Aktuálne je na Slovensku rekordne nízka nezamestnanosť. Ako hodnotíte situáciu?

Je dobré, že je nezamestnaných málo. Samozrejme, nie je to úplne ideálne. Najväčším problémom je, že veľa ľudí zo Slovenska robí mimo Slovenska, čo je nejakých 350-tisíc ľudí. To, že ľudia odišli za prácu von, nie je úspech našej ekonomiky, ale niekoho iného. Tak by teda metodicky títo ľudia nemali znižovať nezamestnanosť, hoci ju v súčasnosti znižujú. Čiže sa čiastočne chválime cudzím perím.

Nemala by existovať určitá prirodzená miera nezamestnanosti? Lebo predsa sú tu určité skupiny ľudí, ktoré sa pravdepodobne nezamestnajú nikdy...

Určite nejaká frikčná nezamestnanosť bude. Keď človek príde o prácu v utorok, tak sa nestane, že hneď v stredu si nájde prácu. Dá sa trošku skrátiť ten čas hľadania práce, ale v žiadnej krajine sa to nepodarí dostať na nulu. V druhom rade existujú iné zdroje nezamestnanosti, s ktorými sa dá niečo robiť. Ak štát dotuje fabriky v nejakej časti štátu, kde aj tak nie sú nezamestnaní, a potom sa snaží dotovať, aby tam ľudia za prácou mohli dochádzať, alebo sa presťahovali do tejto oblasti, tak to nie je ideálny spôsob. Ak štát robí študijné odbory typu praktická žena, tak tá uplatniteľnosť je skutočne nízka. A množstvo vecí sa dá zmeniť tak, aby iná, napríklad štrukturálna, geografická nezamestnanosť poklesla. Ale s frikčnou sa pohnúť nedá.

„Úlohou školstva je predovšetkým vychovať mladých ľudí k tomu, aby nevolili populistov a extrémistov. To, či sa naučia obsluhovať stroj, ktorý sa o päť rokov nebude používať, nie je až také podstatné.“

Ako sa z vášho pohľadu darí Slovensku bojovať s nezamestnanosťou?

Otázkou je, nakoľko je to dôsledok toho, že je hospodársky rast v EÚ a nakoľko ide o dôsledok politiky zamestnanosti. Bohužiaľ, podľa všetkého je to skôr dôsledok rastu ekonomiky ako takej, a politika zamestnanosti dosť zaostáva za svojím potenciálom. Stále máme obrovské regionálne rozdiely, stále dotujeme fabriky v častiach Slovenska, kde ich netreba dotovať, stále sa nepodarilo urobiť to, aby mladí ľudia dokončovali základné školy, myslím naozaj všetci. Roztvárajú sa tu nožnice medzi kvalitou jedných a druhých škôl. Z tohto pohľadu politika zamestnanosti nepomáha ani zďaleka tak, ako by mala.

Máme množstvo dlhodobo nezamestnaných a zároveň množstvo pracovných pozícií, ktoré sú špecifické. Aký vážny je to problém, kde vzniká táto medzera, a kto by ju mal vyplniť?

Závisí to od množstva faktorov. Určite by mali zamestnávatelia investovať do svojich ľudí, do vzdelávania, do školení ľudí. Momentálne to čiastočne robia, ale z veľkej časti sa tvária, že je to úloha štátu. To je úplný nezmysel. Na druhej strane štát, minimálne na úradoch práce, tie školenia de facto nerobí. Za rok sa premelie úradom práce nejakých 500-tisíc ľudí a celkový počet školení, ktoré sa za rok urobia, je nejakých 20-tisíc. To znamená, že nejaké 1 až 2 % nezamestnaných sa dostane na školenia, zvyšných 98 % sa nedostane. Tento systém, bohužiaľ, pretrváva. Drvivá väčšina nezamestnaných služby od úradu práce stále nedostáva.

Ako zamestnávatelia zo svojho pohľadu vnímajú nedostatok pracovných pozícií?

Určite sa snažia pracovné pozície zaplniť. Keď vidia, že majú dlhodobý problém zaplniť pracovné pozície, tak rozmýšľajú, či ich naozaj potrebujú, či to nevyriešiť nejakou zmenou výrobnej štruktúry, či zmenou spôsobu produkcie. Rozmýšľajú, či zobrať zákazky, keď vedia, že neskôr budú mať problém ich zaplniť. Snažia sa vyriešiť túto situáciu, ktorá nastala, ale určite dúfam, že veľká časť z nich rozmýšľa, ako vyškoliť ľudí, ako prilákať ľudí na pracovné pozície, a pevne verím, že všetci vedia, že ak tam je dlhodobo nezamestnaný, tak zo dňa na deň sa z neho nestane dobrý vysokošpecializovaný odborník. Musí nastať posun v pracovných pozíciách, kde človek, ktorý dlhodobo robil menšieho odborníka, bude povýšený smerom nahor, a tým sa uvoľní nové miesto pre menšieho odborníka. Na túto pozíciu už vedia dostať aj dlhodobo nezamestnaných.

Kde v tomto prípade nastáva chyba? V školstve, že nič neučí, alebo v mladých, že si pýtajú veľa, alebo chýba duálne vzdelávanie?

Celkovo keď zoberieme školstvo, tak podľa mňa aj za situácie, že funguje ideálne, nevyrieši tie problémy, ktoré momentálne máme na pracovnom trhu. Počet absolventov je na úrovni 50- až 60-tisíc ročne, ktorí aj keby hypoteticky všetci študovali v ideálnych odboroch, nedokázali by zaplniť voľné pracovné miesta, ktorých je relatívne veľa. Treba sa v tomto prípade sústrediť aj na tých, ktorí nepracujú. Či už sú to evidovaní nezamestnaní, neaktívni, či rôzne zdravotne postihnutí. K tejto skupine patria aj matky na rodičovskej dovolenke, kde zamestnávatelia stále neponúkajú polovičné úväzky a takáto osoba nevie zobrať celý úväzok. Nemáme dostatok škôlok, kvôli čomu matky nemôžu pracovať, aj keby chceli. Na Slovensku absentuje dlhodobá starostlivosť. Ľudsky tam kašlú na svoje povinnosti, a tak si ľudia musia vybrať, či budú pracovať, alebo si nemôžu vybrať, ale musia sa starať o svojich rodičov, pretože služby napriek tomu, že sú zákonom povinné, štát ich neposkytuje.

Keď sa pozriem na problémy školstva, z veľkej časti si ministerstvo školstva samo sebe urobilo zlú situáciu, kde napriek tomu, že vie, že niektoré školy sú zlé, nekvalitné, že tu máme stredné školy, ktoré vyučujú odbor praktická žena doslova v osade v maštali, tak napriek tomu ho štát dotuje a dotuje ho sumou vyššou ako dotuje lekárov na Univerzite Komenského. Ministerstvo školstva tu rozhadzuje peniaze a tvári sa, že tu niečo rieši, a zároveň vieme, že lekárov je málo a napriek tomu absolventov lekárskeho odboru skôr ubúda ako pribúda. Tam sa musí niečo zlepšiť.

Napríklad automobilka Jaguar. Už päť rokov vieme, že príde na Slovensko. Vysoké školy tak mohli zareagovať a „vyrobiť“ bakalárov na mieru, ktorí by teraz ukončili štúdium a vedeli by tam okamžite nastúpiť. Rovnako aj na stredných školách by sa vedeli „vyrobiť“ absolventi na mieru, no, bohužiaľ, sa to nedeje.

Pýtajú si mladí ľudia podľa vás veľa na to, aby sa mohli niekde zamestnať?

Plat je vec, ktorá sa naozaj ťažko porovnáva. Na trhu práce je jedna z tých vecí, že sa tu nachádza obrovská informačná asymetria. Zamestnávateľ pri prijímaní človeka vidí iba jeho životopis, z ktorého nevie posúdiť, ako je človek šikovný, nevie o ňom prakticky nič okrem mena a školy, kde študoval. Takisto keď človek ide k zamestnávateľovi, tak o ňom nevie nič okrem mena a základných informácií na webovej stránke, ktorú tvoria skoro samé reklamy. Aj ten životopis je reklama na človeka. Tu je obrovská asymetria a pri tej asymetrii je ťažké zistiť, čo je férový plat.

Ako sú na tom špecificky mladí do 30 rokov? Týka sa to najmä absolventov vysokých škôl, pretože veková hranica odchodu do dôchodku sa posúva. Vytláča tento systém mladých z trhu práce?

Predlžovanie odchodu do dôchodku je jednoducho matematická nutnosť, aby sa celý systém nezosypal. Druhá vec je, že na Slovensku máme obrovský počet pracujúcich starobných dôchodcov. Rádovo pracuje približne 50-tisíc dôchodcov, ktorí majú dôchodok ako drobné prilepšenie k platu, a títo naplno zneužívajú sociálny systém. Potom je tu ďalších 100-tisíc, ktorí si trochu privyrábajú k nízkemu dôchodku, ale stále tu máme 50-tisíc iba starobných dôchodcov. A to ani len netušíme, koľko výsluhových dôchodcov tento systém zneužíva. Na ministerstve obrany sú tuším polovica zamestnancov dôchodcovia.

Aké problémy riešia mladí ľudia vo väzbe na školstvo? Kde je tu problém?

Keď začneme od začiatku, tak to na začiatku riešia rodičia, ktorí dávajú malé dieťa do škôlky. Investície do škôlok sú tie najdôležitejšie, a ak dieťa nie je v škôlke, v škole neskôr zaostáva. Škôlok je však zúfalý nedostatok a momentálne je stav, keď si škôlky vyberajú deti a nie naopak. Dnes sa približne 30 až 40 % detí nedostane do škôlky. Najväčšia absencia škôlok je najmä v Bratislave a v rómskych osadách, čo je divná kombinácia. To zlepšovanie je veľmi pomalé napriek tomu, že vláda si dala do svojho vládneho programu, že chce mať stopercentnú zaškolenosť. No krokov, ktoré urobila pre to, aby splnila vládny sľub, nie je veľa.

Dlhodobo sa hovorí o tom, že školstvo nereaguje na problémy pracovného trhu. Kde to najviac vidno? Možno v akých odvetviach, čoho sa to týka najviac?

Tiež je otázka, čo je úlohou školstva. Podľa mňa je to v prvom rade to, aby mladí nevolili fašistov a populistov. Ak sa popri tom naučia skrutkovať, je to v poriadku. Podľa mňa je úlohou školstva vychovávať dobrých ľudí. Či sa naučia obsluhovať nejaké stroje, je vcelku jedno, lebo o päť rokov tie stroje už aj tak nebudú existovať. Čiže úlohou je, aby štát nefinancoval odbory, o ktorých vieme, že sú nanič.

Ako sa podľa vás treba správať k odborom?

Určite nedotovať banícke odbory, určite nedotovať množstvo ďalších. Posilniť naopak niektoré odbory, o ktorých vieme, že bude problém do budúcna, napríklad sestričky, opatrovateľky, lekári. Určite keď nalejeme veľa peňazí do IT škôl, tak nič nepokazíme. Poznáme tých pár odborov, ktoré vieme, že sú zbytočné až kontraproduktívne, a potom zostane tá veľká skupina v strede, kde si teda netrúfam odhadnúť, koľko bude treba kaderníčok na najbližších 20 rokov, ale ak sa tam tí ľudia naučia všeobecné zručnosti a naučia sa byť dobrými ľuďmi, tak to pracovné uplatnenie si nájdu.

Sú nejaké špecifické problémy, ktoré sa týkajú vysokých škôl?

Určite áno. Napríklad bakalárov sme na Slovensku urobili veľmi zle. Nedeje sa to, že by bol bakalár, ktorý opustí školu a vie niečo robiť. Niekde ho automaticky zamestnajú a po pár rokoch si to môže rozmyslieť a dokončiť ešte magistra. Školy neurobili študijné programy tak, aby bakalár niečo na konci vedel. Rezort školstva prikázal, že majú byť bakalári a zároveň rezort školstva dal kvalifikačné požiadavky na to, čo má vedieť robiť po skončení bakalára. Bakalár učiteľského odboru však nemá uplatnenie, lebo mu to rezort zakázal. Tu je obrovská rezerva. Bakalársky stupeň by mal byť o tom, že sa študent naučí nejaké praktické zručnosti a potom na tom magistrovi si zistí, ako to celé funguje. Napríklad na prvom stupni by sa mal študent naučiť spájať čierne skrinky a na druhom sa doučí, ako čierna skrinka funguje. Toto sa u nás stále nedeje. Nehovoriac o tom, že stále nechápem, prečo bakalára nedávajú aj stredné školy, keďže na Slovensku máme niektoré stredné školy výrazne kvalitnejšie ako samotné univerzity.

„Predlžovanie odchodu do dôchodku je jednoducho matematická nutnosť, aby sa celý systém nezosypal.“

Podľa najnovšieho sociálneho balíčka by sa mala opäť zvyšovať minimálna mzda. Aký to môže mať vplyv na trh práce?

Problémom je, že minimálna mzda sa strašne ľahko obchádza. Máme tu státisíce ľudí, ktorí zarábajú menej ako minimálnu mzdu, a tí ľudia robia pre štát. Čiže štát sám najviac obchádza pravidlá, ktoré sám určil. Najlepšie by bolo tieto pravidlá opraviť, aby sa minimálna mzda nedala obchádzať. Ak sa toto opraví, tak na aktivačných prácach budú ľudia zarábať viac ako euro na hodinu, pričom minimálna mzda je 2,5 eura. Aby verejný sektor v tomto išiel príkladom a nezamestnával nútených živnostníkov, to by bolo super. Popri tom je jedno, či minimálna mzda bude nižšia, alebo vyššia o pár eur.

Tým, že vláda zvyšuje minimálnu mzdu, nedôjde k štrukturálnej nezamestnanosti?

Keď sa pozrieme na regióny ako Rimavská Sobota, kde je nezamestnanosť 50 %, tak tam či bude minimálna mzda taká, alebo taká, nie je podstatné. Sú tam ľudia, ktorí majú zabezpečenú prácu, či už po známosti, alebo korupciou, a sú za ňu šťastní. Potom je tu druhá skupina, ktorá prácu nemá. V súčasnosti sa nezamestnaným výrazne oplatí zamestnať. Keď je človek blízko minimálnej mzdy, má často čistú mzdu vyššiu ako hrubú. Napriek tomu si väčšina ľudí myslí, že je to naopak, ale nie vždy to platí. Teraz je motivácia zamestnať sa popri poberaní dávok finančne výrazne veľká. Druhá je otázka, či sa má človek vôbec kde zamestnať. Ale nedá sa povedať, že sa mu neoplatí pracovať. To neplatí.