy, či demonštroval, išiel do rizika a prejavil osobnú odvahu.
Som rada, že mám príležitosť, aby som sa všetkým, ktorí ste na seba toto riziko prijali a pričinili sa o pád totality, poďakovala. V Bratislave či v Prahe, na Slovensku či v Česku, v občianskom či katolíckom disente, na uliciach našich miest. Dámy a páni, máte moju hlbokú úctu.
Zamyslenie nad tým, čo nám prinieslo uplynulých tridsať rokov, by som rada začala malým historickým porovnaním. Porovnaním toho, čo zažila v priebehu svojich prvých tridsiatich rokov Československá republika a čím sme prešli my. Prvá republika zažila veľkú hospodársku krízu, nástup Adolfa Hitlera, Mníchov, protektorát a vojnovú Slovenskú republiku, druhú svetovú vojnu a napokon február 1948. V porovnaní s tým je našich tridsať ponovembrových rokov nepochybne oveľa lepším obdobím.
Pokojne a priateľsky sa rozdelil spoločný štát Čechov a Slovákov, Slovenská republika sa stala riadnym členom Organizácie Spojených národov, Rady Európy, Európskej únie a Severoatlantickej aliancie. Patríme do Schengenského priestoru a vďaka prijatiu eura sme integrovaní v únii hlbšie, ako naši susedia. Slovenská republika ešte nikdy nepatrila do spoločenstva krajín s takými výnimočnými demokratickými a civilizačnými hodnotami ako teraz. Bez Novembra 1989 by to možné nebolo.
Vďaka novembrovým udalostiam došlo k zásadnej zmene vo vzťahu medzi štátom a jeho občanmi. Od februára 1948 tu nemalo obyvateľstvo svoj štát, ale štát si privlastnil svoje obyvateľstvo, ktoré zavrel za ostnatý drôt. Po Novembri ´89 tento vzťah dostal novú podobu. Ako hovorí Ústava Slovenskej republiky „štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“
Princíp, že štát je tu pre nás a nie my preň, prišiel na Slovensko znovu pred tridsiatimi rokmi. Jeho aplikácia v praxi má určite ďaleko od dokonalosti, ale nik nemôže s vážnou tvárou tvrdiť, že tu za tridsať rokov nedošlo k významným pozitívnym zmenám.
Aj napriek tomu sa pred výročím Novembra objavili state, v ktorých si ich autori kládli otázku, prečo naše oslavy možno nebudú také radostné, aké by mali byť a kde sa vlastne stala chyba. Podľa môjho názoru je nemalá časť slovenskej spoločnosti frustrovaná najmä z jedného dôvodu. Ústavná garancia, podľa ktorej „ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“ zostáva viac na papieri, ako preniká do reality. Slobody nám nechýbajú, ale čoho sa nám v potrebnej miere nedostáva, je práve rovnosť v dôstojnosti a právach.
Hoci sme si ako občania rovní, základná životná skúsenosť príliš veľkého počtu ľudí je taká, že ich dôstojnosť a práva nie sú plne rešpektované.
Vedia to ľudia, ktorí žijú z minima a ktorých každý nečakaný výdavok dostáva do ťažko zvládnuteľnej životnej situácie. Vedia to malí farmári, ktorí svoje práva nemohli uplatniť proti mašinérii veľkých vlastníkov pozemkov, ktorým pomáhal štátny úrad. Vedia to všetci, ktorí sa podľa zákona domáhali svojich práv, ale dozvedeli sa, že súdne rozsudky sa niekedy dajú vybaviť a kúpiť. Vedia to veľmi dobre aj osoby, ktoré pre svoju odlišnosť patria k marginalizovaným skupinám. Všetci spomínaní a mnohí ďalší čakajú na to, čo sme ako spoločnosť povinní urobiť: pomôcť im, aby aj ich dôstojnosť a práva boli rešpektované.
Pri tejto príležitosti musím spomenúť ešte jeden problém dneška – polarizáciu spoločnosti. Nielen pád totality, ale aj iné veľké spoločenské zmeny sme dosiahli len vtedy, keď sme ako národ, ako spoločnosť aj ako štát, išli za cieľom spoločne. Dnes vnímame polarizáciu nielen v línii koalično-opozičného tábora a ich sympatizantov. Vnímame ju žiaľ aj u ľudí toho istého hodnotového sveta.
Čelíme kríze dôvery, sme svedkami odhaľovania veľkých zlyhaní vo fungovaní spravodlivosti, informácií o prepojení biznisu a politiky, oligarchizácii spoločnosti. Obrazne povedané, niekto sa pokúšal otriasť fundamentmi a my sme schopní hádať sa pre ornamenty. Ľudia sú po rokoch unavení z konfliktov a ten, kto ich vyvoláva, nemá okrem svojho vlastného záujmu, so Slovenskom dobrý úmysel. Povinnosťou každého, kto pôsobí vo verejnom priestore – politikov, médií, sudcov, prokurátorov – je snažiť o profesionalizáciu a dodržiavanie silných štandardov profesijnej etiky. Pretože akákoľvek sloboda, ktorú sme po Novembri 89 získali, musí byť veľmi silno kompenzovaná zodpovednosťou.

Dámy a páni,

kto od zmien v roku 1989 čakal, že prinesú nové možnosti, dočkal sa. Kto očakával, že to bude automaticky znamenať iba vývoj k lepšiemu, zákonite sa musel dožiť sklamania. Demokracia je príležitosť, nie záruka úspechu. Je na nás, ako ďalej po 30 rokoch s touto príležitosťou naložíme. Demokracia potrebuje našu všímavosť, pamäť, angažovanosť a schopnosť spolupracovať. Aby sme boli hodní odkazu novembra, nie iba jesennej spomienkovej ceremónie.
Chcem vás všetkých požiadať, prijmime a nesme túto zodpovednosť aj ďalej. Dokončime proces premeny a vybudujme spolu krajinu, ktorá bude dôstojným miestom pre život. Aby sme si pri oslavách štyridsiateho výročia Novembra mohli povedať to biblické: dobrý boj sme bojovali, svoj beh sme dokončili, vieru sme nestratili.
Ďakujem Vám za pozornosť.

Viac k témam: 17. november, Nežná revolúcia
Zdroj: Webnoviny.sk - Čelíme kríze dôvery, upozornila v prejave na oslavách novembra ’89 prezidentka Čaputová © SITA Všetky práva vyhradené.

© SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. si vyhradzuje výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.