Aký je pôvod významných jesenných sviatkov? O dušičkách a Pamiatke zosnulých hovorí etnologička Nádaská

Bonifác IV. ho práve začiatkom siedmeho storočia zasvätil Panne Márii a všetkým dovtedajším svätým. Zvyčajne išlo o kresťanských mučeníkov. Sviatok Všetkých svätých a 2. november, teda Pamiatka zosnulých, sa zjednotene ľudovo nazývajú aj Dušičky.

Symbolický význam jesenného počasia

Nádaská pripomenula, že práve na prelome jesenných mesiacov býva neraz pochmúrne, upršané počasie, čo má symbolický význam v súvislosti so spomínaním na zosnulých. Poznamenala ale, že pôvodne sa sviatok Všetkých svätých slávil v máji, nie v novembri, ako sme zvyknutí. Na začiatok novembra ho presunul pápež Gregor III., v prvej polovici ôsmeho storočia.
„Na našom území bol prvý november v minulosti zaujímavým dňom. Vtedy sa zvyčajne končilo funkčné obdobie richtára, konali sa voľby, ako richtára, tak aj obecných sluhov. Volil sa aj obecný pastier,“ priblížila etnologička. Doplnila, že to býval aj deň zosypu, keď sa prinášalo zrno ako naturálna odmena obecných sluhov a pastierov.
„Okrem návštevy cintorína sa teda v minulosti konali aj celkom prozaické a potrebné svetské veci,“ vraví Nádaská. Etnologička skonštatovala, že ako v minulosti, tak aj dodnes sa ľudia na Dušičky zvyknú pripravovať v predstihu. Chodievajú na cintoríny, čistia a zdobia hroby, prinášajú kvetiny, obvykle chryzantémy.

Návšteva pietneho miesta

„Toto je tradícia prevzatá z dávnej minulosti, keďže aj v predkresťanskom období si ľudia pripomínali svojich mŕtvych predkov, a pokiaľ títo boli pochovávaní kostrovým spôsobom, tak sa na prelome jesene a zimy zvykli stretávať pri hroboch,“ približuje Nádaská. Ako príklad uvádza keltský sviatok Samhain, podotýka ale, že podobné svatky mali aj ďalšie národy.
V minulosti sa napríklad na hroboch zapaľovali malé vatry, zvyk páliť sviečky so sebou prinieslo kresťanstvo. Etnologička zdôraznila, že pohľadu kresťanstva nebola dôležitá len návšteva pietneho miesta, ale aj modlitba za zosnulých.
„Aj dnes mnohí ľudia udržiavajú tradíciu návštevy cintorína. Je to jedna z príležitostí, pri ktorých prídu aj príbuzní zo vzdialenejších miest, a tak sa stretnú pri hroboch predkov i živí,“ vraví.

Vyzváňanie a spievanie žalmov

Pamiatku zosnulých slávime od konca 9. storočia, jej pôvod leží v benediktínskom kláštore vo Francúzsku. Nádaská vysvetľuje, že benediktíni boli nízky rád, ktorý sa riadil heslom „Modli sa a pracuj“. Venovali sa najmä obrábaniu pôdy, či vinárstvu.
„Zaviedli tradíciu, že 2. novembra večer vyzváňali a spievali žalmy za svojich mŕtvych spolubratov. Začali slúžiť aj zádušné omše za týchto zosnulých,“ vraví etnologička s tým, že tento zvyk sa pomerne rýchlo ujal a rozšíril, osvojila si ho celá západná cirkev a veriaci.
„Pre veriacich kresťanov má veľký duchovný význam, čo súvisí s kresťanským učením o duši človeka, ktorá je nesmrteľná,“ dodáva. Kresťania veria, že ak sa človek zúčastní na liturgických obradoch a obetuje ich za zosnulých, ich dušiam v očistci sa uľaví a skôr sa dostanú do neba.
„Sú na to vyhradené nielen Dušičky, ale aj nasledujúce dni, takzvaná dušičková oktáva,“ doplnila Nádaská. Pôvod Halloweenu leží, podľa Nádaskej paradoxne, v Európe, hoci mnoho ľudí ho vníma ako vyslovene komerčný sviatok, ktorý do Európy prišiel zo Spojených štátov amerických.

Ľudové príbehy spojené so sviatkom

„Ono to nie je celkom tak. Napríklad Kelti, ktorí žili aj na našom území, a žili aj na území dnešného Anglicka, Írska, Škótska, mali veľmi vyspelú materiálnu i duchovnú kultúru. Počas sviatku Samhain si uctievali svojich mŕtvych predkov tým, že pri hroboch strávili v podstate celú noc (z 31. októbra na 1. novembra) a spomínali na zosnulých,“ vysvetľuje etnologička.
Kelti verili, že počas tejto noci sa mŕtvi môžu vrátiť na zem a tým, že na nich budú spomínať, tieto duše môžu potešiť, za čo im ony môžu nejakým spôsobom pomôcť. „Toto bola veľmi stará tradícia, ktorá sa udržiavala aj po tom, ako Kelti splynuli s ostatným obyvateľstvom,“ približuje Nádaská.
Jedným z ľudových príbehov, ktoré sa viažu k tomuto sviatku, je historka o mužovi menom Jack, ktorý bol vraj taký zlý, že ho odmietlo samotné peklo. Keď ho diabol poslal späť do sveta, dal mu na cestu uhlík, aby si ním posvietil na ceste. Jacka ale uhlík pálil, a tak vzal prvú vec, ktorá mu prišla pod ruku -  zemiak, do ktorého vyrezal otvor a uhlík doň vložil, a svietil si ním.
„Keď začala migrácia do Ameriky, vysťahovalci si so sebou priniesli aj ľudové zvyky, legendy a rozprávky. Tieto sa najprv udržiavali v írskej komunite, neskôr sa zmenili aj na formu ľudového divadla, kde sa tento príbeh hrával,“ vraví etnologička.
„V Amerike Íri zistili, že na to jestvuje ešte lepšia plodina, ako je zemiak, a to tekvica. Jej obsah sa dal zužitkovať a pevná šupa po vyrezaní a vložení sviečky veľmi dobre znázorňovala Jacka večne blúdiaceho po svete,“ pokračuje.

Sociálny rozmer Halloweenu

V Spojených štátoch podľa Nádaskej ležia korene moderného Halloweenu. Dopĺňa, že i samotný názov je upravenou verziou anglického názvu predvečera sviatku Všetkých svätých (All Hallows´ Eve – red. pozn.). Zvyk sa spočiatku udržiaval najmä v írskej komunite, kde deti chodievali s tekvicami.
„Neskôr pribudol sociálny rozmer. Chudobné deti chodievali po takzvanej „kolede“, prezlečené za mýtické bytosti. Bohatí ľudia im za to dávali praktické veci na zimu, napríklad potraviny, či teplé oblečenie,“ vysvetľuje etnologička. Dodáva ale, že postupom času a vývojom ekonomickej situácie sa sviatok transformoval. Medzi ostatným obyvateľstvom sa uchytili najmä „koledy“.
„Špeciálne sú to 30. roky 20. storočia, kedy Hollywood zaznamenal veľký rozmach. Objavili sa napríklad filmy s tematikou rôznych hrdinov. To sa pretavilo aj do halloweenskych obchôdzok,“ vraví Nádaská. Sociálny rozmer Halloweenu sa postupne vytratil a začali sa doň zapájať všetky deti a za obchôdzky začali dostávať sladkosti.
„Halloween sa veľmi výrazne zmodernizoval, skomercionalizoval. Postupne sa z neho stal priam národný, ale aj rodinný, sviatok,“ konštatuje Nádaská a poukazuje, že v súčasnosti si rodiny napríklad na Halloween tematicky ozdobujú svoje príbytky, pričom prevláda strašidelná výzdoba, neraz inšpirovaná rôznymi hororovými filmami.

Vyrezávanie halloweenských tekvíc

„V 90. rokoch 20. storočia sa táto komerčná forma dostáva späť do Európy ako Halloween, kde našla svojich priaznivcov, najmä medzi mladšími generáciami,“ vraví. Etnologička poznamenáva, že v našich končinách s oslavami Halloweenu začali najmä obchodníci, predávali napríklad masky či tekvice, neskôr sa pripojili rôzne podniky, ktoré i dnes usporadúvajú halloweenske večierky.
Odrazilo sa to aj u detí v školách, ktoré si vyrezávajú halloweenske tekvice. Nádaská ale v tomto smere pripomenula, že aj naši predkovia poznali vyrezávanie tekvíc, hovorili im svetlonos.
„Tekvica nie je naša pôvodná rastlina, ale po zámorských objavoch sa postupom času dostala aj na naše územie,“ vysvetľuje. Dopĺňa, že na prelome 19. a 20. storočia možno nájsť v archívnych dokumentoch dôkazy o vyrezávaní svetlonosov.

Mexická národná tradícia

Jesenná tekvica sa zužitkovala tak, že semienka sa usušili ako pochutina na zimu, z dužiny sa varievali omáčky a polievky, a do pevného vonkajšieho obalu sa vyrezali vzory, pričom dovnútra sa vložila sviečka.
„Bolo to v časoch, keď ešte všade na Slovensku nebola zavedená elektrina, takže keď šli ľudia z vidieckych oblastí na cintorín, na cestu im svietili títo svetlonosi. Ľudia si ich radi dávali napríklad na plot. Rovnako sa zvykli ešte rozprávať rôzne príbehy o svetlonosoch,“ približuje etnologička.
„Je tu trochu rozpor v tom, že u nás je tradíciou skôr ísť na hroby, spomínať na zosnulých, prípadne sa potom aj stretnúť s rodinou. Halloween je ale namiesto piety a spomienky na zosnulých skôr zábavou. Je to trochu kontroverzia,“ poznamenáva Nádaská. Poukázala ale na mexickú národnú tradíciu, oslavy Sviatku smrti, kde badať synkretizmus medzi predkresťanskými tradíciami a ľudovým katolicizmom.

Najvýznamnejší sviatok

„Pre nich je to oslava smrti, v zmysle, že hoci človek zomrie, jeho duša neumiera. Je to ale niečo iné ako Halloween, kde ide najmä o zábavu,“ vraví etnologička. Nádaská podotkla, že v našich končinách mávajú najmä nábožensky zameraní ľudia viacero výhrad voči Halloweenu, čo podľa nej pramení z toho, že v rámci náboženského hnutia satanizmu patrí halloweenska noc medzi najvýznamnejšie sviatky.
„Satanisti sú ľudia, ktorí veria v Satana ako duchovnú bytosť a sú mu oddaní,“ vysvetľuje. Dopĺňa, že počas Halloweenu sa satanisti venujú modlitbám, rituálom a vzývaniu. „Z tohto pohľadu je pochopiteľné, že kresťania Halloween vnímajú ako kontroverzný sviatok, na ktorom neparticipujú,“ uzavrela.

Viac k témam: Cintoríny, Dušičky, Halloween, Pamiatka zosnulých, Sviatok všetkých svätýchZdroj: SITA.sk - Aký je pôvod významných jesenných sviatkov? O dušičkách a Pamiatke zosnulých hovorí etnologička Nádaská © SITA Všetky práva vyhradené.

© SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. Všetky práva vyhradené. SITA Slovenská tlačová agentúra a.s. si vyhradzuje výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie, šírenie a na verejný prenos tohto článku a jeho častí.